Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Pohľad z Maljovice na pleso Elenino ezero
Túra

Bulharsko – Rila – prechod pohoria

21. 10. 2014
Prečo sa znovu púšťam na cestu, keď viem, že sa pár nocí nevyspím, dostanem otlaky, bojujem s únavou a strachujem sa, čo všetko sa môže prihodiť? Či u nás nie je dosť krásnych miest? Alebo nebolo by pohodlnejšie ležať na lehátku na dvore alebo pri vode?

Bulharské hory boli neplánovaná cesta. Skôr by som povedal náhodná. Pôvodný plán bol ísť do pohorí Durmitor alebo Prokletije v Čiernej Hore. Ale Srbom sa do konca prázdnin nepodarilo obnoviť vlakové spojenie Praha - Bar, a keďže sme ešte mali voľné vlakové lístky FIP do Bulharska, rozhodli sme sa pre pohorie Rila vo dvojici, Martin a ja.

1. deň

Avala – rýchlik z Prahy do Belehradu išiel prekvapivo načas a prázdny. Len sa strašne šuchtal. Cez Maďarsko a Srbsko trvala cesta z Budapešti 8 hodín. Priemerná rýchlosť bola 50 km/h. Prekvapil nás nočný spoj do Sofie, zložený zo štyroch vozňov, ktorého cestujúci boli zo všetkých kútov Európy. My sme spali v kupé s Maďarmi a Švajčiarmi. Aj Belehrad samotný žil večerným životom a na uliciach okolo stanice sa miešali domáci s cudzincami. Po celej našej ceste sme sa stretávali s angličtinou ako dorozumievacím jazykom – každý vedel povedať aspoň pár slov, čo spolu so srdečnosťou stačilo na dorozumenie sa.

2. deň

Polhodinové meškanie do Sofie nebol až taký zlý výkon. Stačil na to, aby sme nestihli nedeľnú omšu o 9.00 h v katolíckom kostole sv. Jozefa na Ulici Kňaza Borisa. Ďalšia býva o 10.00 h, latinská presne na poludnie a večerná o 18.00 h. Nadobudli sme skúsenosť so sofijským metrom, keď sme si kúpili lístky vopred a pri pokuse dostať sa do podzemia sa ukázali neplatné. Ich platnosť končí 30 minút po nákupe. Takže: „Páni, nech sa páči, ak sa chcete odviezť, kúpte si ďalšie!“

Cesta vlakom cez sofijské slumy bola silným zážitkom. Odpadky všetkého druhu sa sypali zo svahov až do koľajiska a steny „domov“ sa zdali nalepené tesne vedľa vozňových skríň. Vystúpili sme pod pohorím Rila v meste Dupnica. Pred stanicou postávali mikrobusy (naše MHD) s označením cieľa cesty. Ani jeden nebol náš, ale šofér taxíka „Nema problema“ zaviezť nás za 10,- leva (BGN) do blízkej Bistrice. Tam začala naozaj horská turistika.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bistrica – Samkoviščeto (vodopád) – chiža Ivana Vazova („Važa“) – Sem ezer (ezero Okoto) – Dodov vrch – Mermersko sedlo – Maljovica – Elenino ezero – chiža Maljovica – Strašno ezero (bivak) – Popovokapske sedlo – Kobilino branišče (bivak) – Suchoto ezero – Kirilova poljana – Rilski manastir – Rila

Najprv po červenej strmo hore na kamenistú cestu a po nej stále hore dolinou. Prekvapili nás prístrešky vo veľmi dobrom stave, postavené z európskych peňazí. Jeden z nich – škoda, že hneď druhý v poradí, bol súci na prenocovanie. Cesta sa stále krútila po úbočí svahov a nenáročne stúpala. Viacerí domáci na nedeľnej prechádzke sa nás pýtali, či ideme na „Važu“. Tomu sme nerozumeli, ale zistili sme neskôr, že mysleli na „chižu Važu“, čo je chata Ivana Vazova v závere doliny. Keď červená odbočila strmo hore na hrebeň, my sme sa rozhodli pre neznačkovanú trasu dolinou. Priviedla nás ku krásnemu vodopádu Samkoviščeto, kde nás ranger – strážca prírody v slušivej uniforme, s koltom na boku a s cigaretou v ústach poslal skratkou povedľa vodopádu nahor. „Na Važu tak četyre časa!“ No možno bez batohov a po značkovanej trase...

