Prvé dva dni som strávil severne od Schladmingu v Dachsteine, na ďalšie dva dni som sa presunul južne od mestečka. Bol to neuveriteľný kontrast. Zatiaľ čo Dachstein je suché, vápencové pohorie s bielymi skalami, Schladmingské Taury sú tmavé, žulové a plné vody. Fascinovalo ma v nich množstvo vodopádov, ktoré sa rútili dolu strmými svahmi.

Rohrmoos-Untertal

Čosi po obede som sa po okruhu Dachsteinom vrátil k autu, ktoré som mal zaparkované na okraji Ramsau, a zamieril som do Schladmingu. Podľa mapy a smerových tabúľ som prišiel do údolia Untertal, kde ma zastavila veľká tabuľa. Keď som ju prelúskal, pochopil som, že priľahlé parkovisko je posledné bezplatné v údolí. Za ďalšie sa platí 5,- € za deň, respektíve 11,- € za 3 dni. Na turistickom smerníku stálo, že pešo to trvá na posledné parkovisko 2,5 hodiny. Keďže času som mal dosť, odstavil som tátoša tu a ďalej som pokračoval po vlastných.

Bola to dobrá voľba. Hneď za parkoviskom je atrakcia, zasypaný ľadovec. Suť sa zosunula voľakedy koncom poslednej doby ľadovej a do dnešných čias sa ľad pod ňou neroztopil. Z prieduchov prúdi studený vzduch a na suti rastú chladnomilné rastliny, úplne iné ako pár metrov obďaleč. Je tu malý okružný chodník cez suťovisko, jednoducho paráda.

Tabuľa pri zasypanom ľadovci je súčasťou naučného chodníka. Na paneloch sa opisuje miestne rašelinisko, tradičné hospodárenie na Almoch (na horských lúkach), ďalšie sú venované poľovníctvu a rybárstvu. Chodník ide po štrkových cestách, iba záverečný úsek vedie po asfaltkách okolo parkovísk. Na jeho trase sú malé hospodárstva, ktoré slúžia aj ako výletné reštaurácie, pričom chodník ide priamo pomedzi stoly. Je tu veľa potokov. Z jedného som si nabral vodu, ktorou som si zriedil príliš sladkú limonádu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Reisachfälle

Za posledným parkoviskom je hlavná atrakcia údolia, vodopády Reisachfälle. Za vstup sa neplatí, hoci je tu množstvo drevených (v dolnej časti) a oceľových (v hornej časti) rebríkov a mostíkov. Zrejme je ich údržba financovaná z drahého parkovného. Vodopády sú vtesnané do úzkeho kaňonu a sú nádherné. Na úseku dlhom 600 metrov voda prekonáva 250 výškových metrov. Pritom buráca, pení sa a vytvára vodnú triešť. Na dolnej vyhliadke zmoknete, hoci budete asi 20 metrov od vodopádu. Páčil sa mi aj lanový most vysoko nad kaňonom. Bolo pekne, preto sa okolo vodopádov motalo veľa ľudí. Zväčša to boli rodiny s deťmi, ktoré prejdú okruh okolo vodopádov a vrátia sa domov. Turistov s batohmi som na chodníku nestretol.

Preintalerhütte

Nad vodopádmi leží obrovské pleso, Reisachsee (úvodný obrázok). Cestička vedie jeho okrajom povedľa viacerých reštaurácií. Kráčal som po nej a obdivoval som strmé svahy, ktorými stekali a padali lesklé stuhy potokov.

V závere doliny treba prekonať 200 výškových metrov a prídete ku chate Preintalerhütte. Za pol litra brusnicovej limonády som platil 3,20 €, avšak za nocľah v lágri s kartou OeAV iba 6,30 €. Podľa Internetu je na chate v lágri 150 miest, čo sa mi nevidelo. Stavba nie je taká veľká. No keď som nazrel do lágru, pochopil som, ako to mysleli. Vyškerený som zbehol do jedálne a ohľadne kapacity som sa obrátil na chatára:
- "To ste počítali všetky vankúše?"
- "Samozrejme," odvetil vysmiaty chatár. V lágri boli pri stene vankúše natlačené jeden na druhý, predpokladám, že na jednu posteľ pripadali asi tri.

Hochwildstelle

Ďalší deň som vstával o piatej a, na moje počudovanie, nebol som prvý. Hodil som si veci do batoha a o 5.15 h som vyrážal. Prvé raňajky som mal na svahu asi po hodine, keď som vystúpal zhruba 350 výškových metrov, druhé o hodinu neskôr v kotli Trattenkar. Medzitým som prešiel cez vrstvu hmly a padlo na mňa zopár kvapiek.

Po oddychu som vystúpal do Wildlochscharte a štveral som sa na zosypaný kužeľ. Jeho vrchol sa podchádza a človek príde k zubatému hrebienku. Ním vedie veľmi nezvyčajná via ferrata. Je na nej zopár malých hranatých kramlí, ale žiadne lano, takže feratový set môžete nechať doma. Hrebienok je exponovaný a kramle sú umiestnené tak, že na niektoré sa stúpa, iné treba chytať rukami. Náročnosť je uvádzaná B/C.

Z Hochwildstelle (2747 m) je nádherný výhľad na Nízke Taury. Dobre vidno najmä blízky Hochgolling, Hoher Dachstein je trochu ďaleko. Odfotil som si obligátny kríž a schádzal som hrebeňom na severozápad. Popod Kleine Wildstelle som zišiel do Neualmscharte a schádzal som do kotla. Kráčal som žulovou sutinou, kde na skalách rastú lišajníky presne také, ako u nás v Tatrách. Podobne vyzerala aj tráva a plesá. Iba kvetinky tu rastú trochu inakšie.

Neualm

Na Neualm, kde sú zvyšky troch stavieb, som stretol dvojicu z Čiech. Zbierali čučoriedky, tak som sa pridal. Česi stanovali pri plesách nad Preintalerhütte, nevedeli mi však povedať, či je tam stanovanie legálne alebo iba tolerované.

Z Neualm som zbehol k Reisachsee a zvážnicou som sa vrátil do údolia Untertal. K autu som sa vracal tou istou trasou, ktorou som išiel včera hore. Akurát som sa viac ponáhľal, pretože sa začalo zaťahovať. Neskôr oblaky stmavli a do okolitých kopcov začali udierať blesky. Na posledných metroch mi začalo pršať a z dažďa sa postupne vykľul poriadny lejak.

Záver

Schladmingské Taury sa mi zapáčili. Rozhodol som sa, že sa sem o rok vrátim a vyleziem na Hochgolling, najvyšší kopec celého pohoria. Podarilo sa mi to začiatkom júla a o tomto výlete bude nasledujúci článoček.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek