Dokedy ma budú inšpirovať rôzne témy a dokedy budem cítiť potrebu ich opisovať a mentálne spracovávať, dovtedy budem písať, hoci to bude menej ako kedysi. V knihe, na ktorej práve pracujem, sa snažím dať na papier svoje skúsenosti týkajúce sa holej ľudskej prirodzenosti. Určite nebudem písať o mojich niekdajších dobrodružstvách, hoci niektoré z nich môžem občas stručne opísať a ukázať tak, odkiaľ pochádzajú skúsenosti, o ktorých hovorím. Samozrejme, tieto skúsenosti sú špecifické a subjektívne, ale myslím, že ich možno zdieľať s kýmkoľvek. Nejakí moji budúci čitatelia môžu povedať: „To je otrasné, nemôžem uveriť, o čom to píše“ a možno sa moja kniha stane iskrou pre podnietenie diskusií o morálke.

Presne to by som aj chcel, pretože sa domnievam, že každá morálka, či už vo forme zákona alebo náboženstva, je pokrytecká.

Fakt, že my (tradiční horolezci) sa pohybujeme v akomsi archaickom priestore a nasledujeme archaické vzory, pretože celá zodpovednosť spočíva výlučne na našich pleciach, nám poskytuje taký uhol pohľadu na ľudskú prirodzenosť, aký civilizácia neumožňuje. A chcem opísať presne takúto ľudskú prirodzenosť. Dnes sú už miesta, kde môžeme fungovať ako „anarchisti“, čoraz vzácnejšie. Sáloví lezci vedia o tomto priestore rovnako málo ako tí, ktorí lezú na Mount Everest spolu s ďalšou tisíckou ľudí v základnom tábore, hoci celá hora je už perfektne upravená na výstupy. 90% horolezcov chce liezť čoraz lepšie a lepšie, ale nikdy sa nevzdajú niektorých vecí. Keď lezú na vysoké hory, nikdy sa nevzdajú magnézia, nitov ani kyslíka. Je preto jasné, že idea vzdania sa týchto vymožeností nebola úspešná a zostane prekonaným obdobím alpinizmu. Dnes je skrátka alpinizmus najmä športom.

To, čo sa teraz deje na osemtisícmetrových štítoch ja nazývam „extrémnou turistikou“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Funguje to tak, že organizátor pripraví daný kopec tak, aby naň mohlo vyjsť veľké množstvo ľudí: klient jednoducho vylezie po svahu na vrchol. Niet pochýb, že je to vyčerpávajúce a takisto skvelý pocit, pretože to dáva ľuďom možnosť dosiahnuť niečo výnimočné. Ale musíme si priznať veci tak, ako sú: takýto prístup nemá nič spoločné s tradičným, nezávislým a seba-zodpovedným horolezectvom. Mňa zaujíma čosi, čo Briti nazývajú „trad-alpinizmom“. Existuje mnoho horolezeckých a dobrodružných príbehov, ktoré ešte nikto nerozobral z psychologického uhla pohľadu. V tomto zmysle hľadá alpinistická história ešte stále svoju odpoveď. Čoraz viac a viac sa zaujímam o to, čo sa deje s prirodzenosťou ľudí, keď vykonávajú šialené veci: čo títo ľudia cítili, do akej pasce strachu vtedy spadli? V hlave mám stovky takýchto tém, ale nebojte sa, nebudem hovoriť o všetkých. V budúcnosti takisto nebudem odpovedať žiadnym kritikom. Existuje už o mne viac ako dosť konšpiračných teórií.

Zmena paradigiem a pocit blaha

V čase, keď som prechádzal púšťou Gobi, začal som v stave bezčasovosti. Necítil som sa byť ani mladý, ani starý. Ale prechod cez Gobi sa stal akýmsi kľúčovým zážitkom. Po ňom som si povedal: „Takéto niečo by si už nemal nikdy robiť.“ Uvedomil som si, že moja schopnosť trpieť už nebola taká istá ako predtým. Ako vám ubieha život, sila a zručnosť sú vlastnosti, ktoré odchádzajú ako prvé. Vďaka dobre vybudovanej odolnosti môžete prežiť oveľa dlhšie.

To posledné, čo sa vám znižuje, je schopnosť trpieť.

V minulosti som robieval dve či tri expedície ročne. Vo veku 55 rokov som nakrátko prešiel do politiky a uvoľnil sa od takého spôsobu života. Čím som bol starší, tým výraznejšie ono znižovanie postupovalo. Nerobil som toľko vecí, koľko som bol zvyknutý a najmä som stratil odolnosť, ale dlhý čas som mal pocit, že keby som naozaj chcel, môžem dokázať čokoľvek. Skúsenosť v Gobi to úplne zmenila, ja som to akceptoval a stiahol som sa. Momentálne sa cítim ako starší pán a úplne úprimne sa takto cítim skvele. Určite už neprídem so žiadnymi senzáciami. Moje 70. narodeniny pre mňa určite nie sú nejakým rozhodujúcim zážitkom. Beriem to úplne v pohode. Pozvem svojich starých priateľov a oslávime to v alpskom prostredí. Keď chce niekto použiť moje narodeniny na rozprávanie nejakých príbehov, nech sa páči.

Tu a teraz ako zbraň proti nude

Nebojím sa, že v starobe sa budem nudiť a určite nebudem trpieť pre to, že nebudem môcť robiť isté veci. Naozaj sa teším, že sa budem zaoberať svojimi záležitosťami so všetkým, čo k tomu patrí. Tá vášeň je stále vo mne. Práve teraz pracujem na jednej idei a oddávam sa tomu s vášňou. Inými slovami: pracujem na financovaní môjho nového projektu. Okrem toho mám plány na vylezenie niekoľkých umiernených ciest v Dolomitoch na budúci rok, ale pre špičkový alpinizmus to nebude mať žiadny význam. Na druhej strane, cítim veľkú priazeň voči všetkých tým mladým lezcom, ktorí dosahujú rôzne šialené výkony – či už na stenách, v športovom lezení alebo v alpinizme. Niektorí z nich presahujú limity a prechádzajú cez hranice, o akých som ja ani nesníval. Napríklad David Lama a jeho projekt na Masherbrume (7 821 metrov / Karakorum, Pakistan) alebo Hansjörg Auer. Hľadel som na niektoré z ich stien, keď som bol ešte mladší a povedal som si, že to nie je pre mňa. Nemožné! Tým väčší je môj rešpekt voči ich pokusom. Pokiaľ ide o mňa, cieľom je nedovoliť zaniknúť tradičnému horolezectvu. Som toho názoru, že dnešný profesionálny alpinizmus je viac šport alebo čosi ako výčiny, a nie dobrodružstvo. Myslím, že toto pre alpinizmus nie je ani najväčšou hodnotou, ani príležitosťou. Úlohou seba-zodpovednej bytosti pohybujúcej sa v archaickom svete je hľadať to, čo ponúka najviac skúseností. V tradičnom horolezectve nehrá významnú rolu rýchlosť ani mediálny produkt získaný pri nejakom výstupe. Dnes sa každá veľká cesta hneď profesionálne natáča a dokumentuje len preto, že je to možné. V poriadku. Ale keď sa bavíme o skúsenosti, fotky a film tu zohrávajú len sekundárnu úlohu. Pri „trad-alpinizme“ platí, že čím lepšie je možné nejaký výstup zachytiť, tým menšiu má hodnotu ako dobrodružstvo. Horolezectvo je o skúsenosti a fundamentálnej otázke, čo sa stane s ľudskou prirodzenosťou, keď je vystavená všetkým možným problémom a nebezpečenstvám v tom rozľahlom svete v horách.

Nemožnosť úspešného života

Jedným z mojich základných tvrdení – a nájdete ho aj v mojej pripravovanej knihe – je, že úspešný život neexistuje. Ale v momente konania existuje život, ktorý dosahuje úspechy. Ak sme blízko k dosiahnutiu našich misií, keď sa naozaj spojíme s našimi cieľmi a snažíme sa o ne, funguje to. Pointa je, že nikto nám nemôže povedať že to, čo sme si my vybrali, nie je pre nás to pravé. Bol som blízko tých pravých vecí pre mňa po celý život, ale mal som tiež to šťastie prežiť mnoho skvelých momentov. Všetky z nich sa však už nenávratne skončili a nedajú sa pridať k „úspešnému životu“. Ich celok je moja biografia, za ktorú som zodpovedný. Približne pred mesiacom našiel môj syn v mojej knižnici zápisník, ktorý obsahuje približne 50 záznamov potenciálnych prvovýstupov, ktorými som sa pred rokmi zaoberal. Sú to prvovýstupy, ktoré som nikdy neuskutočnil. Tie ciele sú dobre zdokumentované: je tam vždy fotka danej steny s označenou líniou cesty. Môj syn bol dosť prekvapený. „Otec, toľko vecí, ktoré si chcel urobiť a nepodarilo sa ti to.“ Je to pravda, neurobil som toho veľa. Napríklad cesta „Ryba“ (Via attraverso il pesce, 7 b+) na južnej stene Marmolady (Dolomity) alebo južná stena Dhaulagiri (8167 metrov/Nepál). Neuspel som ani na južnej stene Lhotse (8516 metrov/hranice medzi Čínou a Tibetom), ani na južnej stene Makalu (8463 metrov/hranice medzi Čínou a Tibetom).

