Trasa

Liptovská Anna – Annina dolina – Čerenová skala a späť

Prvýkrát som na nej stál asi pred šiestimi rokmi, kedy ma sem zaviedol kamarát z Liptova. Odvtedy vždy vykrúcam k nej hlavu, no pre nedostatok času alebo pre iné plány frčím po diaľnici ďalej. Keď som koncom júna pri ceste do Tatier dostal od zvyšku posádky otázku, či sa cestou ešte niekde zastavíme, môj plán bol jasný. A keďže nikto z nich tu ešte nebol, jednohlasne súhlasili.

Len čo sa v Ivachnovej dostaneme na diaľnicu, už ju aj opúšťame a cez Bešeňovú smerujeme na starú cestu na Liptovský Mikuláš, aby sme po pár kilometroch odbočili do malej dedinky pod horami zvanej Liptovská Anna. Parkujeme na konci dediny pod cintorínom a ruinami rímskokatolíckeho kostola sv. Anny. Kostol bol postavený pravdepodobne v polovici 13. storočia v ranogotickom slohu. Na prelome 15. a 16. storočia prešiel kostolík neskorogotickou prestavbou, ktorej vďačí za unikátny pôdorys, keď šírka lode i presbytéria je väčšia ako ich dĺžka. V spomínanom období bol totiž kostolík z kapacitných dôvodov rozšírený smerom na juh, čo bolo podľa všetkého zapríčinené nedostatkom miesta v tradičnejšom východnom či západnom smere. V roku 1805 bol kostol zničený a v súčasnosti je zachovaný v torzálnom stave.

Z architektonických detailov tu nájdeme dva portály do lode, oba s polkruhovým zakončením. Južný vstup zo začiatku 16. storočia má zachovanú jednoduchú výzdobu ostení a dnes ho sčasti kryje polorozpadnutá drevená zvonica. Západný portál, dodatočne osadený na terajšie miesto, pochádza z prelomu 15. a 16. storočia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dajme tieto fakty bokom a prejdime k samotnému výstupu na skalu. Trasa značkovaná nie je. Teda aspoň jej začiatok nie. Pred pár rokmi sme odbočili hneď za kostolíkom vpravo na cestu vedúcu poza chaty. Pamätám si, že sme vtedy vyrušili mladý párik, ktorý sa v aute oddával milostným radovánkam. Vyberáme sa teda upravenou štrkovou cestou za chatami. No dovedie nás pred bránu poslednej chalupy, kde nás s neutíchajúcim brechotom víta fena bernského salašníckeho psa. Vľavo od brány síce vedie trávou a kríkmi zarastený chodník, no je po daždi a pán domáci, ktorý príde utíšiť psa, nám tadiaľ neodporúča pokračovať. Vraciame sa späť a pokračujeme asi 100 metrov dolinou, kde pred vodným zdrojom odbočíme prudko doprava. Predtým si ešte musíme dať pozor, pretože prechádzame popod lesnú lanovku, ktorú vybudovali kvôli ťažbe kalamitného dreva zo svahov Pravnáča. Pri lanovke postávajú dvaja majstri a nevieme, či len vykonávajú jej údržbu alebo z ľavej strany niečo k nám priletí.

Cesta je vďaka ťažbe a dažďu rozbahnená a hoci sme sa vyhli prechodu mokrou trávou, blatovému kúpeľu neujdeme. Po pár kilometroch bahnistú lesnú cestu opúšťame a dobre viditeľným chodníkom vchádzame do borovicového lesa. Na stránke obce píšu, že chodník je označený šípkou a "červenou turistickou značkou". Šípka tu pred pár rokmi naozaj bola, no značka nie. A nie je ani v mape. No po niekoľkých sto metroch chôdze lesom ju nachádzame. A chodník, ktorým "značka" vedie, je zarastený a nevyzerá, že by niekto v blízkej minulosti ním kráčal. Keďže je mokro, ani na spiatočnej ceste neskúmame, kde sa červená značka pripája na lesnú cestu. Od tohto miesta smerom hore pokračujeme po značke do strmého kopca. Kúsok pod vrcholom pod skalnou stenou si treba na sutine dávať pozor. Pred šiestimi rokmi tu padla kamarátova mama a nešťastne si zlomila ruku. No dnes musíme byť opatrní aj na mokrých koreňoch. Dobre sa to povie, no horšie vykonáva. Na jednom takomto koreni sa šmýkam, nešťastne padám a kolenom narážam rovno na koreň. Bolí to, nadávam ako pohan a tých pár desiatok metrov, ktoré ma delia od zvyšku partie, čakajúcej na skale, dokrivkám.

Výstup na skalu nám trval asi 50 minút. Dnes ďaleké výhľady nehrozia. No v prípade dobrého počasia tu milovníci výhľadov svoje zraky potešia. Pod nohami máte takmer celý Liptov s Liptovskou Marou, Nízke Tatry, smerom na východ hrebene Západných Tatier, na opačnej strane Chočské vrchy. Na svoje si na tomto mieste prídu aj botanici. Vďaka vápencovému podkladu je tunajšia flóra nesmierne bohatá. Do galérie prikladám pre ilustráciu a lepšiu predstavu aj fotky z roku 2008. Odvtedy na skale pribudol drevený kríž a skrinka na vrcholovú knihu, ktorá je prázdna. Využívame teda aspoň kvôli fotke to, že Fabi si hore vyniesla tablet a robíme si srandu z toho, že Klub slovenských turistov sa po posledných voľbách priblížil mladým ľuďom, tak nový „mladý“ predseda vybaví, aby na každom kopci boli práve takéto vrcholové knihy. No dosť bolo srandy. Vráťme sa do reality.

Dole zostupujeme rovnako, ako sme vystúpili. Ešte sa chvíľku zdržíme zberom materinej dúšky a vraciame sa naspäť k autu.

Záver

Výstup na skalu je príjemným výletom. Ak sa pri ceste zo západu na východ alebo naopak neponáhľate, chcete si trošku pretiahnuť kosti a na chvíľku nechať volant volantom, tak zachádzku vrelo odporúčam. Ja sa do týchto končín určite znova vrátim. Veď blízko Čerenovej skaly mi do zbierky chýba aj kopec Pravnáč a zrúcanina Liptovského hradu, ktorý bol najvyššie položeným hradom na Slovensku a zároveň jeden z najvyššie položených v strednej Európe. Doteraz som ho ešte nenavštívil a veľa ľudí ani netuší, že tu niečo také stálo.