Keď sme druhýkrát prekrižovali potok, pustili sme sa po lesnom chodníku a potok sme mali stále vpravo. Cestička bola občas výrazná, občas sa strácala. Cez popadané balvany nás viedli „skalní mužíci“, niekedy sme bezradní rozmýšľali, kade ďalej. Len sa nepustiť potoka! Postupne začal les rednúť a ukázali sa nádherné skalné steny a lúčnaté kopce. Už sme len pozerali, kde je kúsok rovného miesta na stan, lebo aj slnko sa chystalo na nocľah. Na konci lesa sme vyšli na rovinatý horský pasienok, kde sa potok lenivo kľukatil a vytváral prírodnú umyvárku. No nepostav si na takom fleku dom!

3. deň

To ticho v rannej doline je až „hlučné“. Vychádzajúce slnko prežiarilo okolie a spolu s ním sme stúpali ďalej povedľa potoka. Prešli sme na druhú stranu, potom povedľa stáda kráv a... stratili sme cestu. Potok išiel vľavo, my vpravo. Zmenili sme teda kurz vľavo a objavila sa pred nami „chiža Važa“ aj s turistami. Koho iného by sme mohli stretnúť na turistike ako Čechov! Požičali nám mapu, aby sme si ju mohli uložiť do foťáku. Nocľah na chate vo výške 2300 m vychádza 15,- leva, ale keď sme nakukli do kuchyne, zľakli sme sa neporiadku a špiny. No v čase núdze to nemusí byť prekážka.

Po krátkom oddychu sme strmým stúpaním po modrej značke dosiahli hrebeň nad chatou a spustili sa k oblasti známej ako „Sem ezer“ (Sedem jazier), aby sme sa naobedovali pri Okote - najväčšom a najvyššom z nich. Bulharské značky sa podobajú našim, len sú väčšinou trochu ošumelejšie, ale zase hustejšie – aj každých 10 metrov. Chýbajú ale smerovníky. Ak aj nejaké napodobeniny sú, čas ani vzdialenosť z nich určite nevyčítate. Kým sme sa naobedovali, oblaky sa spustili až nad kopce, okolie sa zahmlilo, ale bolo ešte stále teplo. Vydali sme sa po žltej a potom po červenej značke smerom k najvyššiemu vrchu západnej Rily.

Do večera sme už nikoho nestretli. Stáda koní sa popásali na lúčnatých stráňach až do výšky 2700 m. Samozrejme bez pastierov. Za horou Dodov vrch mraky stmavli, ozvalo sa hrmenie a ukázali sa aj blesky. Maľovica (Maljovica) s výškou 2729 m bola v oblakoch. A tak sme sa rozhodli ukončiť dnešnú cestu v malom sedielku (Mermersko sedlo), čiastočne chránení pred juhovýchodným vetrom vo výške cez 2500 m medzi Veľkým a Malým Mermerom. Takýchto miest na spanie by sme na trávnatých kopcoch našli aj viac. A k nim väčšinou aj vodu. Vždy do vzdialenosti 200 m od sedla bol nejaký prameň. Rangeri s pokutou nás nenavštívili, veď komu by sa chcelo loziť večer do búrky v takej výške... Po večernej polievke sme zaľahli pred 20-tou hodinou. Ešte za svetla, ale nebolo nám súdené sa dobre vyspať. Nie kvôli počasiu, ale asi kvôli výške.

4. deň

Aby sme predišli zime, vopchali sme si nohy najprv do mikín a až tak do spacákov. Pomohlo to. Ráno bola na tráve jemná námraza. Obloha bola čistá, aj keď od východu sa zberali ďalšie mračná. V dolinách bola hmla naukladaná ako ovčia vlna a udržala sa tam po celý deň. Na Maľovicu (Maljovica) sme celkom pohodlne vyliezli. Kruhový výhľad nám odhalil aj Musalu – najvyšší vrch Bulharska (na východe). Dolu pod nami sa ukazovala chata Maľovica (chiža Maljovica), ku ktorej sme zostúpili strmým klesaním popri Eleninom plese (Elenino ezero). Prekvapila nás reklama na pivo za 2,50 leva, hoci prístup tu je len po horskom chodníku. Po zostupe a oddychu pri chate sme stále po červenej vystúpali kosodrevinovým lesom k ďalším plesám a kamennému bivaku pri „Strašnotom ezere“. Žiaľ, bolo ešte málo hodín na to, aby sme tam prenocovali. Vyzeral celkom útulne a dobre vybavený. Kovové poschodové postele aj s matracmi, ba aj deky na zakrytie.

Ešte nejakú polhodinu a naše dnešné stúpanie sa skončilo. Od Popovokapského sedla sme kráčali len dolu. Plesá na tejto strane boli zarastené a nevyzerali vôbec pekne. Dlhým traverzom sme sa dostali k poľane Kobilino branišče, na ktorej neďaleko seba stáli ďalší bivak a salaš. Zelenou značkou sme sa pustili k plesu „Suchoto ezero“ dolu dolinou povedľa potoka s nádejou, že pri ňom si postavíme stan. Lenže Suché jazero nás prekvapilo. Bolo naozaj suché, potok sa v ňom stratil a nikde nebolo vhodné miesto na stan. Okrem toho prišiel dážď. Keď prestal, všetko bolo mokré, vrátane nás, keď sme sa cez vysokú trávu spúšťali k asfaltke na dne doliny. Keď sme prechádzali serpentínami tmavým lesom, aspoň sme trochu obschli. Dolu pri ceste bol bar, dom na prenocovanie a kemping za 10,- leva na noc. Tak vyzerala Kirilova poľana. Kemping bola len rovná plocha pod stromami pri potoku. Sociálne zariadenie „a la príroda“. Umyvárka v potoku nebola zlá, len sa bolo treba poponáhľať, aby sme pred dažďom postavili stan. Večeru sme dojedali v ňom. A pršalo celú noc.

5. deň

Ráno bolo všetko premočené, v doline i na kopcoch sa prevaľovali oblaky, ktorými sa slnko snažilo nakuknúť na nás. Poplatok za kemping nikto nepýtal. Rozlúčili sme sa s Kirilovou poľanou a svižným krokom sme vyrazili k Rilskému manastiru, chvíľu po asfalte, chvíľu po lesnej ceste. Pravoslávny kláštor je národnou svätyňou Bulharov (pamiatka UNESCO). Je v krásnom prostredí, učupený medzi horami, s nádhernými maľbami a klasickými pravoslávnymi mníchmi. Turistov bolo dosť, a tak sme dúfali, že nás niekto zoberie stopom do Rily, odkiaľ premával autobus. Chlapík na parkovisku pri kláštore povedal, že autobus od kláštora do Rily ide až o 15.00 h, a to bolo ešte len 11.00 h.

Pustili sme sa teda peši po asfalte dolu, ale nikto nezastavoval a predavačka medu pri ceste nás „potešila“, že do Rily je to ešte tak 20 kilometrov. Neverili sme jej. Presvedčili sme sa, až keď sme cez ňu prechádzali v luxusnom bielom fáre s Ukrajincom Vladimírom, ktorý nám sám od seba zastavil a bol ochotný nás odviezť trebárs aj do Sofie, hoci mal namierené do Solúna (Thessaloniki). Vyložil nás teda v Blagoevgrade, odkiaľ sme mali vlak do Sofie. Klimatizovaná súprava nám umožnila aspoň trochu vysušiť topánky a ponožky. V Sofii sme na pešej zóne dlho hľadali nejakú reštauráciu. Samé bary, pizzérie a kebaby. Nakoniec sa predsa podarilo a boli sme spokojní. Aj s obsluhou, aj s jedlom a aj s cenou. Večera pre dvoch s pivom bola za 26,- leva a naozaj sýta. Potom sme ešte išli poďakovať na omšu do známeho kostola a mohli sme vyraziť na cestu domov. Do Belehradu bol tentoraz vlak prázdnejší – mali sme kupé len pre seba.

6. deň

Avala do Prahy čakala na nás, rýchlo sme prestúpili a začali nekonečnú cestu. Dostali sme pri nej pozvanie od spolucestujúceho navštíviť nabudúce Macedónsko, čo pri pohľade do mapy vyzeralo celkom zaujímavo. Ktovie? Možno... No a večer o 19-tej sme odomykali bránku u nás doma.

Keď sa pozerám naspäť a vraciam sa ku svojej počiatočnej otázke, „prečo?“, tak sa mi stále jasnejšie ukazuje, že preto, aby som sa znovu a znovu utvrdil v tom, že nado mnou je stále láskavá ochranná ruka, ktorá bdie, nikdy nespí, nikdy nie je unavená, nestráca trpezlivosť a má zmysel pre humor a prekvapenie.

Fórum 22 príspevkov
Bulharsko – Rila – prechod pohoria 29/11/14 15:45 22 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1 Prakticky všetky dlhšie túry, čo som absolvoval v Štiavnických vrchoch, začínali, končili, prípadne prechádzali ich srdcom, samotnou Banskou Štiavnicou. Tak teraz si plánujem niečo iné. Trasu, ktorá ju obchádza širokým … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Túra Rudná magistrála za 6,5 dňa Rudná magistrála so štartom v Stolických vrchoch a koncom v Zlatých Moravciach očami menej skúseného turistu, prejdená za šesť a pol dňa. Prečítajte si ako to ... » viac včera Mikuláš Vidán Stolické vrchy, Veporské vrchy, +
PR Dovolenka v Pieninách: Červený Kláštor, plte na Dunajci, či Tri koruny Dovolenka na Slovensku je výborný nápad. Tento itinerár sme pre Vás pripravili v spolupráci s rodinným podnikom Antiqua Villa, ktorý svojim hosťom sprostredkúva jedinečné zážitky a ... » viac 19/07/21 sponzorovaný článok Slovensko
Najnovšie články autora
 
Túra Bulharsko – Rila – prechod pohoria Prečo sa znovu púšťam na cestu, keď viem, že sa pár nocí nevyspím, dostanem otlaky, bojujem s únavou a strachujem sa, čo všetko sa môže prihodiť? Či u nás nie je dosť krásnych miest? Alebo nebolo by pohodlnejšie ležať na … » celý článok 21/10/14 Marek Fačkovec Svet
Svet NP Retezat - Varful Peleaga a Dragsan Na Hikingu sme si prečítali správy z ciest po rumunskom Retezate a s nemalými obavami sme sa vydali na cestu, ktorá dopadla nad očakávanie dobre. Prenikli sme až do stredu Retezatu a dosiahli ... » viac 25/09/12 Marek Fačkovec Svet
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bulharsko – Rila – prechod pohoria 29/11/14 15:45 22 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Bulharsko: Trácko-macedónsky masív (Makedono-Trakijskij masiv) – Rilsko-rodopský masív (Rilo-Rodopskijat masiv) – Rila (Rilský národný park / Nacionalen park Rila)
  • Počet dní
    • 4
  • Nadmorská výška
    • max: 2729 m n. m.
    • min: 700 m n. m.
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 31.08.2014
  • Nocovanie
    • vlastný stan: pod chatou Ivana Vazova, v Mermerskom sedle, kemping Kirilova Poljana
  • Voda
    • výdatné pramene počas celého prechodu pohorím
  • Doprava
    • Bratislava (SK) – Belehrad (SRB) – Sofia (BG) – Dupnica (vlak) – Bistrica (taxi)
0.26 (0.11)