Bol som postavený pred otázku, čo s nasledujúcim týždňom, keďže pracovný proces mi doprial týždeň, ktorý som sa rozhodol venovať túlaniu po prírode, takému skutočnému, ktoré som naposledy absolvoval snáď pred dvadsiatimi rokmi.

Návrhy lokalít boli rôzne. Nakoniec som sa rozhodol pre kúty, kde nie je až tak "zaceprované" a relatívne malo poznané, aj keď neďaleké. Myšlienka bola prejsť Stredné Beskydy, čiže Kysucké a Oravské Beskydy až po Západne Tatry, najlepšie po štátnej hranici. Naplánoval som si toho statočne, každý deň okolo 30 km, vrátané prechodu okruhu Západných Tatier, až po vlak v Liptovských Vlachoch. Veru optimizmus pri plánovaní nechýbal. Na počítači sa veľmi dobre kliká. Ale obavy samozrejme boli, však takúto dlhu trasu som ešte nikdy nešiel a nieto ešte sám. Z kamarátov sa na prechod nepridal nikto, lebo práca, rodina, a pod. Tak som ukecal aspoň nášho Tedyho - jorkšírského štvornohého turistu, ktorý ma statočne sprevádzal a plnil úlohu nielen hlásiča a plašiča medveďov.

Moderná hitech doba

Prípravu som veru nepodcenil, použil všetky dostupný hardvér, softvér a dátové zdroje, aby som si do svojho GPS poctivo naklikal trasu prechodu, najväčšiu starosť mi robila otázka, ako prejsť ponad Oravskú priehradu najkratšou trasou a neskončiť niekde v močarisku. No a nakoľko článok píšem v objatí horúceho čaju, tak všetko dopadlo v súlade s plánom. Veľká vďaka aj manželke Betke, ktorá mi starostlivo naplánovala jedálniček na niekoľko dní, lebo veru žiadna civilizácia ma v najbližších dňoch čakať nebude, čučoriedky ešte nerastú a zajace loviť neviem. Chcel som mať komfort mobilu a GPS-ka, nabalil som asi 20 ks AA-batérií pre GPS, niekoľko AAA pre baterku a Mirec mi požičal externú USB nabíjačku pre mobil, tak som ťahal asi pol kila chemickej energie pre úspech výpravy a zaznamenanie trasy. Jasné, že plány boli také, že pre istotu zoberiem sedák, lano, mačky, čakan a všetky veci, čo so sebou občas vláčim. No pri predbežnom vážení batoha som postupne veci odoberal, až som po dokúpení potravín skončil na váhe 22 kg, ktorá sa po celú dobu +/- nelíšila. Asi najviac zaberal stan a spacák, ktorý som si doprial pre komfort a kilo granúl pre jorkšíra, ktoré som samozrejme doniesol skoro celé naspäť domov. Na varenie úplne postačila menšia bomba s turistickým varičom, komfort teplého čaju a sáčkového obedu uprostred hôr je na nezaplatenie. Po ceste som okrem obavy z divej zveri mal aj z nedostatku vody, keďže z hrebeňovky sa mi zliezať nechcelo. Našťastie vždy sa nakoniec čosi pritrafilo, aj keď na mape nie vždy bolo značené. Počas túlania som poctivo zaznamenával všetky zdroje a možnosti bivakov, ktoré vám ponúkam.

1. deň

Oščadnica – Kalinový vrch – Upratiská – Chata na Rači – Veľká Rača (Wielka Racza) – sedlo pod Orlom (Przełęcz pod Orłem) – Priehybok (Przegibek) – Rycierova hora (Rycerzowa Wielka) – sedlo Príslop (Przełęcz Prysłop)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začínam v sobotu 14. júna 2014, keď ma manželka po dokúpení potravín doviezla na železničnú stanicu v Žiline. Vo vlaku do Oščadnice som s milým sprievodcom podiskutoval na tému psi, a o 9.20 h som stál v stanici Oščadnica. Nahodil som ťažký batoh a poslednýkrát si premyslel, či sa chcem kamsi trepať. No už som necúvol, môžeme ísť v ústrety divočine. Prvých 10 km po luxusnej modrej, mierne stúpanie okolo troch bunkrov, kde nám Peter s Inkou zanechal pozdrav (N49° 24.960'E18°52.070', ďalej budem uvádzať len minúty).

Ponad Oščadnicu, okolo peknej vyhliadky s posedením pri Ryboňovom vrchu, okolo Kalinového vrchu a vrchu Blažejovec, až ku zábavnému parku na Oščadnici -Dedovke. Tu som asi naposledy videl veľa ľudí pokope. Hlavne mladých ceprov, ktorí šantili na atrakciách. Pre mňa to bola možnosť kúpiť si kofolu a trochu posedieť v náručí bufetového servisu. Cestou som ešte odskočil na Upratisko – veľmi pekne spomienkové miesto, no prečo si práve tu nenavariť obed? Kúsok ďalej je prístrešok (24.245'55.574'). V podstate mi celý týždeň počasie prialo, slnko, pekne výhľady, teplo až na prvý deň, keď sa pri stúpaní na Veľkú Raču spustil veľký lejak, nie dlho, ale akurát tak, že mi stačili premoknúť inak kvalitné kožené turistické topánky. Aj napriek tomu, že som na ne natrel asi pol kila včelieho vosku!

Na Veľkej Rači si doprajem chvíľu oddychu na poľskej chate PTTK. Ďalej idem po štátnej hranici chodníčkom len s jorkom, zatiaľ pekne po vlastných. V podstate turistické značky oboch štátov okolo hranice sú totálne nezladené, väčšinou vedú obidve 10 m od seba. Slovenská vedie skoro presne po hranici, občas zbytočné mätúce značenie, akoby si navzájom konkurovali. Hlavne slovenské veľmi udržiavané nie je a to nehovorím o polome z mája 2014 a občasnom preskakovaní stromov. Ako správny Slovák som si zvolil samozrejme našu značku, no neraz som sa vracal obkľukou spať na značku. Napríklad zelená, čo sa nenápadne odpojila do Starej Bystrice, ma dostala...

Neskôr som išiel podľa toho, čo sa mi zdalo krajšie, lepšie udržiavané, resp. s lepším výhľadom, či kratšie. Cestou som míňal viac či menej známe kopce - Veľká a Mala Rača (Wielka i Mala Racza), Orol (Orzel), Bugaj, Javorina (Jaworzyna), Priehybok (Przegibek), Májov(Majów), Rycierova hora (Rycerzowa Wielka), až som toho mal na dnes akurát dosť. Podľa plánu som mal spať v sedle Príslop nad Vychylovkou, kde by mala byť útulňa. Už som sa celkom tešil a posledné 2 km som šliapal len tak zo zotrvačnosti. Na moje veľké sklamanie je útulňa rozpadnutá, dvere aj podlaha chýbajú a vo vnútri je skládka smetí za posledných desať rokov. Neostalo nič iné ako postaviť stan a v krytom prístrešku nad stolom nechať sušiť veci z raňajšej búrky. Voda naokolo tiež nie je. Zajtra musím nejaký prameň nájsť.

Cestou som natrafil na dobré zdroje vody:
- potôčik pod Bugajom (N49° 23.899'E19°00.561'),
- pramienok pod Priehybkom (24.815'03.386'),
- studnička pod Rycierovou horou (24.979'05.108').

Medzi Javorinou a Priehybkom bol prístrešok (24.426'02.883'). Na trase sa dali ešte využiť služby chát PTTK na poľskej strane - Priehybok/Przegibek (24.975'03.200'), či Bacówka na Rycerzowej (25.070'05.637').
Zatiaľ bolo jedla dosť, tak som s vďakou odmietol a deň zakončil v spomínanej neútulni v sedle Príslop (24.475'06.236').

Celkovo som prvý deň prešiel 28,9 km, počas 7.14 h túlania nastúpal 1635 m a vyklesal 1087 m.

2. deň

Sedlo Príslop (Przełęcz Prysłop) – Talapkov Beskyd (Bukowina) – Podúšusť – Ujsolské sedlo (Przełęcz Glinka Ujsolska) – Grúniky (Krawców Wierch) – Mútňanské sedlo (Przełęcz Bory Orawskie) – Tri kopce (Trzy Kopce) – Hala Gasniecowa

Medvede v sedle našťastie na návšteve neboli. Na raňajky mám teplý čaj, padli posledné zvyšky vody a môže sa šliapať ďalej. Veľmi rýchlo ma prebralo stúpanie na Svitkovú, takých 400 m pri sklone 40 - 45 %. Talapkov Beskyd (Bukowina) a Bednárová (Beskid Bendarów) bola prechádzka ružovým sadom. Pod Vysokou Magurou som míňal prístrešok (24.218'09.040'), s vodou to bolo vcelku kritické, musel som začať pátrať na mape po možnostiach pre ďalší úspech expedície. Aj jorkšír sa začal plaziť pomalšie za mnou. Našťastie nie až tak ďaleko od značenej trasy boli pramene Jurikovho potoka (24.352'09.832'), kde bola možnosť doplniť tekutiny, uvariť obed a po chvíľke oddychu pokračovať ďalej.

Zo sedla Podúšust nasleduje stupák na Ušust (Oszust) - Ivorov obľúbený kopec, tiež nekonečné 40 % stúpanie, chvíľku rovinka a potom opäť klesák. Pod Ušustom urobili Poliaci pekné posedenie so studničkou vo vyrezanom kmeni, len voda tam nejako chýbala (24.982'11.763'). Kanovky (Kaniówki), Javorina (Jaworzyna), Magura (Pietkula) a prvé cestné sedlo nad Novoťou. V Ujsolskom sedle (Przełęcz Glinka Ujsolska) je krytý prístrešok (27.397'13.692'), ale ináč tam okrem rozpadnutých budov nič nenájdete, ani vodu. Výstup na Pientkulu (Jaworzyna) a odbočka na veľmi pekné schronisko PTTK - bacówka na Krawcovym Wierchu (28.576'13.118'). Chata stojí uprostred poľany s výhľadmi, kde veľa ľudí nenájdete, o to milšia je obsluha. Vyťahujem zlaťáky a prijímam pozvanie na klasickú poľskú polievku. Od 17.00 h ešte nejaké kilometre urobím (podľa e-plánu), ktorý zatiaľ celkom ladí. Pri Hrubej Bučine (Gruba Buczyna) stretávam Joža Sklenára s kamarátom, ktorý tuším 65. deň ide presne naopak, z Hornej Marikovej po hranici okolo celého Slovenska, ešte mu ostáva asi 10 dní. Za 20 minút rozoberieme, čo a ako, pocity, tipy na bivaky apod. Ponúkané Tedyho granule s úsmevom odmietne, a ideme každý svojím smerom, no to je veru iný týpek, ale po tomto mi moja túra pripadala ako výletík. Keď som toho mal neskôr dosť a bol som unavený, vždy som si spomenul na Joža a rezko pridal do kroku.

Polom, Mútňanské sedlo (Przełęcz Bory Orawskie), Magurka, večera pri Troch kopcoch/Trzy Kopce (pekne posedenie 32.121'16.899') a vtom sa stal malý zázrak. Keď som premýšľal, kde dnes zabivakujem, pod Pilskom na fajnovej poľane sa mi do cesty postavila super útulňa (N49° 32.130' E19° 17.181'). Prvý a poslednýkrát som využil služby útulňového bivaku, kde boli dve postele, poličky, neďaleko by mali byť pramene, skrátka nad pomery. Tuším to bol nejaký salaš na hali Gasniecowa.

Celkovo som prešiel 32 km počas 8.45 h hodiny šliapania, nastúpal som 1619 m a klesal 1300 m.

3. deň

Hala Gasniecowa – Pilsko – sedlo Hliny (Przełęcz Glinne/Korbielowska) – Beskyd Krzyzowski – Martoša – táborisko Gluchačky (Głuchaczki)

Po raňajkách som obul celkom suché topánky a ukazoval sa nádherný deň. Nasledoval výšľap na Pilsko cez chodníček v kosodrevine po modrej slovenskej značke, takže luxusnú chatu PTTK na Hali Miziowej (32.480'19.179') som odmietol ako zbytočnú zachádzku. Už o 10.00 h som bol na vrchole Piska a kochal sa výhľadom na Oravu. Konečne som bol na hore, keď nefúkalo, nebola hmla a ani hriatô som nepotreboval. Popozeral som poklady, čo som tu zanechal, vrátil sa na hrebeňovú štátnohraničnú trasu a zostupoval do sedla Hliny.

