Počas nášho pobytu bolo veľmi premenlivé počasie, ktoré už skoro poobede hrozilo búrkami, takže ma Ľubo o nekresťanskej piatej hodine vytiahol z postele a o šiestej sme už vychádzali na túru. Boli sme zvedaví, ako nám to pôjde, lebo podľa našich doterajších skúseností si Rakúšania so značkovaním veľké starosti nerobia a mapu sme mali len takú zadarmo, čomu zodpovedala aj kvalita. Čo sa týka systému značkovania, Rakúšania kreslia do máp turistické trasy dvoma farbami - červenou a žltou. Červená má svoje číslo a je podrobnejšie popísaná na zadnej časti mapy vrátane času, žlté sú tie ostatné. Na smerovníkoch je vždy názov cieľa a číslo trasy, veľmi zriedka i čas.

Po krátkom blúdení v Kaprune pri mostíku sme napokon našli svoj smerovník. Vnorili sme sa do lesa a prudkým stúpaním sme naberali výšku. Nemalo konca kraja a ráno sa mi najmä vôbec nechcelo, hoci som vedela, že keď štartujem zo 780 metrov a ideme na vrch vysoký 2470 metrov, niekde ich proste nabrať musíme. Tak sme sa škriabali do strminy najprv v lese, potom v rúbanisku, neskôr opäť v lese, pre zmenu v ihličnatej mladine, potom zase na lúke. Za chrbtom sa nám otvárali nádherné výhľady na dolinu a tyrkysové jazero Zeller See medzi horami.

O deviatej sme mali v nohách asi osemsto výškových metrov, slnko začínalo pripekať a hmyz otravovať. Všade v Rakúsku je množstvo lanoviek, kráv, múch a toho, čo kravičky po sebe nechajú. Takže treba aj pozerať pod nohy a kam si sadáte. Pri kontinuálnom stúpaní sme narazili na studničku a pri nej - čuduj sa svete - nerozbitý porcelánový hrnček s jahôdkou, pekne zavesený. Ktovie, koľko by vydržal u nás.

Onedlho sme sa dostali k bodu Piffscharte. To sme už boli z lesa vonku a šliapali po hrebeni. Slnko už bolo dosť agresívne, ale my sme ho prekabátili dlhým termoprádlom s rolákom. Skoro sme sa uvarili, ale nespálili sme sa. Pretraverzovali sme kopec Türchelkopf a po úzkom chodníčku nad veľmi strmými svahmi sme sa dostali bližšie ku skalám. Konečne sme kráčali po miernejšom teréne. Prešli sme okolo snehového poľa, pri potoku sme doplnili zásoby vody a pokračovali. Spoločnosť nám začali robiť výnimočne nie kravy, ale ovce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prišli sme ku križovatke, z ktorej jedna značka viedla na Imbachhorn a druhá k chate Gleiwitzerhütte. Pod tou druhou bol drevený smerovník so slovami Fussweg leicht, čo nás pobavilo, lebo tomu, kto to vystúpal až sem, to už mohlo byť jedno. Imbachhorn sme obišli po jeho úpätí a potom naň vyliezli priamo. Bola asi jedna hodina, neskutočne krásny výhľad a okolo nás na vrchole 2470 metrového kopca kravské alebo ovčie lajná.
Čo sa týka značkovania, boli sme veľmi milo prekvapení, lebo tak husto nie sú značky ani u nás. Značky aj tabule boli očividne nové.

Z Imbachhornu sme zamierili do sedla Brandlscharte, odkiaľ sa dá ísť na ďalší kopec s peknou výškou Rettenzink, alebo k už spomínanej chate. Sedlo pre nás to bolo aj jediné miesto, z ktorého sme mohli pokračovať naspäť dolu. Keďže sme mali ešte dosť času a prázdne žalúdky, rozhodli sme sa pre zachádzku na chatu. Keď sme po krátkom traverze a prekonaní snehového poľa uvideli chatu hlboko pod nami, okamžite som to pri predstave cesty odtiaľ oľutovala. Stúpania do strminy som už mala plné zuby. Ale žalúdok vyhral. Na chate sme si dali vynikajúcu polievku so syrovými knedličkami, ku ktorej nám dali aj šalát. Ľubo si dal ešte aj pivo a ja jagertee. Mala som s ním skúsenosť zo zimy ako s teplým čajíkom s rumovou chuťou v klasickom porcelánovom hrnčeku. Tu som zalapala po dychu, keď predo mňa postavili asi pollitrový hrnček s obsahom, ktorý neviem opísať. Ľubo tvrdil, že je tam značné množstvo 80% alpského rumu. Po tomto občerstvení nastali dva veľké problémy: vstať z miesta a vyliezť ten strašný kopec. Krútiaca sa hlava a strmina nie je dobrá kombinácia...

A aby toho nebolo málo, nad hlavou nám začalo zo škaredého čierneho oblaku veľmi hrmieť. Nie veľmi pozitívne, keď sa človek hrabe do sedla. V sedle samozrejme nepadlo už ani slovo o prípadnom výstupe na Rettenzink a rýchlo sme sa hnali dolu. Pred nami totiž hrmela ešte jedna búrka, napokon nás to však obišlo. Ale aj tak už bolo asi päť hodín. Prvá polovica zostupu bola veľmi pekná, pripomínala klasickú slovenskú hrebeňovku, všade lúky, kvetinky, síce pod nami strmina, ale tam sa netreba pozerať, vyčistené nebo, krásne štíty.

Asi od polovice sme však začali prudko klesať. Tie nastúpané metre sme si holt so sebou domov zobrať nemohli. Klesanie trvalo strááááááááášne dlho, naše kolienka plakali. Ale naozajstná zábava nás ešte len čakala. Prekročili sme potok a náš chodníček sa zmenil na blatovú stužku lemovanú dvoma radmi vysokej buriny. Vrátane žihľavy, ktorá pŕhlila aj cez oblečenie. Týmto terénom sme išli neskutočne dlho. Spestril ho len ďalší prechod cez veľký potok, ktorý bol pokrytý snehovou kôrou, takže som mala obavu, či sa to pod nami nepreborí. A potom opäť do blata a medzi burinu. Dolu sme prišli o pol deviatej. Úplne zničení, ale s peknými výhľadmi ešte stále pred očami, s fotkami vo foťáku a s dobrým pocitom.