Späť do budúcnosti

Keby som mal opäť 20 rokov, pochybujem, že by som bol schopný vyprodukovať rovnakú vášeň, aká ma tlačila napred v mladosti. Chýba mi jednoducho talent, aký majú ľudia typu stefan Glowacz. Naozaj ho obdivujem pre jeho schopnosti. Alebo Hansjörga Auera ktorý má telesnú konštrukciu ako pavúk. Keďže mi vždy chýbali takéto výnimočné schopnosti, onen entuziazmus by som už naspäť nedosiahol. Keď som mal 20 rokov, bol som slušným lezcom so 6. stupňom UIAA. Nakoľko bezpečne som liezol, možno nie je isté, ale 6. stupeň bol maximum, čo bolo vtedy možné. Mal som extrémne šťastie stretnúť horolezcov, ktorí boli o dva, tri, sedem rokov starší ako ja a v schopnostiach a skúsenostiach boli ďaleko predo mnou. Veľa ma naučili a ja som sa rýchlo zlepšoval. Dialo sa to bez akejkoľvek rivality alebo konkurovania a vždy som ich bral s obdivom a rešpektom. Šikovnosťou som rýchlo dosiahol ich úroveň a vtedy som mal opäť šťastie stretnúť známych vrchárov, ktorých som sprevádzal na oveľa väčších výstupoch a zistil som, že sú rovnakí ako ktokoľvek iný. Pochopenie mojej pozície mi v tom čase pomohlo postúpiť napred, keďže mi to ukázalo stav mojich schopností. Viedlo to k rôznym napätiam, pretože tí ľudia začali mať pocit, že som ich predbehol, ale bez ich neuvedomovanej psychologickej pomoci by som sa nikdy neodvážil robiť množstvo vecí.

Keby som mal opäť 20 rokov a liezol s Hansjörgom Auerom, rýchlo by som si uvedomil, že svoje schopnosti nemám ani zďaleka také vyvinuté, aby som sa mu čo i len priblížil.

Keby ma vtedy môj entuziazmus neovládol, nepochopil by som, čo ma môže tlačiť vpred a čím sa môžem stať. Tých tisíc a jeden pokusov ma priviedlo k posilneniu samého seba. Toto samoposilnenie mi pomohlo pochopiť moje miesto na scéne. Za svoju kariéru vďačím skvelým učiteľom ako Sepp Mayerl a Peter Habeler, ale takisto Tonimu Hiebelerovi, ktorí mi z úplne inej strany dali podnet na skok vpred.

Zóna smrti

Vyrástol som v doline v Dolomitoch a od raného detstva som mal čo dočinenia so smrťou takmer automaticky: starí rodičia, susedia, priatelia. Už len preto, že som bol s ňou konfrontovaný od veku piatich rokov, smrť bola úplne zrejmá, ale nikdy som sa ňou nezaoberal. Svoju prvú „reálnu“ skúsenosť so smrťou som mal počas niekoľkých dní na Nanga Parbate (8 126 metrov/Pakistan). Vtedy sa mi zdalo jasné, že zomriem aj ja, a nielen môj brat, ktorý tomu osudu podľahol. Vtedy ma istota smrti upokojovala, pretože by prišla ako vykúpenie. Ale napokon sa tak nestalo. Po tejto skúsenosti onen prístup, vnímať smrť ako súčasť hry, vyprchal. Liezol som pred touto skúsenosťou, ako aj po nej a robil som naozaj poriadne pikantné veci, ale nikdy som nemal pocit, že by som mal zomrieť. Môj prístup bol: „Mám to, nezomriem.“ Teraz, vo veku 70 rokov, cítim, že smrť sa pomaly stáva súčasťou môjho života. Môj pohľad na svet je tvorený realitou. Môj otec už bol v tomto veku mŕtvy.

Veci, ktoré zmiznú. Veci, ktoré zostanú

Otázka: „Čo prežije z Reinholda Messnera, čo ho prežije?“ Odpovedať na ňu môžem len takto: nezostane nič, všetko zmizne.
A tak je to správne! Priestor a čas zanikajú spolu so smrťou. Obraz umierania je ako vojsť do púšte a stratiť sa tam. Nebytie je bezčasové a bezpriestorové. Napokon, ani to, čo som vytvoril v mojom múzeu (Messner Mountain Museum) nie je v skutočnosti mnou. Múzeum je o ukazovaní neprestajnej konfrontácie človeka a hôr. To, čo má moje múzeum udržiavať, nie je môj konkrétny príbeh. Táto konfrontácia sa má obnovovať až do konca ľuďmi, ktorí sa tým zaoberajú. V tomto zmysle je Messner Mountain Museum vytvorený trvalo udržateľným spôsobom, ako proces, ktorý je možné zachovať. Dám mu zbohom hneď na budúci rok, keď bude hotových všetkých šesť budov (centrum a päť satelitných budov). Budem nad ním naďalej držať ochrannú finančnú ruku
a dávať mu peniaze v prípade negatívnych výsledkov, ale pokiaľ sa doň bude vkladať entuziazmus a práca a budú existovať horolezci so svojou vášňou k horám, múzeum bude schopné prežiť svojimi vlastnými prostriedkami a ja ho budem môcť bez problémov nechať svojmu osudu. Niektoré moje idey a perspektívy prežijú alebo sa spoja s inými presvedčeniami a na iné sa čoskoro zabudne. Ďalší budú interpretovať moje myšlienky, akoby to boli aktualizované názory Preußa, Mummeryho a Bonattiho. Možno niektoré z týchto myšlienok prežijú celé storočia tak ako myšlienky zakladateľov náboženstiev, ale napokon sa všetko spojí do jedného spoločného celku. Mne stačí, ak budú môcť niektoré z mojich ideí prispieť k malej časti tohto spoločného celku.

Chcem byť toho súčasťou: stále a stále znova, naďalej

Mojím želaním do budúcnosti je jednoducho to, aby som mohol naďalej realizovať svoje idey. Samozrejme, len tie, ktoré sú realistické. A pritom môžem povedať, že niektoré z týchto vízií sa už realizujú. Okrem zdravia si prajem dostatok energie a možnosti i schopnosti tieto idey realizovať. To, čo si prajem najviac, je príjemná možnosť vyjsť von a zároveň mať teplý domov. V poslednom čase si všímam, že niektorí moji starí priatelia – niektorí už majú 80 rokov – strácajú pôžitok vychádzať čo i len za plot svojej záhrady, hoci celý život chodili vášnivo von. Ak stratíte vášeň, stratíte aj silu robiť veci. V pohybe ma udržiava obrovský pôžitok z chodenia a veľká zvedavosť. Už nepociťujem potrebu extrémneho lezenia. Pri lezení začínam mať obavy oveľa rýchlejšie, ako kedysi. Minulý rok som urobil prvovýstup v horách Geisler v Dolomitoch spolu s mojím synom Simonom. Skaly boli uvoľnené a neustále nám hrozili padajúce kamene. Po ceste som mu povedal: „Máme nad sebou 300 metrov steny, ktorá je jedna veľká sutina. Ak sa niečo stane, nebudeme na tom najlepšie.“ Napokon sme to dokázali, ale nemal som z toho dobrý pocit. Keď ste mladí, beriete takéto veci inak, poviete si: „Dnes to bude v pohode.“ Výstup mal ďaleko od bezproblémového, ale pre mňa bolo zároveň nesmierne nádherné zdieľať takúto skúsenosť s mojím synom.

Celý svoj dlhý život som mal to privilégium, za ktoré vďačím svojej mame a potom manželke, že som mal chrbát voľný od bremien. Iba tak som mohol slobodne žiť svoju vášeň. Ak to tak bude aj naďalej, je to to najlepšie, čo ma môže stretnúť.

Titulné foto: Armin Huber