Blízko vrcholu je dobrý prameň (31.882'19.261'). V sedle Hliny (Przełęcz Glinne/Korbielowska), čo je cestný priechod nad Oravskou Polhorou, bol aspoň na poľskej strane otvorený malý obchodík s vŕzgajúcimi syrmi. Vytiahol som zlaťáky a obetoval na poľské syry parenicového typu. Znova stúpanie na Wesku (Beskid Korbielowski), okolo Beskydu (Beskid) a Javoriny (Jaworzyna) na Horné Gluchačky, kde by mal by podľa Joža Sklenára fajnový bivak s nachystaným drevom. Cestou som videl šopu (34.644'24.152'), pole poľskej samoty obohnané pletivom a plechovkami zo všetkého možného odpadu, ktoré majiteľ musel zberať od roku 1950, až som celkom unavený uprostred lúky odbočil zo značky na spomínaný bivak na Gluchačkách (35.821'25.919'). No skôr to boli pozostatky tábora (Baza namiotowa PTTK Głuchaczka), poriadne zarasteného v tráve, ale nachystané drevo tam naozaj bolo. Útulňa je polozakrytý veľký prístrešok, dá sa v nej prespať. No radšej som si vedľa postavil stan. Vodu som nikde nevedel nájsť, s čím som nepočítal, lebo zásoby boli blízke minimu. Našťastie 100 m odtiaľ po prieskume okolia som našiel prameň potôčika (35.845'25.841'). Aj som trochu dreva využil, čo-to poopekal a doplnil zásoby tekutín. Tretí deň je kritický, toho som sa držal a skončil som na Gluchačkách (Głuchaczki).

Klesanie z Pilska bolo nekonečné, dokonca som nešiel ani na horáreň v sedle Hliny (32.760' 22.340').

Prešiel som len 19,2 km za 5,5 h pochodu, nastúpal 918 m a klesal 1346 m.

4. deň

Gluchačky (Głuchaczki) – Horné Gluchačky – Západná Modralová (Mędralowa Zachodnia) – Modralová (Mędralowa) – (Severné) Jalovecké sedlo (Tabakowe Siodło/Przełęcz Jałowiecka Północna) – Malá Babia hora (Mala Babia Góra) – sedlo Brána (Przełęcz Brona) – Babia hora (Babia Góra/Diablak) – pod Palkočom – Poprovka (Wajdów Groń) – Rabčice – Kriváň (Krzywań) – Cyrle-Krzywań, domek Maryši

Pekné slnečné ráno a opäť čuduj sa - raňajky. Varič mal svoju prácu s čajom, zásoby potravín sa začali pomaly, ale isto míňať. Čakal ma krátky výstup ponad Vyšné Tajchy na dva slovenské severné póly. Veru som premeriaval, priemeroval, mne GPS ukázalo, že "ľavý" (západnejší) je o pár cm severnejší, aj keď úradne najsevernejší bod na Slovensku je "pravý". Oficiálne najsevernejšia, cca 1,5 km dlhá hranica Slovenska je pekná výhľadová poľana – Modralová (Mędralowa), 15 m na každej strane hranice sa tiahnu nenápadné zákopy (asi tu boli zaujímavé historické aktivity). Na Modralovej je opustený salaš s možnosťou bivaku, dnu som ale nebol (36.850'27.756').

Niekoľko "selfie" na severnom póle, keďže jorkšír sa ešte fotiť stále nenaučil a hurá na Babie hory. Pri začiatku stúpania, pri (Severnom) Jaloveckom sedle (Tabakowe Siodło/Przełęcz Jałowiecka Północna) je úplne nová útulňa, nemá síce prednú stenu, je v lese pod stromami, ale aj tak ponúka možnosť oddychu či prespania (35.834'28.150'). Tiahle, ale príjemné stúpania na Malú Babiu horu (Mala Babia Góra) ma odvďačilo krásnymi výhľadmi. Skúsil som nájsť jaskyňu, ale v kosodrevine sa mi to nepodarilo (podľa Garmin SkTopo4 mapy mala byť na 34.784'29.862', tam však nebola ani figa borová).

Pokračovanie na Babiu horu (Babia Góra), kde sa Tedy prvýkrát sekol a na vrchol nechcel ísť po kope naskladaných a buchotavých kameňov vyjsť. Čakal ma pekne dole pod vrcholom. "Veľká Babia" bola dosiahnutá presne na pravé poludnie, kde som opäť stretol turistov. Chvíľka fotenia, výhľadov na Oravskú priehradu a ponáhľal som sa na Rabčickú útulňu so studničkou. Najskôr bol prístrešok so super výhľadmi (34.171'31.759'), ale bez vody. Drevená chatka bola o kúsok ďalej (34.174'31.157'). Obed, siesta a môžeme pokračovať.

