Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Vtedy na východe - 1. časť (Vihorlat)

Východné Slovensko. Krásny, no pre západniarov vzdialený a nepoznaný kút našej vlasti. Vždy, keď v robote spomeniem, že idem na východ, reakcie sú rovnaké. Moji bratislavskí kolegovia si idú prstom do čela dieru vyťukať, mysliac si, že som určite musel rozum potratiť. Trepať sa do takého zapadákova a na úplný koniec sveta? Veď tam sa aj muchy otáčajú. Pritom nikto z nich tam v živote nebol. Vraj, čo by tam robili? Ale načo sa hádať s niekým, pre koho je už aj Pezinok na východe?

Vzdialenosť
30 km
Prevýšenie
+730 m stúpanie, -730 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 08.06.2013
Pohoria
Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat a Vojenský obvod Valaškovce)
Trasa
Voda
studnička pod Sninským kameňom a studnička pod Vihorlatom
Nocľah
Zemplínske Hámre (penzión LUKI)
Doprava
Humenné (vlak, bus) - Belá nad Cirochou (vlak, bus) - Zemplínske Hámre (bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Možno je to spôsobené aj tým, že v mojich žilách koluje východniarska krv, no vždy sa poteším, keď sa mi naskytne príležitosť ísť sa pozrieť do týchto končín, príp. ešte ďalej za našu východnú hranicu. Keď som v našom turistickom klube zazrel v pláne týždenný pobyt na východnom Slovensku, srdce mi zaplesalo a hneď som si rezervoval u organizátorky zájazdu Adiny miesto. Keďže dovolenku bolo treba tento rok rozdeliť tak, aby mi nejaká ostala aj pre rodinu, stopercentne som svoju účasť potvrdil až na poslednú chvíľu.

Presun zo západu na východ

V piatok pred polnocou nastupujeme na nočný vlak na hlavnej stanici našej najväčšej dediny, ktorá v tomto čase akurát čelila náporu veľkej vody prichádzajúcej z Nemecka. V spomienkach mám ešte náš posledný nočný presun vlakom na východ, kedy som takmer oka nezažmúril a zubami-nechtami som sa na každej výhybke držal ležadla. Modernizácia trate sa predsa len trošku prejavila. S vychádzajúcim slnkom sa budíme na opačnom konci Slovenska.

Sobota 8. 6. 2013

Humenné – Zemplínske Hámre – Sninský kameň

Vystupujeme krátko pred 8.00 h v Humennom, kde má rýchlik konečnú. Do odchodu ďalšieho vlaku ostáva asi 45 minút. Musíme sa najskôr vlakom presunúť do Belej nad Cirochou a odtiaľto autobusom do Zemplínskych Hámrov. Vlak z Humenného nás milo prekvapil. Moderný nový vlak a čo je potešujúce, vyrobený na Slovensku, v ŽOS Vrútky. Tak by to malo vyzerať všade. Nemáme sa určite za čo hanbiť. Treba podporiť slovenský priemysel. Presúvame sa zo stanice na autobusovú zastávku a čakáme na autobus, ktorý prichádza asi o pol hodinu. V autobuse sa dávame do reči s domácimi, pýtajú sa, odkiaľ sme, poradia, kde treba vystúpiť, kam sa máme ísť pozrieť a nikde necítiť povestnú nevraživosť voči Bratislave, dokonca ešte držia palce, aby sa Dunaj nevylial...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

O 9.30 h vystupujeme v Zemplínskych Hámroch pri kostole, vedľa ktorého je penzión, kde na dve noci zložíme svoje kosti. Vedúca zájazdu je nekompromisná. Ubytovať, prezliecť sa a o 11-tej sa vyráža na Sninský kameň. Trošku si pofrfleme, že ani šlofíka a pivo nestihneme, no na druhej strane sme radi, že ju máme. Bez nej by sme určite zdiveli a nikam by sme sa v ten deň nedostali. Vyrážať na túru o 11-tej je aj v lete veľmi neskoro, no v tomto prípade sa inak nedalo.

Kráčame hore dedinou až na jej koniec ku kameňolomu. Máme na výber z dvoch značiek. Buď sa vydáme po žltej trase doprava alebo po zelenej doľava.
Keďže by sme radi urobili okruh, v rámci ktorého by malo byť zahrnuté aj Morské oko, mapa jednoznačne hovorí, že sa treba vybrať po zelenej, z ktorej neskôr prejdeme na modrú. Po pár metroch prichádzame k poľnej ceste, ktorá sa križuje so zelenou TZT a skracujeme si náš výstup. Deficit spánku a teplo sa prejavuje a do kopca fučíme sťa parné rušne. Nad hlavami sa nám zbierajú mraky a v diaľke občas zahrmí. No nevzdávame sa. Oproti idúci kolegovia – turisti nás uistia, že z dažďa dnes nič nebude.

Po asi dvoch hodinách chôdze sa ocitáme pod skalným útvarom, na ktorý vystúpime po kovových schodoch a môžeme sa kochať prvými výhľadmi. Vzduch je prehriaty, nad krajinou je opar, takže ďaleké výhľady nám nie sú dopriate. Čo nás dosť prekvapí a šokuje zároveň, sú posprejované skaly na západnom vrchole. Autorovi "umeleckého diela" by som dal do ruky kefu a čistil by skaly dovtedy, kým by neboli v pôvodnom stave. Sninský kameň pozostáva z dvoch častí. Nemohli sme obísť ani jeho východný vrchol. Pamätám si, keď som tu bol asi ako 10-ročný s otcom, ako som sa hore bál, že spadneme, lebo sa mi priestor zdal veľmi malý. Teraz po vyše 20-tich rokoch vidím, že sa nebolo čoho báť.

Po krátkej pauze sa dáme na zostup do sedla Tri tably, z ktorého môžeme pokračovať na Morské oko alebo späť do Zemplínskych Hámrov. Nad hlavou nám opäť zahrmí, preto časť skupiny volí ústup a pokračujú do dediny. Menšia skupinka sa prudkým klesaním vyberá k Morskému oku na pivo. Po prvých metroch začíname uvažovať, či stúpanie, ktoré nás bude čakať na spiatočnej ceste, za pivo naozaj stojí, ale smäd zvíťazí.

Po pohľade do mapy padne návrh pozrieť sa k menšiemu bratovi Morského oka a to k Malému Morskému oku. Nakoniec sa partia trhá a ostávame len traja.
Malé Morské oko je ozaj maličké. Od neho pokračujeme ďalej po žltej na rázcestie Jedlinka, kde sa pripájame na červenú značku a krásnym skalnatým hrebienkom pokračujeme k sedlu Tri tably, kde po našich kamarátoch neostal ani len smrad. Ešte pred samotným klesaním do sedla odbočíme doľava na rúbanisko, kde sa nám naskytne pohľad do doliny a vidíme, ako v diaľke z mrakov vypadávajú hektolitre vody.

So zvyškom partie sa stretávame až večer v penzióne, kde preberáme taktiku na druhý deň. Pôvodne mala nedeľňajšia túra na Vihorlat viesť z časti po rovnakej trase, ktorú sme prešli dnes a vracali by sme sa rovnakou trasou aj späť. Časti zúčastnených sa to však nepozdáva, preto hľadáme iné možnosti. Zhodou okolností sa v reštaurácii nachádza lesník z vedľajšej dediny, ktorý má okolie Vihorlatu v malíčku a poradí nám, ako sa na Vihorlat dostať z Kamienky a vybaví nám odvoz.

Nedeľa 9. 6. 2013

Kamienka – Vihorlat – Zemplínske Hámre

Ráno nastupujeme do autobusu a vezieme sa do Kamienky. Treba spomenúť, že trasa ako aj samotný Vihorlat ležia vo vojenskom pásme Valaškovce, do ktorého je v súčasnosti voľný vstup, no dopredu sa treba presvedčiť, či sa vo vojenskom obvode nekonajú streľby. Našťastie v čase našej návštevy sme mali vzduch čistý a mohli sme sa pohybovať vojenskými lesmi. Na pravé poludnie stojíme na najvyššom bode Vihorlatských vrchov – na Vihorlate. Dáme si obed, oddychujeme, no ďalekými výhľadmi kvôli oparu svoje zraky nepotešíme. Rozoznávame aspoň Zemplínsku Šíravu. Z Vihorlatu sa vydávame smerom na východ. Po chvíli stretávame partiu mladých, ktorí si nesú so sebou prvé hríby. Jeden z nich kráča naboso. Má náš obdiv. Ja by som si palce nabil aj v sandáloch, nie to ešte úplne bez obutia.

Míňame prístrešok na poľane pod Vihorlatom a pokračujeme po zelenej značke cez Tŕstie, v sedle Rozdiel sa pripojíme na červenú značku, prechádzame popod Motrogon a kúsok na ním zbieha do doliny lesná cesta. Preskúmame mapu, porovnáme s GPS-kom a vydávame sa v ústrety vihorlatským lesom. V mape sme našli Kamennú cestu, tak si povieme, že ňou by sme chceli zísť do dediny. No čo v mape vyzerá veľmi jednoducho, je v teréne úplne iné, preto sa necháme viesť potokom a prichádzame na širokú zvážnicu. Tu sa delíme. GPS-kári sa vyberú doprava, vraj ich tam naviguje ich múdra krabička a zvyšok partie ostáva verný papierovej mape a ideme doľava. Miesto, kde by sme mali zbehnúť z cesty doprava do doliny, ale nenachádzame. No namiesto toho natrafíme na chodníček, ktorý nás dovedie k vodnému zdroju. Názory na ďalší postup sa rôznia. Už rozdrobená skupina sa trhá ešte viac. Časť sa vydáva smerom, ktorým išli GPS-kári a my zvyšní kráčame popri potoku kolmo dole. Pamätám si, ako mi dedo, keď som bol malý prízvukoval, že keď sa v lese stratím, mám sledovať tok potoka a on ma určite dovedie do civilizácie. Tu sme síce v nám cudzom prostredí, no múdrosť sa zase raz osvedčila. Vychádzame na žltej značke, ktorou sme schádzali včera, tesne nad kameňolomom. Mobilom sa spojíme so zvyškom partie a dostávame informáciu, že aj oni sú na značke.

Od kameňolomu nás čaká len nekonečné klesanie po vyhriatom asfalte do dediny. Slnko páli ako bláznivé a nevieme sa dočkať orosenej odmeny. Prvé pivko len tak zasyčí a druhé si vychutnávame dlhšie. Po večeri do neskorej noci sedíme na terase, preberáme deň a na rad príde aj spomínanie na predchádzajúce akcie.

Pokračovanie pobytu

Fotogaléria k článku

Najnovšie