Zosúladiť termín tak, aby vyhovoval každému z pätice, sa opäť ukázalo ako problém. Náš pedagogický dozor Miro je v tomto čase na putovaní po Škótsku. Na poslednú chvíľu svoju účasť z rodinných dôvodov odvoláva aj Roman, no pridáva sa k nám Juro, známy ako ten, čo nám poskytol strechu nad hlavou pri našom predchádzajúcom putovaní Vtáčnikom. Deň „D“ sa blíži a my po horúcej e-mailovej diskusii a radách od tohto kraja skúseného Tomáša (inak pridá sa k nám v sobotu večer), volíme za miesto stretnutia partie Gazdovský dvor v sedle Chlipavica.

Štvrtok

Pohronská Polhora – Predné Krátke – Zadné Krátke – sedlo Chlipavica (Gazdovský dvor)

Rado:
Do Pohronskej Polhory prichádzam ako prvý, s asi polhodinovým časovým odstupom pred Petrom. Tomáš nám v e-mailovej komunikácii poradil, že by nebolo od veci, keby som nečakal na ostatných chalanov dole v dedine, ale aby som vybehol na Gazdovský dvor a prehovoril obsluhu, nech sa obetuje a jednu noc vydrží hore so štyrmi chlapmi. Je totiž pracovný deň a ak hore nebudú ľudia, je možné, že dievčence budú spať dole v dedine. Počúvol som jeho radu a po žltej TZT sa dostávam na Gazdovský dvor. Keďže som kráčal za svetla, moja cesta nebola až taká strastiplná, ako mali moji spolubojovníci, obsluhu som zastihol, no baby sa chystajú do dediny pre zásoby, ale sľúbia, že sa ešte vrátia.

Zdenči:
Stále neviem pochopiť, na čo sú v diaľkových autobusoch záchody, keď sú zamknuté a je zákaz ich používať. Našťastie vo Zvolene sme asi s 5-minútovým predstihom a šofér, nie veľmi presvedčivo, ale sľubuje, že ma počká. V Brezne máme do odchodu ďalšieho autobusu takmer hodinovú rezervu, preto si s Jurom berieme taxík do Pohronskej Polhory, aby sme zbytočne nečakali na breznianskej stanici a vyrazili do lesa ešte za svetla. No nastáva nepredvídateľná situácia. Taxík nás vyhodí na námestí, Juro sa potrebuje prezuť a na dohľad máme peknú krčmu s ešte krajšou obsluhou a dobrým pivom. Zakotvíme teda na chvíľu tu, a keď konečne vyrazíme, rozum zatemnený borovičkou a pivom nás vedie po ceste hore dedinou. Keď ani na konci dediny nenachádzame žltú značku, vraciame sa späť a čo nevidíme – autobus, ktorý by nás doviezol, keby sme 50 minút čakali v Brezne a my ešte ani značku nemáme. Ale na druhej strane, ktovie kedy by sme vyrazili, keby sme z neho len teraz vystúpili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne nachádzame žltú značku. Vedie pomedzi domy a cez mostík rovno do dvora našich „spoluobčanov“. Pri mostíku nám dvaja domorodci dávajú prednosť, ako keby hovorili: „ráčte vstúpiť a vitajte u nás“. Na mokrom železničnom podvale, ktorý slúži ako schodík, sa mi šmykne noha a letím dole hubou na zem. Našťastie sme dvaja, neviem, ako by to dopadlo, keby som sa tu ocitol sám. Hneď za mostíkom chodník odbáča vľavo a smeruje do lesa, nie do dvora. To nám odľahlo. Chodník prudko stúpa pomedzi malinčie. Aby sme si vydýchli, tvárime sa, že sa nám zachcelo malín. Sem-tam si aj zatlieskame, veď čo keby tu bol práve chlpáč na večeri.