Žltý Chodník Mila Urbana vedie k Hviezdoslavovej horárni. Nižšie boli ešte polomy po májovej víchrici. Za hájovňou som išiel po kvetnatých lúkach smer Rabčice, presne povedané potraviny. Pivo, diskusia s miestnymi štangastmi o pomeroch, čo mi stále chceli borovičku kupovať, skrátka chvíľka opäť v civilizácii a opäť smer hranica, kde som natrafil na ďalší vrch - Kriváň (Krzywań). Ešte chvíľku blúdenia cez hraničné močariská, okolo poľského salaša (28.403'34.182') a dnešný deň som skončil na poľane uprostred lesa pri Domku Maryši (N49° 28.181' E19° 34.669'), čo je nová drevená chata s posedením na okraji pasienku pri lese, ideálne miesto na bivak. Na lúke sa pásli kravy, nikde nikoho, vody veľmi nebolo, no neuveríte, dostal som šialený nápad. Ešte som nikdy neskúšal dojiť kravy. Vybral som si šéfku (so zvoncom), udobril voňavou trávou a ono to fungovalo. Hrnček som si nadojil. Dokonca vôbec neprotestovala a aj Tedy prestal na kravy štekať, keď som mu dal čerstvého mlieka ochutnať, no poriadny úlet.

Dnes to bolo celkovo 30,7 km počas 9-tich hodín šliapania. Nastúpal som poctivých 1638 m a klesol 1770 m.

5. deň

Cyrle-Krzywań – Winiarczykówka – Szałas – brod Chyžnika – lávka cez Ďalšiu mláku – Chyžné – Zawodzie – Hraničná cesta (Graniowa Droga) – Labiorzowka – Koński Łęk – hranica PL/SK – býv. žel. most cez Jelesňu – býv. žel. most cez Červený potok – Suchá Hora – Kraviarky (Krowiarki)

V stredu ma čakal obávaný prechod močariskami cez prítoky Oravskej priehrady - Lipnica a Čierna Orava (Czarna Orawa). Žiadna turistická značka, aj žltá radšej skončila, mohol som sa spoľahnúť iba na GPS domácu prípravu. A veruže všetko klaplo, ako má. Najskôr som prešiel cez cestný priechod z Bobrova do Jablonky a odbočil na naklikanú trasu cez močariská, kde bola tráva vysoká 1,5 m. Pri intuitívnom výbere močariskových hrebienkov sa to dalo prejsť suchou nohou, našiel som strategický, zarastený mostík na vodnom kanáliku (27.715'37.565') a odtiaľto cez mokrade viedla poľná cesta do osady Szalas. Prebrodenie cez prvú malú riečku Chyžnik za osadou (27.620'38.541') bolo bez problémov.

Kľúčový bol prechod väčšieho prítoku Ďalšia mláka/Dalsza Młaka (27.420'39.109'), ale malá lavička pre kravy bola presne tam, kde som ju na GoogleEarth videl a zadal do GPS-ka! Hneď za lavičkou je salaš, svorka psov a bačovia, od ktorých som kúpil vŕzgajúce syry. Počastovali ma aj žinčicou. Bačovský črpák z javorového dreva, ručne vyrezávaný, medeným plátkom naspodku prizdobený, z ktorého som pil žinčicu, sa mi tak páčil, že po krátkom vyjednávaním bol môj. Dnes je na čestnom mieste a pripomína mi absolvované dobrodružstvo.

Ďalej bola cesta bezproblémová, na juhovýchod cez nekonečné roviny, rybári pri riečkach, až ku Chyžnému a ďalej cez peknú lesnú cestu Graniowa Droga popri hranici smerom na Suchú Horu. Uprostred lesa je pekná lesnícka chata s krytým prístreškom a posedením – Chata Labiorzowka (23.984'42.254') a za chvíľu som opäť prekračoval hraničný kameň. Opustil som pohodlnú lesnú cestu do Suchej Hory, urobil pravý uhol a po hranici priamo na juh ku viaduktom bývalej železnice popri riečke Jelešňa (Jeleśnia) a Červenom potoku, keď som mal takýto tip. Najskôr som si zle zvolil trasu a predieral sa bažinami ku zbúraným viaduktom, ale potom som šiel navýšeným násypom bývalej železnice z Trsteného. Vôbec najkrajšia bola cesta meandrami Červeného potoka ďaleko nad Hladovkou. Neskôr idem cez lúky do Suchej Hory, kde som si v miestnej goralskej zmrzlinárni doprial pivo a chvíľu oddychu. Ešte som kúsok vyšliapal popod vrch Výr, po žltej značke smerom na Oravice a na vyhliadkovej lúke pod Kraviarkami (Krowiarki) zakončil deň.

Prešiel som presne 30 km počas 7,5 h, nastúpal 548 m a klesal 327 m.

6. deň

Kraviarky (Krowiarki) – Mašňáková (Masnakova) – Skoruszówka – Vyšné diely – Oravice – Tichá dolina – Juráňova dolina – Umrlá – Bobrovecká dolina – sedlo Borek – Blatná dolina – Zuberec

Posledný, šiesty deň putovania, idem po žltej značke popri hranici okolo Mašnákovej (Masnakova), smerom na Oravickú Maguru (Magura Witowska). Cestou sú parádne lúky na poľskej strane a jedna salašová opustená osada Skoruszówka nad Witowom (18.823'47.985'), tesne pri hranici. Pri Vyšnom dieli sa žltá definitívne oddelila od hranice, avšak cieľ je splnený. Tatry sú na dosah ruky a popod Krúpovú klesám priamo do Oravíc. V cieli si dám zaslúžených pár hodín v teplých klasických kúpeľoch. Nepočítal som, že v celých Oraviciach nie sú otvorené žiadne potraviny a po rozhovore so snaživým synom miestneho nájomcu, zrejme tento rok asi nebude ani kempová predajňa. Tomu sa hovorí slovenská realita a podpora podnikania. Ešteže rýchlostánky ponúkajú čo-to pod zub.

Po termálnom relaxe som nemohol vynechať nad Tichou dolinou okruh tiesňavou Juráňovej doliny. Potom cez lesné cestičky ešte pár kilometrov smerom na Zuberec, aby som ráno dal zbohom putovaniu, aspoň taký bol plán. Dodnes neviem, prečo som ako poslednú 300 m skratku pri hlavnej ceste pod Osobitou zvolil lopúchmi, stromčekmi a papradím zarastenú skoro zabudnutú lesnú cestu. Náhliac sa s prichádzajúcim večerom a snahou dohnať, čo som v teplých bazénoch Oravíc zameškal, rýchlim krokom kráčajúc, som si zrazu uvedomil, že mi pri boku neločká moje GPS-ko. Studený pot ma oblial, keď som si spomenul na všetky dáta, čo tam mám a aj navigáciu samotnú. Bolo presne 18.45 h a nasledujúce 3 hodiny som strávil jeho hľadaním. 250 m som prešiel hádam desaťkrát. No hľadajte na lopúchmi a vysokou trávou zarastenej ceste, čo snáď ani cestou nie je. Veru trpko som oľutoval, najskôr za šera, neskôr za úplnej tmy, či sa aspoň na svetlo baterky neozve, veru nie. Smutne som presne na lesnej skratke rozložil stan, nechal Tedyho oddychovať a uvaril nočný čaj. Začalo slabo popŕchať, no paráda, už len toto mi chýbalo. Takýto koniec som nečakal. Ja s Tedym v stane a navigácia niekde neďaleko von mokne.

Celkovo 21,4 km (bez hľadania), 5.45 h šliapania, 572 m stúpania a 628 m klesania.

Záver

V noci som veľmi nepospal. Už o 5.00 h som bol hore, dal som si sušienky a opäť hľadať kúsok po kúsku, paličkami, všelijakými spôsobmi, bohužiaľ bezvýsledne. Na 250 m som urobil minimálne 3 km, rýchlosťou 250 m/h. Už som sa pomaly vzdával všetkých nádejí, keď o 7.45 h nastal úspech! Nájdené, presne N49° 16.852' E19° 43.429', veď ak tam niekto pôjde, nech si urobí názor. Rýchlo pobaliť a po nočnom mrholení ešte posledných pár kilometrov a dobrodružstvo je zavŕšené šťastným koncom.

Zhrnutie

Celkovo sme spolu s jorkšírom prešli 166 km v priebehu niečo vyše 44 hodín pohybu. Odhadujem, že Tedy prešiel minimálne 90 km. Nastúpali sme 7071 m a klesli 6601 m. Okrem zážitkov a črpáku mám dokonca aj GPS-ko s dátami. A ďalších 20 rokov mám vystarané. Presne ako hovorí kamarát Bruno, veru nie je sa čím chváliť.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek