Príchod

Cesta z Bratislavy do Pece pod Sněžkou nám trvá trošku dlhšie, než sme plánovali. Postará sa o to navigácia. Aj keď do miesta nášho dočasného bývania, do Veľkej Úpy, prichádzame neskoro poobede, nič nám nebráni využiť zvyšok dňa, kým príde večer. Rýchlo sa ubytujeme a ideme preveriť možnosť vyviezť sa lanovkou, ktorú máme takmer za penziónom. Premáva do 18.00 h. To by sme mali stíhať včas aj večeru.

Ide sa na Portášky – Portášovy boudy. Bude to akýsi prieskum, pozrieť sa z kopčeka, kde sme a čo nás zajtra čaká. Nezdržujeme sa však pri Portáške, ale od lanovky sa dáme smer Růžohorky. Nedá sa neodbočiť len kúsok z trasy cez krásny les, pozrieť si Sagasserovy boudy, je to zachádzka asi 300 m. Len z vrchu sa porozhliadame po lúkach s boudami a hneď sa vraciame na pôvodne, plánovanú trasu. Cesta je asfaltová, začína sa prudšie dvíhať. Stále ideme lesom. Okolo nás prechádza auto. Najprv jedno, potom ďalšie. Ponáhľame sa. Naháňanie mi ale nevyhovuje, keďže si nemôžem odpustiť zastavovanie a fotenie občasných výhľadov. Odpájam sa preto od parťákov a vraciam sa naspäť. Idem si pozrieť Portášky.

Vchádzam do chaty, kde je na chodbe zaparkovaných mnoho detských kočiarikov. Pred chatou sa to detičkami len tak hemží. Zdá sa, že tu majú akciu stretnutie s Krakonošom, ktorý práve vychádza z chaty. Deťúrence sa okolo neho schádzajú, spýtavými pohľadmi na ňom visia. O čom to bolo ďalej, neviem. Od stanice lanovky na mňa mávajú parťáci a volajú ma na návrat, aby som stihla odvoz do doliny a večeru. Po večeri sa mi nechce sedieť v penzióne. Obloha sa krásne sfarbuje, a tak sa idem ešte prejsť na turistický chodník, spájajúci Veľkú Úpu s Pecou pod Sněžkou. Za tmy sa vraciam naspäť. A teším sa na objavovanie pre mňa nových hôr nasledujúci deň.

Trasa

Pec pod Sněžkou, lanovka – Sněžka – Obří sedlo (Dom Ślaski) – Louční bouda – Kaplnka – Výrovka – Chalupa na Rozcestí – Pec pod Sněžkou – Velká Úpa

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Raňajky na 8.00 h sú pre mňa dosť neskoro. V tomto čase lanovky začínajú prevádzku, a to by som rada bola medzi prvými záujemcami. Spomínam lanovky, pretože mám v pláne využiť možnosť výstupu na hrebeň a radšej sa túlať po ňom. No nedá sa nič robiť, musím počkať. Od ostatnej partie sa dozvedám, že idú na Sněžku lanovkou cez Portášky. Následne cestou, ktorou sme išli včera smer Růžohorky, k stanici lanovky Růžová hora, kde nasadnú na lanovku na Sněžku. Som trošku sklamaná, no neskôr sa mi to, že idem z Pece hore sama, odplatí. Stíham autobus z Úpy do Pece tesne po 8.00 h. Od konečnej stanice autobusu smerujem k stanici lanovky, ktorá je podľa môjho odhadu ani nie 1 km od autobusovej stanice.

Nasadám do kabínky, ktorá ma vezie na Růžovou horu. Bez prestupovania posúvajú kabínku na druhú časť lanovej dráhy, už na Sněžku. Keď sa dostávam nad stromy, moja dušička sa rozplýva. Krajina je pod inverziou, vytŕčajú z nej kopčeky ako ostrovčeky v mori. Slnko je dosť vysoko, no ani to nenarúša krásu okamihu. Obzerám si kopce v okolí, môjmu záujmu neodolá zaujímavá Studničná hora.

Prechádzam sa po vrchole krásneho výhľadového kopca, študujem postavené budovy, obdivujem pohľady z vtáčej perspektívy. Vychutnávam si chvíle a nechce sa mi vydať na plánovanú trasu. Výhľady ma nechcú pustiť. Pribúdajú ďalší turisti. Z českej strany väčšinou lanovkári, z Poľska si musia turisti na vrchol Sněžky vyšliapať od chaty Dom Ślaski.

Asi po hodinke prichádzajú aj moji parťáci. S nadšením sa zvítame. Zájdeme si po pečiatku do budovy Českej pošty, ktorá má na vrchole postavený domček. Chvíľku sa ešte s parťákmi poprechádzam po vrchole, no potom sa predsa len rozhodnem ísť dole. Ostatní čakajú na zvyšok partie. Po dohode, že sa stretneme na Luční boude odchádzam chodníčkom, červenou TZ na poľskú stranu k chate Dom Ślaski. Chodníček je krásne upravený, vydláždený skalami, vymedzený kovovými tyčami spojenými reťazami. Chodiť po kameňoch je teraz pohodlné, bezpečné, no pri predstave mrazu, snehu, ľadu alebo len dažďa tu musí vzniknúť dobrá šmykľavka. Po zostupovej trase prechádzam okolo vytvorených vyhliadkových miest, ktoré samozrejme musím skontrolovať. Ľudí na chodníku je dosť, čo mi až tak nevyhovuje, lebo davy nemusím. No poviem si, aj ja som dav. A tak som ticho a pokračujem za svojím cieľom.

Prichádzam k nápadnej, žlto zafarbenej chate Dom Ślaski, Obří sedlo (1395 m). Vchádzam do Domu, idem si ho pozrieť. Na stoličke, kúsok od vchodu sedí mrzuto vyzerajúci pán. Predáva pamiatkové drobnôstky. Zájdem si pre pečiatku chaty a pokračujem do ďalšieho môjho cieľa - do Luční boudy.

Od Domu Ślaski je možnosť ísť po červenej TZ s väčšou zachádzkou na poľsku stranu alebo modrou TZ. Tabuľka oznamuje, že štátna hranica sa nachádza na okraji chodníka. Takže idem po českej strane. Som doma. Chodník je príjemný, vedie kosodrevinou. Pred sebou mám Studničnú horu (1554 m), nádherný kopec so skalnatým strmým zrázom na boku, za sebou Sněžku. Prichádzam na drevený mostíko-chodník, kde na tabuľke čítam - Krkonošská tundra, Úpské rašeliniště. Text na tabuľke si prečítam, odfotím. Veľmi zaujal, lebo som na tomto mieste také niečo nečakala. Väčšiu časť trasy idem sama. Je to pohodička.

Na oblohu sa nasúvajú tmavé mračná. Trošku zneistiem. Neviem, kde som bližšie v prípade nutného úniku pred búrkou na otvorenom hrebeni. Oceňujem tablet, ktorý ma v poslednú dobu sprevádza na túlačkách. Rýchlo ho vyberám z batoha, zapínam mapu a zisťujem, že som za polovicou cesty, teda bližšie k Luční boude. Poteším sa a pokračujem v samote ďalej. Keď po iba 5 minútach zbadám strechu, chce sa mi zaujúkať od radosti. Veď aj zaujúkam, ale len tak tichúčko pre seba, lebo v diaľke vidím prichádzať turistov. S radosťou zrýchlim krok, no nezabúdam si zvečniť krásne pohľady, prichádzajúc k boude. Vchádzam do trojposchodovej, rozľahlej budovy, s reštauráciou na poschodí. Dávam si kávičku, lebo čakám mojich parťákov.

Po nie celej pol hodinke prichádzajú prví traja. Pivko, kávička, niečo na zahryznutie z ponúkaných dobrôt. Ďalšia čast našej tlupy je ešte dosť ďaleko. No čakáme, aby sme im miesto v plniacej sa reštaurácii držali. Len čo prídu, balíme. Pokračujeme v naplánovanej trase, dohadujeme si nasledujúce miesto stretnutia.

Z Luční boudy smerujeme po asfaltovom chodníku ku Kaplnke. Cestou sa obzerám späť. Stúpajúc sa ukazujú krásne pohľady po okolí Luční boudy. Vedú k nej chodníky zo štyroch strán, ktoré sú na rozsiahlej planine krásne viditeľné. Jednou sme prišli, jednou odchádzame, jedna je na poľsku stranu a ďalšia do Špindlerovho Mlýna. Veľmi pekný pohľad sa naskytne z trasy už takmer pri Kaplnke. Počasie nie je najvhodnejšie, kopcami sa prevaľuje hmla, slnko občas boudu osvetlí, občas zahalí. Len chvíľku pozorujem divadlo, lebo musím ísť za mojimi v hmle sa strácajúcimi parťákmi.

Pri kaplnke postojíme. Čítame, že ide o miesto pamäti obetiam hôr. Od Kaplnky sa cesta preklápa na druhu stranu kopca. Zľava Studničná hora zakrýva Snežku. Na pravej strane na Lúčnej hore vidíme zimné značenie trasy. Všímam si odtiaľto množstvo upravených zjazdoviek, ktoré čakajú na prvé mrazy a sneh. Viem si predstaviť, ako sa tu potom život rozbehne naplno.

Po celej ceste z Luční boudy stretáme mnoho rodiniek s detičkami v kočiarikoch. Je to tu vhodné a príjemné práve pre takúto turistiku. Čo je však nepríjemné sú cyklisti. Rútia sa dolu cestou. Bez upozornenia prefrčia okolo turistov. Som zdesená pri predstave, že veselý turista od radosti, že je v peknej prírode si podskočí, zatancuje, uskočí do boku a cyklista to pri jeho obchádzaní neubrzdí.

Prichádzame na križovatku ciest Výrovka (1357 m). Obdobne sa volá aj hotel. Páči sa mi na smerovníku jeden smer, ktorý informuje o Krkonošskej pivnej ceste. No tou nejdeme. Aj keď naša trasa by sa kľudne pivnou dala nazvať. Poberieme sa do chaty Výrovky. Čakáme na zvyšok partie. Nie sme od Luční boudy ďaleko, no na sucho sa čakať nedá. A tak opäť kontrolujeme, aký druh pivka si na Výrovke môžeme dať. Asi po pol hodinke prichádzajú parťáci. Sme konečne všetci pohromade. Zisťujem ale, že nie nadlho. Od Výrovky sa dá zostúpiť do Pece pod Sněžkou. Isť dole ešte nechcem, a rozhodujem sa pokračovať po hrebeni. Neostávam sama, pridávajú sa ďalší traja. A tak sa naša partia opäť rozdeľuje.

Naše kroky teraz vedú na Chalupu na Rozcestí. Asfalt končí, ideme po turistickom chodníku. Je síce dosť široký, no konečne bezasfaltový. Sme stále vo výške, kde rastie prevažne kosodrevina. Sem-tam sa nájde hlúčik zdravých smrekov, ale aj staručký, pokrútený zimou, vetrom a nepriazňou počasia. Výhľady sú veľmi pekné do doliny a na lúky Pece. Postupne sa objavuje Snežka, aj Dom Ślaski, ktoré sme mali doteraz zakryté Studničnou horou. Na ceste je turistov podstatne menej. Asi po 40 minútach prichádzame k Chalupe na Rozcestí. Robíme si ďalšiu prestávku. Nejako ma chytá hlad. Tak ako vo všetkých boudach aj tu sa dá chutne najesť. Niektorí to okúsia, niektorí sa zbavujú záťaže svojho batoha. Čas rýchlo ubieha v družnom rozhovore s prísediacimi turistami na lavičkách pred chatou. Je niečo po 16-tej a treba sa pobrať ďalej. Máme dve možnosti. Dvaja chcú každý inou cestou, a tak sa aj zvyšok partie delí. S parťákom schádzam do Pece pod Snežkou zelenou, ďalší dvaja sa vyberú červenou TZ.

Chvíľku nás značka vedie ešte po hrebeni s krásnym výhľadom na celú trasu, ktorú sme dnes prešli. Asi po 15 minútach vchádzame do lesa. Konečne sme na lesnom chodníku. Takom naozaj lesnom, turistickom, na aký som zvyknutá z našich hôr. Nie je tu síce taká divočina, no tu sa cítim vo svojej koži. Klesáme krásnym lesom. Lesom, do ktorého človek nezasahuje. Padnuté stromy sa stávajú súčasťou diania jeho života. Je vidieť, že píla tu úraduje, len keď trčia konáre z padnutého stromu do cesty. Les žije a je nádherný. Občasné výhľady nás zastavujú. Sú stále na smer Sněžka, poprípade na lúky s učupenými domčekmi. Pohľady sú veľmi pekné a romantické.

Počasie sa zhoršuje, od Čiernej hory, na ktorej ponad stromy vytŕča anténa vysielača, sa približuje čierne mračno. Začína fúkať silný vietor, padajú prvé kvapky. Silnejší dážď nás chytá až tesne pred vstupom na asfaltku v Peci pod Snežkou. Kým vyjdeme z lesa, nemôžem si odpustiť slová na, pre mňa nepochopiteľnú, stavbu v strede strediska. Úchvatná, vysoká stavba hotela sa vyníma medzi malými, rozprávkovými domčekmi a vôbec mi do terénu nezapadá.

Prechádzame pekným horským mestečkom s typickými domčekmi, chalupami a boudami. Už len nejaký kilometer nás delí od miesta nášho ubytovania, do Veľkej Úpy. Vyberám si modrú značku, ktorá ide súbežne s cestnou komunikáciou, avšak zarasteným kopčekom. Dážď ustáva. Prechádzajúc voňavým lesom, popri lúčkach s pokosenou trávou sa dostávame domov.

Z8ver

Bol to krásny deň s množstvom zážitkov a s poznaním nového. Cesta aj so zastaveniami, občas dlhšími od Sněžky po Veľkú Úpu nám trvala asi 8 hodín. Stúpanie v sumáre bolo zanedbateľné, pretože celá trasa bola o miernom stúpaní a klesaní po hrebeni, no v závere o prudšom do Pece pod Sněžkou. Stretnutie večer v penzióne s ostatnými je veselé. Preberáme dnešok, bavíme sa na veselých zážitkoch z hôr a plánujeme zajtrajšok.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek