Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Vtedy na východe - 2. časť (NP Poloniny)

Na tretí deň sme si naordinovali oddychový deň a KPČ (kultúrno-poznávaciu činnosť) v rámci presunu ďalej na východ do dedinky Ulič. Na presun sme si objednali služby dopravnej agentúry a ich mikrobus nám bude k dispozícii aj so šoférom nasledujúce štyri dni.

Vzdialenosť
40 km
Prevýšenie
+671 m stúpanie, -671 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 10.06.2014
Pohoria
Východné Karpaty: Bukovské vrchy (NP Poloniny) a Vihorlatské vrchy
Trasa
Nocľah
Ulič (penzión Poloniny)
Doprava
Snina (vlak, bus) - Ulič (bus)/Nová Sedlica (bus)
SHOCart mapy
» č.1119 Bukovské vrchy (1:50.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke

Pondelok - 10. 6. 2013

Jalová, Starina, Topoľa, Ruský Potok a Ulič

Aby sme sa veľmi nevytešovali z toho, že sme počas predchádzajúcich dvoch dní utiekli dažďu, Zemplínske Hámre sa s nami hneď zrána lúčia výdatnou búrkou. Zbalení čakáme na terase, pokiaľ sa vyprší. Keď dážď trošku ustane, nastupujeme do mikrobusu, v Snine doplníme zásoby a vystupujeme až v dedinke Jalová. Začína naše putovanie za drevenými kostolíkmi (cerkvami). Je zamračené, sem-tam padne nejaká kvapka, kráčame pomedzi domy a snažíme sa nájsť cestu ku kostolíku, ktorý sme videli z mikrobusu. Milá staršia pani nás naviguje. Musíme sa vrátiť späť a cez drevenú bránku vojsť do záhrady a kúsok do kopca. Dáme na jej rady, nestačíme sa ani poriadne rozhliadnuť a babka stojí pri kostolíku a pýta sa, či chceme aj dnu. No jasné, veď na to sme sem prišli. Ochotne nám porozpráva o histórii kostolíka, o tom ako ho opravili a ako nejaký „dobrodinec“ pod zámienkou zrekonštruovania ikon ich z kostola odniesol a naspäť sa im vrátili len fotografie, ktoré dnes visia namiesto ikon. Smutné, no typicky slovenské. Ponúkané peniaze za výklad nevezme, ani keby sme ju mučili, radšej máme prispieť na kostol.

Poďakujeme, rozlúčime sa a pokračujeme v našom putovaní ďalej. Zastavujeme pod vyhliadkou nad vodárenskou nádržou Starina. Vykuklo aj slniečko a po vystúpení z klimatizovaného mikrobusu nás okamžite prefacká horúci dusný vzduch a tečie z nás, ako keby sme stáli v saune. Dnes ešte určite spŕchne. Vystúpime niekoľko desiatok metrov na vyhliadku, kde sa tlačí zájazd ruských nádejných fotografov, ako sa dozvedáme od ich slovenského šoféra. Chlapská časť skupiny sa zhoduje v tom, že „pусские девушки очень хороши“ a to ešte netušíme, že dnes ich nevidíme poslednýkrát. Náš mladý šofér, ktorý vylepšuje vekový priemer našej skupiny, sa ukáže ako vynikajúci sprievodca a porozpráva nám o histórii vodnej nádrže, o okolí a je vidieť, že sa vyzná. Iní v jeho veku poznajú maximálne okolie svojho domu, cestu do školy, príp. do roboty.

Ďalšou zastávkou bude gréckokatolícky drevený kostol sv. Michala Archanjela v dedinke Topoľa. Postavený bol na strmom kopci v roku 1700. Ide o trojdielnu barokovú zrubovú stavbu, ktorá je prikrytá šindľovou strechou s dvomi vežičkami a trojramenným krížom. Zaujímavosťou kostola je pestrofarebný štvorradový ikonostas z polovice 18. stor. Dovnútra sa ale nedostaneme. Ani sme nehľadali niekoho, kto by nám kostolík otvoril. Keďže pitný režim treba dodržiavať, zakotvíme v miestnom pohostinstve a po občerstvení pokračujeme do Ruského Potoka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Opäť sa stretávame s ruskými fotografmi a fotografkami. Vybavíme si prehliadku nového aj starého kostola a po exkurzii sa prejdeme po maličkej dedinke. Z Ruského Potoka smerujeme bez zastavenia do dedinky Ulič, kde budeme ubytovaní. Zaparkujeme pred penziónom, a ako sa ešte párkrát presvedčíme, tu sa ľudia nikam neponáhľajú, na všetko je čas. Izby ešte nie sú pripravené, na jedlo nám vedia ponúknuť iba mrazené pirohy, tak si povieme, že neprekáža a prejdeme sa po dedine, veď nejaké zásoby v batohoch máme. V parku s miniatúrnymi drevenými kostolíkmi z celého okolia znovu stretávame našich ruských kamarátov, no ďalej nezájdeme, pretože sa zatiahne a z oblohy sa spustí lejak. To už sedíme na terase miestnej krčmy a obedujeme zemiakové lupienky a zapíjame ich pivom. Kto si nenechal lepeňáky v mikrobuse, tak má obed výdatnejší. Nakoniec sa nám podarí aj ubytovať, navečeriame sa a vyberieme sa večeru vytráviť nad dedinu k jazierku, okolo ktorého posedávajú rybári, neobídeme ani začiatok školského náučného EKO-chodníka a kostol, pri ktorom sa nachádza vojenský cintorín z 1. svetovej vojny. Údajne je tu pochovaný generál Mirbach a ruské knieža Romanov. Ale vedú sa o tom polemiky.

Utorok - 11. 6. 2013

Runina – Ďurkovec – Jarabá skala – Medová baba – Nová Sedlica

Raňajky si objednáme na 7.30 h. V penzióne to ale pochopia, že v tomto čase treba akurát vyraziť do obchodu, niečo nakúpiť a až potom nám začnú raňajky pripravovať. Trošku si pofrfleme, no máme pred sebou celý deň a časovo by sme mali túru s prehľadom stíhať. Presúvame sa mikrobusom cez Topoľu, kde si na stole pred včera navštívenou krčmou všimneme na stole naše fľaše a poháre. Tu sa naozaj nikto nikam neponáhľa.

Naším cieľom a zároveň štartom dnešnej túry je najvyššie položená obec sninského okresu - Runina, odkiaľ budeme pokračovať na hrebeň Polonín a cez Ďurkovec zídeme do najvýchodnejšej slovenskej obce – Nová Sedlica. Runinu od Topole delí asi 6 kilometrov a človek by povedal, že hlboko v lesoch žiadna civilizácia nemôže byť. A predsa.

Nasledujeme zelenú značku, ktorá vedie najskôr lúkami, aby neskôr vliezla do lesa, z ktorého vychádza na lesnej ceste a neskôr zahne doprava a začína prudké stúpanie, ktoré nás donúti zhodiť vrchné vrstvy oblečenia. Prudké stúpania sa striedajú s miernejšími, no prakticky až do sedla pod Ďurkovcom stále stúpame. Na hrebeni vchádzame do tmavých mrakov, no nenecháme sa odradiť. V sedle pod Ďurkovcom pridáme na seba vrstvu oblečenia a pokračujeme na samotný Ďurkovec. Kúsok pod sedlom by sa mal nachádzať prameň, no máme ešte dostatok vody, preto nezisťujeme, v akom stave sa nachádza. Na Ďurkovci si doprajeme niečo malé pod zub a nemôže chýbať ani tekutá vrcholovka na zahriatie.

Pokračujeme hrebeňom ďalej na Rabiu (Riabu alebo tiež Jarabú) skalu. Je takmer poludnie, na po poľsky nazvanej Rabej skale sa zložíme a dáme si dlhšiu pauzu a obed. Oblačnosť sa postupne trhá a nám sú dopriate aj nejaké výhľady. Kam oko dovidí, sú len bukové lesy. Pokračujeme hrebeňom ďalej a pri slovenskom vrchole Riabej skaly odbočíme na žltú značku do Novej Sedlice. Rozdiel medzi Rabou a Riabou skalou mi hádam vysvetlia domáci. Tak ako výstup, aj zostup je krutý. Za prudké klesanie máme však odmenu v podobe starých stromov, z ktorých čerpáme energiu. Prechádzame územím v najvyššom stupni ochrany a všetko je ponechané na prírodu. Staré stromy sú „hnojivom“ pre mladé jedličky a bučky, ktoré vyrastajú zo zeme. Buďme radi, že ešte na Slovensku existujú takéto miesta. Pri zostupe narazíme na lesnú cestu, ktorá je čerstvo vyrovnaná ťažkými mechanizmami a dovedie nás k poľovníckej chate. Ako sa na druhý deň v Novej Sedlici dozvedáme, cez víkend sem zavíta minister Jahnátek aj so svojou družinou, tak je nám hneď jasné, prečo bola úprava cesty. Neďaleko chaty sa nachádza jazierko a o niekoľko sto metrov nižšie miesto, nazvané Medová baba, s včelínmi. Až do Novej Sedlice kráčame po lesnej ceste, kde nás čaká šofér s mikrobusom. Asfaltová časť trasy je dosť únavná a nezáživná.

Streda 12. 6. 2013

Nová Sedlica – Kremenec – Čierťaž – Nová Sedlica

Na dnes sme si naplánovali túru na najvýchodnejšie miesto Slovenska, k miestu, kde sa stretajú hranice troch štátov – Poľska, Ukrajiny a Slovenska, na Kremenec. Mikrobusom sa presúvame tam, kde sme včera skončili - do Novej Sedlice. Najskôr sa necháme viesť lesnou cestou, z ktorej musíme odbočiť na zvážnicu, ktorá je po necitlivej ťažbe rozbahnená a blato siaha miestami až po kolená, o čom sa na vlastnej koži presvedčil jeden člen našej partie. Cesta príjemne stúpa až do sedla medzi Temným vŕskom a Packovou Kýčerou, kde treba klesnúť asi o 200 výškových metrov do údolia Stužickej rieky. Po padáku musíme vystúpať ďalších asi 600 výškových metrov. Stúpanie už nie je také kruté ako deň predtým. Až na posledných asi 500 dĺžkových metrov, kde kráčame po ukrajinsko-slovenskej hranici.

Na pravé poludnie sme na vrchole. Naobedujeme sa, nemôžeme vynechať vrcholové fotenie a stihneme sprdnúť poľského mladíka, ktorý vyprázdni plastovú fľašu a oblúčikom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani „Majkl Džorden“, ju hádže do kríkov. Poliaci sú asi na školskom výlete a okrem nás mu naloží aj učiteľka, ktorej vysvetlíme, čo chalanisko vyviedol. Keďže od severu fúka ľadový vietor, dávame sa na odchod. Predtým si ešte chceme odfotiť Veľkú Ravku (Wielka Rawka), no pri hľadaní najlepšej kompozície jeden z našich turistov prekročí hraničnú čiaru na poľsko-ukrajinskej hranici a už aj ho odtiaľ ženie pohraničník so samopalom, ktorý dohliada na majstra, ktorý montuje na hraničný stĺp odpadnutú orlicu – štátny znak Poľska.

Po tomto zážitku sa nezdržujeme a vydávame sa po poľsko-slovenskej hranici smerom na západ. Na Čierťaži odbočíme na zelenú značku, ktorá nás prudkým klesaním dovedie do Novej Sedlice. Tesne pred dedinou sa ešte zdržíme zberom materinej dúšky, prebrodíme Zbojský potok a túru zakončíme pri pivku na terase miestneho penziónu. Domáci nám dajú ochutnať z trnkovice, ktorú vraj nalievali aj štyrom hercom z relácie „Vo štvorici po Slovensku“. My však nie sme celebrity a ponúknutú trnkovicu si musíme zacvakať sami. Tu sa chcel jeden z našej partie vytiahnuť a ponúkol sa, že účet bude na neho. No keď si zapýtali za osem štamprlíčkov takmer 20,- €, hneď mu padla sánka. Síce neradi, v dobrej nálade opúšťame penzión a presúvame sa do Uliča.

Štvrtok 13. 6. 2013

Nákupy na Ukrajine, Jasenovský hrad a Humenné

Lúčime sa s Uličom. Dnes nás žiadna dlhšia turistika nečaká. Urobíme si malú zachádzku a skočíme sa pozrieť za naše východné hranice na Ukrajinu. Zaspomíname si na časy, kedy sme podobne stáli a čakali na pečiatku do pasu na rakúsko-slovenských hraniciach.

Po nákupoch sa cez Sninu vraciame do Humenného. Rozlúčime sa s našim šoférom, batohy necháme v úschovni na stanici a aby sme zabili čas do odchodu vlaku, vyberáme sa do blízkeho Jasenova na rovnomenný hrad, resp. jeho zrúcaninu. V posledný deň nášho pobytu, ako to už býva zvykom, je počasie najlepšie. Výhľady doďaleka. Kopce, ktoré sme prešli, máme ako na dlani. Po návšteve Jasenova ešte absolvujeme prechádzku večerným Humenným, o 21.40 h výpravca odpíska a vraciame sa plní dojmov späť na západ.

Záver

Možno sa spýtate, prečo sme sa toľko presúvali autobusom hore-dole. Nuž, v Novej Sedlici, ktorá by bola ideálnym východiskovým bodom na túry, sme pre partiu viac ako 15 ľudí nevedeli nájsť žiadne ubytovanie. Východné Slovensko ponúka veľa krásnych miest na turistiku či relax. Hoci niekomu sa môže zdať, že zo západu je sem veľmi ďaleko, vôbec to nie je pravda. Veď naše Slovensko nie je až také veľké. Pevne verím, že do Polonín sa čoskoro opäť vrátim, no tentokrát by som chcel hlavný hrebeň Bukovských vrchov absolvovať so spacákom v batohu a so spaním v útulniach alebo pod širákom.

Prvá časť pobytu

Fotogaléria k článku

Najnovšie