V jednom mieste žltá značka odbočuje do lesa, no polomom neprejdeme, preto pokračujeme po zvážnici, ktorú po chvíli križuje ďalšia. Nad zvážnicou je rúbanisko, v ktorom je vychodených niekoľko chodníkov. Vyberáme sa teda kolmo hore a brodíme sa pomedzi konáre až k ďalšej zvážnici, z ktorej vychádzame na lúku a za šera inštinktívne odbočujeme vľavo. Po chvíli nachádzame kríž a žltú značku. Sme na samote Predné Krátke. Okolo nás sú roztrúsené dreveničky, svetlo rapídne ubúda. Vykračujeme si poľnou cestou a nevieme ani ako, strácame značku. Prechádzame okolo ďalšej usadlosti a skúšame sa telefonicky spojiť s našimi parťákmi. Popisujeme im, čo vidíme, ale netušia, kde by sme mohli byť. Poľná cesta nás vypľuje na ďalšej, ktorá je kolmá na tú, po ktorej kráčame. A kam teraz? Vľavo? Vpravo? Niečo nás ťahá vľavo. Vychádzame na kopčeku.

Rado:
Pokiaľ naši dvaja kamaráti blúdia lesom, my s Petrom si sedíme pri ohníku, debatujeme a netrpezlivo na nich čakáme. Už sa zotmelo a začíname byť nervózni z toho, či chalani trafia. Zrazu vidíme v diaľke nad osadou Zadné Krátke pobehovať dve zmätené svetielka. Peter volá Jurovi, nech v diaľke hľadajú oheň a pokračujú smerom k nemu.

Zdenči:
Zbadáme oheň a už sa nám kráča veselšie. Ďalej pokračujeme bez problémov. Cesta nás dovedie až na Gazdovský dvor. Ešte predtým vidíme vatry dve. Keď sme bližšie, jedna vatra zmizne. Nejde nám to do hlavy. Veď po makačke a blúdení musíme byť triezvi. Ráno sa nám vyjasní. Pred Gazdovským dvorom je na ceste veľká mláka a druhá vatra bola odraz vo vode. Prichádzame ku skutočnej vatre, zvítame sa s kamarátmi, ale obsluha tu nie je. Rado hovorí, že dve baby išli dole do dediny po zásoby a majú sa ešte vrátiť. Veľmi sa nám to veriť nechce, ale ani nám to neprekáža. V batohoch máme ešte vlastné zásoby a treba ich pred zajtrajšou túrou odľahčiť. Sedíme pri ohníku, vymieňame si zážitky, už ani neveríme, že obsluha sa dnes ešte ukáže, keď vtom sa rozbreše pes, ktorý drieme pri búde kúsok od nás. Žeby medveď? Po chvíli vidíme aj my svetlá auta a pes dlho pred nami počul, že sa blížia jeho gazdiné. Pomáhame vyložiť babám tovar a tešíme sa na čapované pivká, ktoré ešte preložíme slivovičkou a je možno aj druhý deň, keď sa dostávame na „kutě“.

Piatok

Sedlo Chlipavica – sedlo Machniarka – Chata Varta – Klenovský Vepor – Tri chotáre – Kysuca-Uhliarka

Rado:
Budíme sa, deň je v plnom prúde a slnko pomerne vysoko. Ja so Zdenčim v domčeku, Juro vonku pred dverami a Peter je nezvestný. Naraňajkujeme sa, tmolíme sa po Gazdovskom dvore a rozmýšľame, čo s načatým dňom. Vyrazíme bez Petra? Telefón má vypnutý. Nikto nevie, ktorým smerom sa v noci mohol vybrať.

Zdenči:
Keď vyrovnávam účet, zbadám, ako sa z trávy kúsok od kadibúdky dvíha strapatá hlava. Heller sa našiel. Ta to treba zapiť, ta ňe? Dávame si načapovať štyri orosené so šľahačkovou čapicou a náš odchod sa znovu odsúva. Vraj sme všetci v noci poriadne chrápali, preto sa Peťo vybral spať na lúku.

