V nedeľu po deviatej ma priateľ vyhadzuje na parkovisku v Starom Smokovci (1010 m). Tu na podhorí občas presvitne slnko, ale cez hrebeň sa prevaľujú husté mraky. Fučí riadny vietor. Nezdržiavam sa a šliapem zelenou značkou popri trase pozemnej lanovky na Hrebienok. Až do polovice jej trasy siaha bezútešné rúbanisko s pozostatkami predminuloročnej kalamity - potom akoby uťal - vchádzam do lesa, ktorý tlmí nárazy vetra. Nahor smerujú početné skupiny turistov - táto časť je značne frekventovaná. Na Hrebienku (1285 m) sa pripájam na červenú Tatranskú magistrálu, obieham zopár skupín (pred chvíľou dorazila lanovka) a pohodlným chodníkom prichádzam na rázcestie nad Starolesnianskou poľanou.

Pokračujem podľa plánu po modrej značke hore Veľkou Studenou dolinou, spočiatku starým smrekovým lesom, ktorý postupne redne a ustupuje porastu kosodreviny sem-tam spestrenému osamelou limbou či jarabinou. Dosť veľa turistov schádza nadol - že by to tak šikovne stíhali (alebo prenocovali na "Zbojníčke")? Z pozdravov je jasné, že väčšinu tvoria Poliaci a Česi... na jednom úseku sa z viacerých skupín ozýva - na tatranské pomery nezvyklá - taliančina. Tak ako vchádzam do pásma lúk a skál, čoraz viac sa ukazuje sila severáka. Do Tatier som sa vystrojil o čosi viac - pod skalným prahom naťahujem tenkú bundu a na Zbojníckej chate (1960 m) kraťasy nahrádzajú trištvrťové nohavice. V chate je čulý ruch. Na obed je ešte priskoro, a tak v závetrí schrúmem len zopár sušienok, nejaké ovocie a pokračujem - smer Prielom.

Chodník stúpa len mierne a kľukatí sa pomedzi Sesterské plesá v závere doliny. V mojom smere nevidím pokračovať nikoho, len neskôr stretávam zopár zostupujúcich postáv. Severný vietor je tlmený hlavným hrebeňom, takže je tu o čosi príjemnejšie. Oblačnosť sa dostáva na úroveň terénu - len občas zazriem svoj cieľ medzi Divou vežou a Východnou Vysokou. V záverečnom stúpaní sa už celkom zohrievam. Z tejto strany sedlo nie je nijako technicky náročné, chodník vedie čiastočne malými serpentínami v sutine, ale väčšinou po pevnej skale. Zdá sa mi, že oproti minulosti preznačili jeho časť viac doprava do skál. Žľab pred vrcholom je "vydláždený" veľkými balvanmi zaistenými do zeme zatlčenými železnými tyčami. Pracovníci správy TANAP-u (alebo kto má na starosť údržbu chodníkov) odviedli kus poctivej roboty.

V Prielome (2288 m) sa do mňa opäť opiera vetrisko - ale dych mi vyráža iná skutočnosť... zo severnej strany sú skaly pokryté ihlicami námrazy! Podobne vyzdobené sú kvety... aj reťaze spustené nadol... teda, rukavice som do výstroja nezaradil. Nedá sa nič robiť, opatrne sa spúšťam nadol do nepreniknuteľnej hmly. Z tejto strany je žľab oveľa strmší, niekde pribudli nové reťaze aj stúpačky zapustené do skaly. Zároveň sú obďaleč ponechané aj tie staré, takže pri zvýšenej frekvencii to umožní ľahšie míňanie sa protiidúcich (sedlo Prielom je obojsmerné!). Hmla a neustávajúci vietor znásobujú pocit chladu - naozaj drsné... Dostávam sa do sutinového kužeľa, ktorým sa krútia serpentíny. Musím mať oči na stopkách a sledovať značenie, lebo v rôzne vychodených skratkách by som v hmle ľahko stratil smer.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na chvíľu sa nachádzam na severnej strane Tatier, čo je aj poznať - prechádzam niekoľkými snehovými poliami. Sú dosť strmé, ale vietor ma našťastie tlačí do svahu. Pri mojej váhe by ma ľahko sfúkol do doliny... a brzdiť na skalkách ukončujúcich firnovisko... Na pár okamihov sa oblačnosť dvíha a naskytá sa mi pohľad na Zamrznuté pleso v závere Litvorovej kotliny - svojmu pomenovaniu neostáva nič dlžné. Sem teda leto tak skoro nezavíta... Konečne som na rázcestí, kde sa začína zelená značka smerujúca na Poľský hrebeň (2200 m). Stúpam najprv čiastočne vysneženou skalnou stržou, neskôr serpentínami v sutine. Opäť je tu použitého dosť železa na zabránenie erózie. Ani sa nenazdám a míňam inovaťou oblepený smerovník v sedle - pôvodný plán na výstup na Východnú Vysokú som už dávno zavrhol, za týchto podmienok úplný nezmysel.

Zostup z Poľského hrebeňa do Velickej doliny je technicky celkom pohodový, len v závere je niekoľko úsekov zabezpečených reťazami - aj to v nie príliš strmom teréne. Tak ako klesám, dostávam sa pod spodnú úroveň oblačnosti - vidno slnkom zaliatu Podtatranskú kotlinu, ale vietor utícha minimálne. Prechádzam ponad Dlhé pleso, na smaragdovej hladine sa vytvárajú vlny s bielymi hrebeňmi. Fotím vysokohorskú flóru, na svišťa pobehujúceho obďaleč je však trojnásobný zoom prikrátky. Zo skalného prahu už vidno Velické pleso (1670 m) spolu s opachou Sliezskeho domu na jeho brehu. Obchádzam Velický vodopád a popri plese sa dostávam na terasu pred hotelom. Vnútri je rušno, sadám si na lavičku vo vstupnej hale a ukradomky ("Konzumácia vlastných jedál zakázaná v celom objekte!") pojedám neskorý obed (po ceste by som skrehnutými rukami konzervu neotvoril).

Ostáva mi posledný, už pohodový, úsek cez Velickú poľanu a následne po žltej značke do Starého Smokovca. Tak ako klesám a vchádzam do kosodreviny a lesa, otepľuje sa - balím bundu. Po hodinke cesty neporušeným lesom opäť sa opäť dostávam do oblasti kalamity. Polomom sa navyše prehnal aj požiar - smutný pohľad... Nad Smokovcom sa trhajú mraky, návrat do letného dňa zapíjam dúškami chladnej Smokoveckej kyselky.