Wildenauersteig

Ráno sme vyrazili z Bratislavy a zamierili na Hohe Wand, na prvú z vytipovaných trás: Wildenauersteig. Ide o peknú klasickú istenú cestu, ktorá je trochu menej istená ako väčšina ostatných hohewandovských klettersteigov. Vedie južnou stenou Hochfallwand a postavil ju v roku 1919 Dr. Alois Wildenauer. Okrem vzdušnejších krokov má špecialitku, asi 10 metrov dlhý úzky komín. Trasa je relatívne krátka, trvá len 45 minút a má obtiažnosť D, čo znamená, že nie je vhodná pre deti a neskúsených turistov.

Nástup na trasu je asi polhodina od penziónu-hotela Seiser Toni. Išli sme podľa návodu z bersteigen.at, ale v Rakúsku sa nečudujem, keď sa cestou stratíme, keďže ich značenie je dosť iné ako slovenské, úspornejšie. Pri Seiser Toni sme odbočili na spodnú cestu a hneď pri prvej lesnej odbočke doľava sme sa mali začať približovať pod stenu. Tam bolo treba sledovať cestu značenú modrými bodkami. Pri dvoch kamenných výrazných hrotoch, ktoré ale zdola cez stromy len ťažko zbadať, treba znova odbočiť na červeno značenú cestu a s trochou šťastia sa človek dostane pod stenu. Nám nástup kvôli blúdeniu a hľadaniu červenej odbočky trval trochu dlhšie ako by sa patrilo, ale nakoniec sme boli úspešní.

Komín prichádza na záver celej trasy (a na začiatku komína je feratová vrcholová kniha). Ja som skôr útlejšia, ale s batohom na chrbte som sa prepchala len tak tak, ostatní museli batohy skladať a po jednom sme ich cez úzky otvor vyťahovali. Keď sme sa vydriapali hore, ocitli sme sa na náhornej plošine Hohe Wand a kochali sa rozprávkovo krásnym výhľadom. Je to prírodná rezervácia a napriek tomu, že tam chodí relatívne veľa turistov, stretnutia s kamzíkmi nie sú ničím výnimočným. Aj tentokrát sme hore stretli skupinku.

Z Hohe Wandu sa dá bezproblémovo zbehnúť dole po jednej z ľahších trás, buď Springlersteig (A/B) alebo Wagnersteig (A).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pittentalersteig

Ďalšia chuťovečka bola trasa Pittentalersteig, ktorá vedie na zrúcaninu hradu Turkensturz. Ide o ešte kratšiu istenú cestu ako Wildenauersteig, s podobnou náročnosťou (C/D), ale s výrazne rýchlejším a lepšie značeným nástupom. Auto sa dá odparkovať v dedinke Gleissenfeld, v ulici Lindenalle, kde je pred mostom miniatúrne parkovisko. Z parkoviska to pod skalu trvá asi 20 minút, ale zato prudkým kopcom.

Došli sme po partii mladých chalanov, ktorí nás nakoniec zdvorilo pustili pred seba so slovami, nám to bude trvať dlhšie. Mali pravdu. Hore na hrade sme ešte robili povinné fotodokumentácie, hľadali kešku, rozmýšľali kadiaľ dole - a chlapci stále nikde. Ktovie, možno ich počiatočné úseky feraty odradili, v tom prípade dúfam, že sa v poriadku vedeli dostať tou istou cestou dole. Pittentalersteig začína štýlovým kuracím bidielkom, po ňom nasleduje klasické feratové oceľové lano a stúpa obtiažnosť výstupu. Asi v polovici feraty som zneistela a nevedela, kam ďalej. Predo mnou bolo pekne ukončené a zakotvené lano a nado mnou len hladká skala bez akéhokoľvek istenia. Čo teraz?, hovorím si v duchu, to naozaj mám naliezť do "štvorkového terénu" v obyčajných teniskách? Až keď som sa poriadne zaklonila od skaly a pozrela doľava za pilier, našla som istiace lano, ktoré traverzovalo stenu prudko doľava. Odtiaľ to bol len kúsok na zrúcaninu hradu.

Z hradu sa dá zísť dole na parkovisko viacerými cestami. Doprava ide dlhšia turistická cesta, naľavo je rýchly a strmý zostup a ešte je možné vydať sa k hradnej keške a od nej cez "krkaháje" a zabudnuté poľné cestičky smerom dole.

Po skvele strávenom prvom dni sme sadli do auta a išli postaviť stany do kempu v Kaiserbrunne, obľúbeného miesta všetkých nízkonákladových turistov, lezcov a vodákov.

Alpinvereinsteig

Druhý deň bola cieľom Alpinvereinsteig (A/B). Zaistenú cestu vybudoval v roku 1910 gróf Hollental. Začiatok cesty je cca 5 minút autom od kempu, hneď pred krytou časťou asfaltky. Na pravej strane cesty je k tomu parkovisko pre približne sedem áut.

Nástup bol trochu dlhší, približne hodinu sme išli miernym stúpaním údolím Hollentalu, aby sme potom zahli doľava a pomaly začali stúpať pod stenu. Alpinvereinsteig je zvláštna zaistená cesta. Krátke úseky reťazí a rebríkov sú striedané dlhými úsekmi normálnej vysokohorskej turistiky, ktorá poskytuje množstvo krásnych výhľadov do údolia Hollentalu. Ako zaistená cesta ma trochu sklamala, ale ako pekná túra celkom určite stojí za to. Len nabudúce budem vedieť, že feratový set môžem kľudne nechať dole.

Hore nás čakal krásny výhľad, ktorý sa presne tak volá: Hollental Aussicht. Cesta nás ďalej viedla smerom na Ottohaus a lúky Alpengarten, odkiaľ sme si trúfli strihnúť neznačenú skratku dole. Prezývka Alpengarten je pre náhornú plošinu veľmi výstižná, na rozľahlých lúkach tam kvitne množstvo alpiniek.

Gaislochsteig

Naša cestička sa na navigácií tvárila ako neznačená pešia cesta, v skutočnosti sa chvíľkami strácala, ale predsa nás svedomite doviedla na správnu zostupovú cestu, trasu Gaislochsteig. Takzvanú rebríkovú, chvíľami som si pripadala ako Frodo, keď šplhal po nekonečných schodoch Cirith Ungol, s rozdielom, že namiesto postupu hore sme postupovali dole po bližšie neurčenom počte rebríkov zapustených do prudkého svahu. Zostupová cesta nás doviedla presne tam, kde sme ráno začínali, k zaparkovanému autu.