Trasa

Rimavská Sobota – Včelinec – VN Kurinec, Zelená voda – Suchomlynské údolie – Dúžava – Majša – Nad Mojínskou kyslou – Rakov – samota Kamenský – Trojchotár – rázc. nad Čentou – Veľký Bučeň – Bulhary – Fiľakovo

V noci sa posúval čas o hodinu dopredu, tak som spal len 5 hodín. Napodiv mi to ráno neprekážalo. Spravil som si raňajky a keďže som sa večer pobalil, len som si nahodil batoh a vyrazil som do prebúdzajúceho sa dňa sám. Tešil som sa, že pôjdem svojím tempom a že nebudem kráčať v najväčšej páľave. Z ubytovne som prišiel ku smerovníku pred železničnou stanicou Rimavská Sobota a vykročil som po červenej značke Cesta Márie Széchy.

Podľa kompasu a zdravého úsudku

Dlho som po nej nekráčal. Hneď na Námestí Mihályho Tompu so sochou Alexandra Petroviča (Sándor Petőfi) značka jednoducho nešla žiadnym smerom. Netrápil som sa tým a išiel si konečne pozrieť historické centrum za dňa. Centrum je celkom pekné, no aj tu je pomaly slovenská klasika – oplotený a pomaly sa rozpadajúci kaštieľ. Oproti nemu na druhej strane je budova Gemersko-malohontského múzea, kde vystavujú egyptskú múmiu, jedinú na Slovensku, a pred budovou je pomník. Zaujímavý na ňom je text len v ruštine a želá večnú slávu vojakom padlým za slobodu a nezávislosť Sovietskeho zväzu, nie Rimavskej Soboty či Československa. Po prejdení Ulice SNP som sa dostal na Hlavné námestie s dvomi kostolmi. Je pekne zrekonštruované a je tu turisticko-informačné centrum. Po prehliadke centra, som vytiahol kompas, pretože mapu som nechal Ivane a vybral sa na juh. Tak som došiel k výpadovke a našiel červenú značku. Prešiel som ponad Rimavu, povedľa nákupného centra a na križovatke som zahol doľava, smer vodná nádrž Kurinec, Zelená voda.

Keď som asfaltkou došiel k nej, tak pražilo slnko, že som zostal len v tričku a ľutoval som, že nemám šiltovku. Je tu veľmi veľa súkromných chát, v lete tu musí byť hlava na hlave. Konečne som sa ocitol v lesíku, aj keď nie na dlho. Prešiel som vŕšok a vyšiel som na lúkach, cez ktoré tiekol burinou zarastený potok Ľukava. Na jeho brehoch sa beleli odkvitnuté podbele. Všimol som si bociana, ktorý práve z lúk vzlietol sa namieril si to k partnerke v hniezde na stĺpe. Aj v takom malom potoku plávali kačice, ktoré protestujúc hlasným kač-kač, odlietali, keď som prechádzal okolo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyšiel som na asfaltku v mestskej časti Rimavskej Soboty - Dúžava. Vyfotil som si bociany v hniezde, úle v starom autobusovom prívese, murovano–drevenú zvonicu a drevený omietnutý evanjelický kostolík na miestnom cintoríne. Má šindľovú strechu a pripomínal mi malú zemiansku kúriu. Pokračoval som po ceste k rimavskosobotskej osade Majša. Kúsok pozemku pri križovatke bol oplotený a za plotom sa tiesnilo pár hnedých ovečiek, ktoré zvedavo pozerali na mňa. Snáď čakali na vyslobodenie.

Smerovník pred Majšou ma konečne oslobodil od asfaltky. Oproti nemu stojí v poli na malom cintoríne kaplnka, pripomínajúca malilinký kostolík. Všetky smerovníky sú hrdzavé, farba je olúpaná a pritom sú montované v roku 2002. Značenie od Majše je v ešte horšom stave a priznám sa, že neviem, či som sa s horšie značenou trasou niekde stretol. Na stĺpe je zaujímavá zákazová značka. Zakazuje vstup do súkromného lesa osobným autám, motorkám a motorovým pílam. Poľná cesta sa mierne stúpajúc, stáča doprava. Na smerovníku je napísané, že 5 minút doľava je minerálny prameň Mojínska kyslá. Vody mám ešte dosť, na lúke nevidím žiaden kolík so značkou a zárez, kde tuším prameň, vyzerá byť zarastený húštinou. Neláka ma driapať sa ňou, a tak pokračujem rovno.

Vychádzam na lúky, pričom les mám po ľavej ruke. V diaľke fotím kopec s bielou guľou nad stromami a až po čase zistím, že je to radar na Veľkom Bučni. Poľná cesta sa rozdvojuje a červená nikde. Vyberám sa doprava k stožiarom vysokého napätia. Ak nebude červená na nich, vrátim sa späť. Nebola, ale vedenie napokon prechádza cez vrchol Veľkého Bučňa. Vraciam sa späť a idem podľa kompasu. Na konci lúky z lesa prichádza zľava červená. Kde tam a kedy odbočila je pre mňa záhada a takých budem ešte riešiť až po Veľký Bučeň veľmi veľa. Cez lesnú cestu prebieha množstvo srnčej zveri. Som tu široko-ďaleko jediný, no praskot suchých konárov pod mojimi nohami ich plaší. Cesta sa opäť rozdvojuje, jedna klesá dolu a hoci to je na juh, nepáči sa mi a idem na západ. Prechádzam okolo opustenej samoty Kamenský a po dlhej dobe je zrazu na strome vyblednutá červená. Začínam do ticha lesa nahlas nadávať. Na miestnych značkárov, na sponzora značenia Cesty Márie Széchy i na horúčavu. Na rázcestí vidím smerovník Trojchotár. Som teoreticky v strede trasy, už by som aj jedol, no nechávam si to na Veľký Bučeň. Opäť kráčam okrajom lesa. Je tu veľa posedov a cesta sa pomaly dvíha do sedla. Pri ňom vysoko na strome je tiež posed, no hore by som veru po tom rebríku neliezol.

Začarovaný Bučeň

Som v sedielku, cesta pokračuje rovno dolu, no červená nikde. Zato sa zjavila žltá. Keďže som mapu nechal Ivane, neviem odkiaľ ide, no niekde sa predsa musela stretať s červenou a smerovník som nevidel! Pri stúpaní som mal po pravej ruke pole! Nadávam na celý les, no riešenie musím nájsť sám. Vraciam sa do sedielka, späť sa mi nechce ísť a tak stúpam rúbaniskom doprava hore. Tam nachádzam lesnú cestu a po nej prídem na rázcestie, kde sa zľava zjavuje modrá. Doma špeciálne na mape si to overujem a nemá tam byť žiadna (pozn. redakcie: je to stará zrušená značka). Idem doprava po modrej, no keď sa stáča doľava a navyše do húštin, kašlem na ňu a podľa kompasu stúpam lesom. Vychádzam na asfaltku a z pravej strany po nej prichádza červená. Už sa tomu smejem a idem dohora. Prichádzam k oplotenému radaru. Sadám si pod smerovník a púšťam sa do obeda. Po ňom po červenej obchádzam oplotenie a za radarom klesám lesom k ceste zarastenej tŕňovými kríkmi a agáčinou. Dúfam, že ma nikto nepočul, lebo to som používal na adresu toho, kto vyznačil trasu, najnespisovnejšie slová, ktoré poznám. Konečne som zostúpil na spevnenú cestu a doprava som po nej prišiel k smerovníku.

Pri pohľade naň som sa rozosmial na celý les. Podľa neho prichádzala červená oproti mne a pokračovala doprava hore do sedla Veľký Bučeň a z neho Nad Čentou 0.40 h. Doľava išla smerom na Veľký Bučeň zvážnica 0.20 h a potom Fiľakovo. Aká červená je za mojim chrbtom, po ktorej som prišiel z Veľkého Bučňa? Tamas, s ktorým som hovoril v pondelok, došiel do sedla Veľký Bučeň a z neho netrafil trasu ďalej a skončil v nejakej dedine. Moje netrafenie do sedla ma mrzí o to viac, že tam Tamás našiel poľovnícku chatu, no nič o nej nezistil, a tak ju nemôžem dať do zatiaľ prázdnej rubriky Chaty Cerovej vrchoviny.

Lesnou cestou som po značke bez problémov prišiel do údolia k smerovníku Veľký Bučeň-zvážnica s údajom Veľký Bučeň (514 m) 0.30 h. Veľmi chaotické značenie na tak malom kúsku a navyše v úplne jednoduchom teréne. Kráčal som lesom popri neustále sa hlbšie zarezávajúcom úvoze. Napokon som k nemu klesol tiež, prešiel som cezeň a vyšiel na lúky. Nimi som došiel k tlejúcemu smetisku a bol som v civilizácii. Hoci značka opäť niekde zmizla, nešiel som po asfaltke hore doľava, ale pokračoval som rovno do dediny. Ukázalo sa, že sú to Bulhary, do ktorých som mal prísť. Vyvolal som značnú pozornosť medzi miestnymi Rómami, no okrem otázky, odkiaľ viem, že vôbec Bulhary existujú, mi dali pokoj. V páliacom slnku som asfaltkou pomedzi polia dorazil k hlavnej ceste do Fiľakova. Na veľmi nudnom úseku ma zaujal len židovský cintorín, ktorý zrekonštruovali v roku 1998 za prostriedky rodiny Lowy z austrálskeho Sydney. Za cintorínom vo svahu sú pivničky, ale podľa stavu sa už asi veľmi nevyužívajú.

Dorazil som na autobusovú stanicu pod Fiľakovským hradom. Zaspomínal som si na dobu, keď sme tu vystupovali z autobusu s Wappacomo Minal, pri nástupe na veľkonočný vander Cerovou vrchovinou. Boli to skvelé časy a neustále na ne s nostalgiou v srdci spomínam. Zahol som doľava a parkom som sa vybral k železničnej stanici. Mladé Rómčatá na korčuliach a s plastovou fľašou niečoho červeného, začali na mňa hovoriť po maďarsky. Keď som im vysvetlil, že rečou tohto kmeňa nehovorím, peknou slovenčinou mi povedali, že jedna z nich pije víno. Nuž som jej poprial na zdravie a poprosil som ju, aby potom plastovú fľašu hodila do neďalekého smetiaka. Na stanicu som prišiel 2 hodiny pred odchodom vlaku do Bratislavy. Stihol som obed pri blízkom futbalovom štadióne a ešte som si počítal aj z knižky Ľuboš Jurík – Tri detektívne prípady reportéra AZ.

Zhodnotenie putovania

Keď mám vyhodnotiť putovanie po Ceste Márie Széchy, úsek medzi Fiľakovom a Rimavskou Sobotou neodporúčam. Je neskutočne zle značkovaný a turisticky nezaujímavý. Úsek medzi Rimavskou Sobotou a Muráňom je turisticky zaujímavý s častými nádhernými výhľadmi. To, že sme od chaty Nemcová netrafili do Muráňa, ale do susednej Muránskej Dlhej Lúky, neberiem ako tragédiu. Skôr by ma zaujímalo, prečo to nie je vyznačené, ako turistická trasa. Veď úplne logicky sa dá lesnou cestou dostať na hlavný hrebeň.

Autori fotografií: Miroslav Svítek a Tamas Horkay
Prvá časť putovania a druhá časť putovania.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek