Trasa

Kamenica nad Hronom – Pri kóte 344 – rázcestie na Bajtavu – Pri troch studničkách – Chľaba – Kováčov, rekreačné zariadenie – Kováčov, domov dôchodcov

Keď som pohorie Burda študoval na mape s cieľom nájsť najvhodnejšiu trasu, rozhodol som sa prejsť turistické chodníky okruhom a začať i skončiť v Kamenici nad Hronom. Červená trasa, ktorá je zároveň náučným chodníkom, začína v Kamenici na námestí s hostincom, autobusovou zastávkou i malým obchodíkom. Ak ste azda na niečo zabudli, tu je posledná možnosť doplniť pred cestou zásoby.

Značená trasa rýchlo opúšťa Kamenicu a pokračuje výstupom na hrebeň. V pravidelných intervaloch sa vyskytujú informačné tabule náučného chodníka a mnoho miest, na ktorých sa oplatí zastaviť a obzrieť naspäť. Z vyhliadok sme videli sútok riek Hron a Dunaj, Štúrovo a maďarský Ostrihom (Esztergom) s neďalekým kopcom Vaskapu. Takéto výhľady by sme zo žiadneho iného miesta na Slovensku nemali. Chodník zakrátko vstupuje do lesa a pokračuje k turistickému ukazovateľu Skaly, kde začína modrá trasa. Rázcestník upozorňuje na významovú odbočku k vyhliadke, ktorá je posledným pohľadom na Dunaj a Maďarsko. Nám sa zdalo, že predošlé vyhliadky popri červenej trase boli o niečo krajšie. Od ukazovateľa Skaly vedie červená trasa súbežne s modrou až po rázcestie Pri kóte 344, kde sa červená značka odpája a zostupuje do osady Kováčov k domu dôchodcov. Na rázcestí sú síce tabuľky, ale ako väčšina rázcestníkov na Burde, nie je označený vlastným názvom a obsahuje iba smerové tabule. Preto sa pomenovanie dozviete iba z mapy. My sme pokračovali po modrom chodníku, ktorý prenikal hlbšie do útrob Burdy.

Modrá trasa je lesným okruhom, ktorý obchádza centrálny vrchol Burdy – Burdov. Cestou sme stretli niekoľko turistických ukazovateľov, ktoré iba oznamovali, že stále ideme správne a udávali zostávajúci čas do konca túry. Podľa označení cedúľ bola väčšina z nich vyrobená v roku 1987. Prekvapilo nás, že aj po vyše 25 rokoch je drvivá väčšina z nich vo veľmi dobrom stave. Napokon sme sa dostali ku rázcestiu na Bajtavu, kde sa nachádza stôl a lavičky. Urobili sme si desiatovú prestávku a putovali ďalej po modrej značke, ktorá od križovatky pokračuje vo forme asfaltky. Ďalšie rázcestie je "Pri troch studničkách". Smerovka informuje o významovej odbočke ku chate Ipeľ. Objekt je uzavretý, ale za ním sú opäť stoly a lavičky, na ktorých sme sa usadili. Dokonca je tu latrína, ktorá je síce oplotená, no voľne prístupná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri troch studničkách trasa odbočuje z peknej cestičky a vedie veľmi zle značeným zostupom do Veľkej doliny. Správnu cestu sme našli podľa mapy iba orientačne, skúmali sme aj opačne smerujúce značky, a keď ku koncu ani to nepomohlo, išli sme najľahšie priechodnou časťou, nakoľko zostup mimo trasy sťažoval hustý porast. Zostup do Veľkej doliny vyústil na chodníku, kde sme modrú opäť objavili a pokračovali lesným chodníkom popri potoku Dona.

Potok Dona onedlho prechádzal cez potrubie s kameninovým násypom, po ktorom modrá značka prešla na druhú stranu a pokračovala dolinou po lesnej ceste až ku obci Chľaba. Turistický rázcestník v obci stojí blízko autobusovej zastávky, no pokračovali sme modrou značkou, ktorá vedie po hlavnej ceste smerom späť, do osady Kováčov. Premávka na ceste bola riedka a do osady Kováčov to bol iba kúsok. Modrá trasa napokon skončila pri rekreačnom zariadení, na starých turistických ceduliach označenom ako pioniersky tábor. Hneď vedľa cesty sa nachádzal záhradný bufet. Podľa mapy mala na tomto mieste začínať krátka žltá trasa k domovu dôchodcov a práve tam sme si chceli urobiť prestávku s občerstvením. Ukazovateľ na žltú trasu síce vôbec neupozorňoval, no vydali sme sa po asfaltke ďalej a onedlho sme naozaj objavili žltú značku.

Asfaltová cesta vedie ku križovatke so železničným priecestím, kde sa nachádzal prakticky nečitateľný smerovník. Podľa mapy malo ísť o Chatovú osadu Modrá ryba a žltá značka mala prejsť do lesa a popri železnici až ku domovu dôchodcov. Avšak trasou sme si vôbec neboli istí, tak sme prešli cez priecestie a pokračovali ďalej po asfaltke až k domovu sociálnych služieb. Tam bola autobusová zastávka a ukazovateľ, kde bola ukončená žltá trasa i skôr spomínaná červená trasa ku kóte 344. Keďže ma zaujímalo, kadiaľ mala oficiálne viesť pôvodná žlta trasa, vybrali sme sa po žltej kúsok akoby naspäť, no značka smerovala cez zarastený a nepriechodný terén.

Húževnatý turista by mohol pokračovať ďalej, po červenej značke opäť vystúpiť na hrebeň Skaly a vrátiť sa späť do Kamenice nad Hronom, no my sme sa rozhodli počkať na zastávke. Pôvodne sme sa domnievali, že sa tu bude nachádzať bufet. Keď sme sa pýtali miestnych, či je v dome dôchodcov nejaké občerstvenie, vysvetlili nám, že „tam nie je nikto normálny.“ Ako sme sa dozvedeli neskôr, nešlo o klasický domov dôchodcov, ale zariadenie pre mentálne zaostalých a okrem autobusovej zastávky lokalita zívala prázdnotou. Čakajúc na autobus sme ľutovali, že sme sa nezastavili v bufete skôr, na konci modrej značky.

Zhrnutie

Trasa je jednoduchá a viac-menej dobre značená. Je príjemnou prechádzkou, ktorá ponúka pekné výhľady, i prechádzku lesom. Po výlete sme sa zhodli, že to, čo sme videli, prekročilo naše očakávania.