Ale dosť bolo leňošenia. Treba sa nám poberať. Klenovský Vepor volá a nás čaká dlhá štreka. Lúčime sa s obsluhou a ako to pri našich potulkách býva zvykom, blatochodníkom, ktorý vytvorili ťažké mechanizmy, pokračujeme do sedla Machniarka. Z jedného miesta sa nám v diaľke ukáže špicatý Klenovský Vepor. Prichádzame na Machniarku. Nachádza sa tu starší domček, studnička a pri smerovníku dodržiavame pitný režim. Prudké stúpanie končí a ďalej pokračujeme po červenej Rudnej magistrále cez Rozsypok a Klenovské blatá do sedla pod Vartou. Po trase sa odkrývajú prvé výhľady na stále viac sa približujúci Klenovský Vepor a tiež smerom na Klenovec.

Rado:
Nachádzame prvé hríby, no kocháme sa len pohľadom. Peter so Zdenčim sú nešťastní z toho, že musia hríby nechať v lese. Zbierajú ich teda aspoň do foťákov. Snáď ich nájde niekto iný a odnesie si ich domov. Keď sme v sedle pod Vartou, bol by hriech neurobiť si zachádzku ku Chate Varta. Nachádzajú sa tu prakticky dve budovy. Prvá patrí Štátnym lesom a dá sa vraj vyspať v jej podkroví a druhou stavbou je útulňa, ktorú preskúmame zvnútra. Zaujme nás hlavne stará mapa Malých Karpát, na ktorej zistíme, že Pezinok sa niekedy volal Basin, takmer ako náš absentujúci kamarát Roman „Bazin“.

Hoci nás odtiaľto čaká najväčšie stúpanie dňa, doprajeme si niečo pod zub. Po krátkom oddychu balíme a pokračujeme ďalej. Prudké stúpania lesom pralesovitého charakteru sa striedajú s miernejšími pasážami a posledné výškové metre treba na niektorých miestach použiť aj ruky, aby sme sa prichytili konárov, pretože ťažké batohy nás ťahajú späť dozadu.

Zdenči:
Konečne stojíme pri rozpálenej plechovej ružici, ukazujúcej rôznymi smermi. No nie sme ešte na samotnom 1338 m vysokom vrchole Klenovského Vepra. Ten je zalesnený a bez výhľadov. Od ružice sa nám ponúka výhľad na juh, východ a cez stromy aj na severovýchod na časť Nízkych Tatier. Na vyhliadkovom mieste stojí drevená socha zbojníka Juraja Jánošíka. Po obligátnej tekutej vrcholovke nemôže chýbať ani spoločná vrcholová fotografia a dávame sa na odchod. Pokračujeme po hrebeni k vrcholovej knihe a robíme zápis. Na smerovník niekto ceruzkou dopísal niečo v zmysle, že časy v lokalite určite tvoril Usain Bolt, lebo sa vôbec nedajú dodržať. Jednohlasne s autorom textu súhlasíme.

Pokračujeme ďalej a stretávame prvých turistov. Peter sa s nimi hneď zvíta. Včera spolu cestovali autobusom z Muráňa a pomáhali nejakému pánovi na vozíku do autobusu. Klesanie z Klenovského Vepra smerom na západ je ešte nepríjemnejšie ako stúpanie naň z opačnej strany. Pochod nám spríjemňujú kvantá hríbov a pritom partia, ktorú sme stretli na vrchole, nám tvrdila, že všetko vyzbierali. Ešte stále odolávame a kocháme sa len pohľadmi na ne.

Lesnou zvážnicou pokračujeme cez Machnáčov Grúň pod Šopisko, odkiaľ sa nám vďaka rúbanisku ponúka výhľad na Železnú bránu, Čremoš a na lyžiarske stredisko Skorušina. Miernym stúpanín popri rúbanisku sa dostávame k lesíku, z ktorého vybieha párik. My že ich maco naháňa a oni si tu len tak pobehujú.

Ďalej kráčame vyjazdenými koľajami po lúke, červenú značku, ktorá smeruje do lesa ignorujeme, veď hádam má smer totožný s cestou. Prichádzame na koniec lúky, cesta pokračuje dole do osady. Kam teraz? Cez močarisko je do lesa vyšliapaný chodník, tak ho nasledujeme. Vojdeme do lesa a po pár metroch vidíme na strome červenú značku. A okrem nej ďalšie hríby. V hlave nám skrsne nápad, že by sme ich mohli v krčme vymeniť za pivo, tak zbierame. Veľa ich je červivých, no nájdu sa aj pekné zdravé kusy. Netreba ani od chodníka ďaleko odbiehať. Samy sa ponúkajú rovno pri ňom. Zrazu začujeme rev motorky a po chvíli vidíme blázna, ktorý sa k nám do kopca rúti a jeho silný stroj poskakuje po nerovnom teréne zo strany na stranu. Ako keby ani nevnímal, že pred ním sú ľudia. Ponadávame si a sme radi, že nikoho z nás nezobral so sebou.

Podľa času by sme dávno mali byť na Troch chotároch. Tie sú však stále v nedohľadne. Buď sa tak šuchceme, alebo časy na smerovníkoch sú naozaj nereálne. Po miernom stúpaní konečne stojíme na kopčeku pri smerovníku a na ňom je napísané „Tri chotáre“. Čas pokročil, nezdržiavame sa a pokračujeme ďalej. V klesaní znova stretávame šialeného motorkára, ale teraz sa trošku krotí, takže mu máme možnosť vidieť cez prilbu do tváre. Také mladé chlapčisko to je.

Rado:
Vychádzame z lesa na lúku a hneď nás očarí. Tak tu zložíme dnešnú noc svoje kosti. Batohy skladáme neďaleko pred rázcestím Kysuca-Uhliarka. Pokosená lúka je od rúbaniska oddelená pásom smrekov. Je pozoruhodné, že ich ešte vietor nepováľal. Pod nami je malá opustená usadlosť, podľa mapy by pri nej mal byť prameň. Zdenči to ide preskúmať a prameň po chvíli nachádza. Je v poraste vľavo od usadlosti, teraz, keď je lúka pokosená, dá sa k nemu bez problémov dostať.

Pripravíme ohnisko, nanosíme drevo a od západu k nám prichádza terénne auto, ktoré sa pri nás pristavuje. Na chvíľku zapochybujeme, či to nie je lesná stráž a budeme sa musieť zdekovať, no je to len chalupár spod Šopiska, ktorý bol v Sihle kúpiť čerstvý chlieb, tak ho obdarujeme hríbami, ktoré sme nazbierali. On nám chce na oplátku darovať čerstvé pečivo, ale poďakujeme sa, veď máme ešte dosť svojho chleba. Postavíme prístrešok a konečne si môžeme sadnúť k ohňu, opiecť slaninku, naliať štamperlík a vychutnávať si krásny večer.

Sobota

Kysuca-Uhliarka – Kysuca – Dolina – Drábsko – Lom nad Rimavicou; sedlo Tlstý javor – Obrubovanec – Zákľuky

Zdenči:
Budím sa na volanie prírody a kým chlapi ešte spia, urobím si pár záberov pri prvých slnečných lúčoch. Parťáci pomaly vyliezajú zo spacákov, presúvame sa z tieňa smrekov na slnečnú časť lúky a raňajkujeme. Slnko od rána páli ako šialené, je dusno, dnes určite príde búrka. Z druhej strany lesa bača ženie ovce na pašu a jeho pes dobehne k nám. Juro ho ponúka zvyškom bambina, no pažravý pes ho zhltne aj s obalom. Nechcel by som byť pri tom, keď to pôjde z neho von.

Balíme veci a dávame sa na odchod. Keďže príručka KST hovorí, že túra by mala obsahovať KPČ (kultúrno-poznávaciu činnosť), opúšťame červenú značku, ktorou by sme pokračovali po hrebeni na Tlstý javor a vydávame sa do osady Drábska - Kysuca. Ako Kysučana ma zaujalo, kde sa vzal tento názov. Kamarát Google prezradil, že gróf Forgách (Forgáč) si sem dal zavolať drevorubačov z Oravy a Kysúc, tak pravdepodobne si moji predkovia nazvali osadu podľa kraja, z ktorého sem prišli.

Ešte predtým, ako zostúpime do osady, stretáme dav ľudí. Sú to organizovaní turisti a pokračujú do sedla Zbojská. Je ich minimálne za jeden autobus, sú roztrúsení na veľkú vzdialenosť a už nás bolia ústa od zdravenia. V osade si pofotíme obnovené dreveničky, kaplnku sv. Anny a prekvapuje nás, ako je to tu vyzdobené a poupravované. Neskôr sa dozvedáme, že na Annu (čo je dnes) sa tu koná výročná omša. Tak preto tie prípravy.

Plynulo prejdeme do ďalšej osady patriacej Drábsku s názvom Dolina. Pri hlavnej ceste stojí opustený a zanedbaný kaštieľ. Klesli sme asi o 170 výškových metrov a do najvyššie položenej slovenskej obce – Lomu nad Rimavicou musíme vystúpať 270 výškových metrov. Ale čo by človek neurobil pre krígeľ (keby len jeden) dobrého čapovaného piva. Od hlavnej cesty sa vyberieme prudko do kopca. Na výber máme z niekoľkých zvážnic, vyberáme si tú, ktorú máme po pravej ruke. Prudké stúpanie prechádza do príjemnejšieho a asi po hodine vidíme prvé domy Drábska a vykrývač nad Lomom. Blížiac sa k prvým domom si myslíme, že zle vidíme. Vyrazili sme z Horehronia, prešli sme Kysuce a zrazu sme v Južnej Amerike. Za plotom sa pasú lamy a iné neidentifikovateľné exotické zvery. Prejdeme sa cez Drábsko a okolo domova sociálnych služieb pokračujeme do Lomu nad Rimavicou. V jednej záhrade vidíme ďalšiu lamu, tak premenúvame Lom na Lam. V diaľke počuť, ako keby niekto kričal do ampliónu. Neskôr zisťujeme, že sa konajú majstrovstvá Slovenska v pretekoch malotraktorov. Obloha sa zamračila, dokonca z mrakov začína pršať. Prichádzame k vykrývaču a hovoríme si, že by nebolo dobre, keby teraz do neho udrel blesk. A ako na potvoru, keď sme pri stožiari, z oblohy sa ozve rana ako z dela. Pridáme do kroku a zastavujeme sa až v krčme. Omšu aj preteky traktorov sme si nechali ujsť, ale krčmovú kultúru prijmeme s otvorenou náručou. Zaujímavosťou pohostinstva je jeho popisné číslo – 1. Prvý kontakt s dedinou pre tých, čo prichádzajú od Brezna, je teda hostinec.

Mraky nad nami tmavnú čím ďalej viac. Prichádza autobus od Brezna, ktorý priváža návštevníkov pretekov, ktorí si myslia, že preteky sa konajú ako každý rok pri škole. Lenže tento rok sú preteky na opačnom konci dediny. Všetky stoly pred krčmou sa zaplnia a k nám si prisadne 91-ročný ujo. Volajme ho Jano. Pustíme sa s ním do debaty. Vraj už od Čierneho Balogu prší ako z krhly a či sme rozum potratili, keď sa tam chystáme. Prichádza hubár (Tóno), ktorého parťáci do nitky premokli na Tlstom javore, na ktorý sa z Lomu chystáme. Nad krčmou sa zatiaľ len zmráka, v diaľke počuť hrmenie, no neprší. S pribúdajúcimi pivkami sa nálada zlepšuje, ešte jedného praváka, ktorý nám ostal, nakoniec darujeme Tónovi a on nám na oplátku vezme po pive a ponúkne nás domácou pálenkou. Dedko Jano rozpráva a rozpráva, dozvedám sa, že dejiny, ktoré sa učia v škole, sú prekrútené a vypočujem si, ako to v skutočnosti po 1. svetovej vojne bolo, no keď sa chcem do rozhovoru zapojiť, dedo nepočúva, lebo je hluchý ako peň. Tak som iba bútľavou vŕbou. Nech sa vykecá, doma je sám a jeho dvaja psi sa s ním neporozprávajú. Nakoniec presun na Tlstý javor absolvujeme neturisticky - autobusom. V pláne sme to nemali, no blížiaca sa búrka a ťažké nohy od piva nás presvedčia. Spolu s dedkom Janom nastupujeme po dvoch hodinách strávených v krčme do autobusu a cez Sihlu sa necháme odviezť do sedla Tlstý javor. Dobre sme urobili. Hneď ako nastúpime, vonku sa rozprší, našťastie kým prídeme na Tlstý Javor, dážď doznieva. Všetko okolo je mokré a v lese prší druhýkrát – zo stromov. Pred dažďom sa dá v sedle schovať pod prístreškom, no okolo neho je nenormálny neporiadok. Batohy hádžeme na plecia a dávame sa na pochod. Z lesa vychádzame na lúku a spoza mrakov vykukne slnko. Vzduch je presýtený vlhkosťou a z nás tiež tečie.

Rado:
Peter za nami zaostáva, chce si vychutnať krásy prírody i kraj. Nečudujem sa mu. Krásne tu musí byť aj v zime. Určite je to bežkársky raj. Pred sebou vidíme opustený salaš. To musí byť koliba pod Obrubovancom. Jednohlasne sa zhodneme v tom, že by bolo dobré niečo zbodnúť, no salaš nakoniec obchádzame bez toho, aby sme sa išli k nemu čo i len pozrieť a zložíme sa o pár sto metrov ďalej na čerstvo pripravenej metrovici smrekového dreva tak, aby sme v diaľke videli, či prichádza Peter.

Je nám dlho, Petra nevidieť, tak si hovoríme, že sa poberieme ďalej. Vtom zazvoní telefón. Volá Peter, že sedí pod smrekom pri Obrubovanci a dáva si obed. Vtom vidíme pod stromom niekoľko sto metrov od nás pohyb. To je Peter. To sa nemohol ozvať skôr? My ho čakáme s naliatou borovičkou a aby mu neoteplela, tak sme sa museli obetovať a vypiť ju a on sa vyvaľuje kúsok od nás...

Spoločne si vykračujeme ďalej smerom na Zákľuky, kde budeme dnes spať. Nemáme sa kam ponáhľať, naše tempo je závratné – predbehol by nás aj slimák. Vychutnávame si prírodu a užívame si, že máme búrku za sebou. Hádam si to nerozmyslí a bude stále pokračovať opačným smerom ako my. Lúčne úseky sa striedajú s lesom a na konci jedného lesíka začína pršať. Juro operatívne vyberá z batoha plachtu a naťahujeme ju medzi stromami. Keby sa teraz zjavila Tatra s drevom, tak máme po plachte. Dážď bol len planý poplach a po chvíli je po ňom. Vychádzame z lesa a pokračujeme ďalej po lúke plnej košatých solitérnych bukov. Tu je lúka pokosená, seno čerstvo odvezené, len by ma zaujímalo, kam ho dávajú. Musím miestnych za tento počin pochváliť. Je lepšie kráčať po pokosenej lúke ako sa brodiť v tráve po pás.

Pred záverečným stúpaním na Zákľuky sa zložíme do trávy, Peter je opäť za nami a vychutnáva si samotu. Nikam sa neponáhľame, preto sa vyvalíme, kocháme sa pohľadom na Klenovský Vepor, pred ktorým sa vytvorila dúha a vyzeráme Petra. Pred Zákľukami by podľa mapy mal byť prameň. Z bezpečnej vzdialenosti pozeráme, ako ho Peter hľadá a nasrato pobehuje okolo kadibúdky. Neskôr nám rozpráva, ako si nabral vodu a až neskôr zistil, že povyše prameňa stojí záchod. Vodu vylial a hľadal lepšie miesto, kde by si mohol nabrať nezávadnú vodu.

Zdenči:
Pred sebou máme posledný úsek dnešného dňa. V spodnej časti pod pokosenou lúkou rastú vysoké divozely. Trochu to pripomína malokarpatský Klokoč, keď tam tieto rastliny zakvitnú. Na vrchole zložíme batohy a vyberieme sa pripraviť drevo na večer. Hlási sa Tomáš, že vyrazil z Tlstého javora a ide za nami. Už má za sebou jednu túru cez zaniknuté lazy Javorina pod Tromi chotármi, ale "Terminátor" má predsa energie stále na rozdávanie. Takže naša štvorica sa rozrastie ešte o jedného člena.

Nad Nízkymi Tatrami visia búrkové mraky, no my by sme mali ostať v suchu. Okolo desiatej zaliezame do spacákov. Vietor myká plachtou, preto sa mi zdá, že vôbec nespím. Okolo druhej hodiny nočnej vietor zosilnie, Tomáš sa tiež budí a vidíme, ako sa od juhu aj západu blýska. Budíme chalanov a nastáva akcia „senník“. Rýchlo pobalíme veci a sprevádzaní prvými (neskôr zistíme, že aj poslednými) kvapkami dažďa pri svetle čeloviek zdrháme dole z kopca po lúke do lesa. Pritom sme zobudili asi všetok hmyz, ktorý sa na lúke nachádza a ide za našimi svetlami. Najskôr musíme nájsť vstup do lesa. Od Tomáša sa dozvedáme, že nie sme prví, ktorí ho nevedeli nájsť. Svojho času tu blúdil Boro a to dokonca za denného svetla.

Hurááá. Nachádzame dve červené značky. Už len kúsok a sme v senníku. Vyškriabeme sa po chatrnom rebríku na poschodie, rozložíme sa a keď si ľahneme, zisťujeme, že senník nás pred dažďom tiež veľmi neochráni. Na jednom mieste plech chýba úplne, na iných miestach sú tiež diery ako päste. Našťastie dážď neprišiel.

Nedeľa

Zákľuky – Hronček (Hrončok) – Endreska – Na Štompe – Šaratská – Osrblie

Budíme sa do teplého slnečného rána. Nastáva čas balenia a, žiaľ, nás čaká zostup do civilizácie. Po červenej najskôr k tajchu Hronček (Hrončok), v ktorom sme sa pôvodne aj napriek zákazu kúpania plánovali zcivilizovať, no keďže nás čaká ešte pomerne dlhá cesta do Osrblia, necháme vodu vodou. Pod horárňou Endreska na skládke dreva si doprajeme neskoré raňajky a odtiaľto nás čaká stúpanie na rázcestie na Štompe, ktoré sa nám zdá opäť nekonečné a určite nesedí reálny čas s mapou. Tesne pred rázcestím sa osviežime vodou z prameňa Matejka a je tu aj malé jazierko, do ktorého máme chuť si ľahnúť a schladiť sa. Po chvíli z opačnej strany prichádza partia mladých chalanov. Dnes by chceli spať na Zbojskách, čo sa nám zdá nereálne. Pochválime ich za to, že nesedia ako iní puberťáci doma alebo v nákupných centrách, ale vybrali sa na vander a rozlúčime sa.

Zo Štompu sa potrebujeme dostať do Osrblia, odkiaľ nám o 13-tej odchádza autobus. Môžeme ísť po červenej, okolo prvej vysokej pece v Uhorsku na Troch vodách alebo kúsok po modrej smerom na Hronec, odkiaľ potom zbehneme na lesnú cestu do Osrblia. Volíme druhú alternatívu a Tomáš nám trasu ešte o niečo natiahne a ukáže nám lúky, na ktorých sa kedysi pásol dobytok, no dnes zarastajú náletovými drevinami a chatami.

Klesanie do Osrblia je únavné a zdá sa nekonečné, no potok Osrblianka na jeho konci je ako oáza v púšti. Na toto sme tri dni čakali. Hádžeme sa do vody, tak ako nás Pánbožko stvoril (baby, netešte sa, nemal kto fotiť, fotka z kúpania v galérii nebude) a vychutnávame si síce ľadovú, ale o to viac osviežujúcu vodu. Do Osrblia nám chýbajú ešte asi 2 kilometre. Tie musíme prejsť po turistami milovanej asfaltovej ceste. Do odchodu autobusu máme necelú hodinu, a tak zakotvíme v Biatlonovom klube a vychutnáme si nefalšované slovenské pivko z banskobystrického pivovaru.

Sumárizmus

A čo dodať na záver? Snáď len toľko, že prejsť si tento kút Veporských vrchov sa určite oplatilo. Kto má rád krásnu prírodu a turistické chodníky s minimom ľudí, tak si príde na svoje.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek