Bolo to príliš blízko pre dovolenkové pobyty a príliš ďaleko pre jednodňovky. Ale teraz som si povedal, že sa do týchto končín musím pozrieť. Pozrel som do mapy, našiel dedinku Vrbovce, vytýčil som si trasu, tak aby som sa mohol dostať na vrch Žalostiná. Z vrchu sú vraj krásne výhľady na celé okolie a jeho zvlnený kraj.

Trasa

Vrbovce – vysielač pod Chrasťou – Bučkova jama – Žalostiná, rozhľadňa – Žalostiná, osada – Tri kopce – Kobyla (Kobela) – sedlo Tri kamene (U Tří kamenů) – Stráň – Vlčí potok – Haluzníkov potok – Zemiansky mlyn – Vrbovce

A tak som sa v prvú sobotu dovolenky vybral pozrieť, čo za zázraky sa v krajine nachádzajú. Autom som prišiel do centra obce. Pri kostole bolo celkom pekné parkovacie miesto, s parkovaním teda žiadny problém. Auto bolo v centre, nehrozila mu žiadna ujma. Trošku som sa porozhliadal, námestie a kostol sú pekné, všetko čisté, pozrúc na oblohu som predpokladal, že by mohli byť aj celkom obstojné denné fotky. Po nájdení smerovníkov som sa vydal po modrej turistickej značke na juhozápad od námestia. Spolu s modrou začínala na námestí svoju trasu aj značka žltá. Po chvíli putovania sa modrá odpútala od žltej, prudko sa stočila k severozápadu a hneď na to k západu priamo do kopcov. Chvíľami bolo vidieť vrchol Žalostinej a malú siluetu rozhľadne na nej. Vybral som sa do mierneho kopčeka po modrej trase, ktorá vyzerala byť nanovo značená. Akurát po chvíli som stretol dedka, ktorý mi poradil, aby som nešiel priamo po modrej, keďže vedie cez dosť zarastený úval, ale obišiel to zhruba 10 metrov vpravo a po medzi sledoval úval a stále smerom hore. Všetko bolo v poriadku, značku som videl z odbočky, dalo sa krásne isť po zatrávnených pasienkoch a poliach a obloha bola stále krajšia a krajšia, modrá farba začínala ladiť s okolitými lúkami a poliami. No čo by som si viac mohol želať?

Po zhruba 2 kilometroch sa mi po ľavej ruke začali otvárať výhľady smerom na juh, kde predtým boli stromy a kriaky, boli pasienky a polia. Tu bolo značiek pomenej, ale keďže na mape nebola žiadna prudká zmena v odbočeniach – vydal som sa priamo hore cez lúky a pasienky. Bol som presvedčený, že v smere môjho priameho pochodu hore k vysielaču, ktorý sa v diaľke vynímal, určite nejakú značku nájdem. A tak aj bolo – zhruba po 20 minútach stúpania som sa dostal na cestu za vysielačom. Tu som narazil znovu na modrú značku a všetko bolo v poriadku. Touto som sa vybral smerom k samote Mandelovci. Pred osadou som viac nešiel po modrej značke. Zvábili ma stráne Žalostinej. Z cesty bolo vidieť rozhľadňu. Po krátkej úvahe som si povedal, že sa stratiť nemôžem a vybral som sa po pasienkoch priamo k nej. Po pravej strane som mal lokalitu na mape zvanú Bučkova jama. Výhľady boli pekné, akurát začalo pri ceste smerom hore dosť fučať. Ale také niečo ma zastaviť nemôže. Pri výšľape hore som natrafil na plno maličkých jahôd a to znamenalo zdržanie sa pri mojom hektickom výstupe. Takisto som druhým očkom zaregistrovaval stále krajšie kompozičné ponuky pre foťák. Tak som jednou rukou komponoval a sem tam niečo odfotil a druhou som si dával do úst červenú dobrotu, ktorá sa mi ponúkala. Takto zamestnaný som sa dostal na vrchol Žalostinej. Odhodil som batoh, vyliezol hore na rozhľadňu a vychutnával som si krásny kruhový výhľad na okolitú krajinu. Z rozhľadne je jedinečný kruhový výhľad. Bolo to krásne. Nepríjemný bol jedine vietor, ktorý okolo mňa fučal. Ešte že mám svoje stabilizačné brucho, to mi pomáhalo udržiavať stabilitu pri kochaní sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po nabažení sa výhľadu z rozhľadne som sa pod ňou zvalil do trávy, hodil som jeden zlepenec a nejakú tekutinu do seba a hajde smerom na severovýchod k samote Chalupovci, kde som sa napojil na červenú turistickú značku. Problémy s orientáciou neboli absolútne žiadne, všetko bolo tam, kde som to predpokladal. Takže fajn. Od červenej sa mi naskytli celkom pekné pohľady na vrch Žalostinej, tak som si nedal ruky odtrhnúť od ďalších snímok. Na červenej treba trošku dávať pozor na značenie, nenechať sa uniesť výhľadmi, hlavne vchod do lesa vľavo si treba ustrážiť. Po dlhšom pochode lesom som sa pri Troch kopcoch dostal na česko-slovenskú hranicu a z tohto miesta som začal nachádzať krásne výhľadové miesta smerom na západ, na Moravu. Stráne sú pokryté solitérmi i menšími zoskupeniami stromov, ktoré dávajú veľmi veľa impulzov k zdvíhaniu fotoaparátu k pekným záberom. A takto mi uplynula cesta až k rázcestiu Kobyla, na informačnej tabuli označené ako Kobela. Znovu som si na chvíľu zložil batoh a dal som si pár hltov vody a chleba. Potom som to zanechal... na oblohe sa objavili krásne oblakové scenérie, a to akosi zabúdam na fyzické potreby a znovu som si priložil foťáčik k oku a spravil pár záberov. Jednoducho je to fotogenický kraj. Od rázcestia Kobyla som sa vydal východným smerom, zabočil som do lesa a po asi kilometri som sa dostal na ďalšie miesta, ktoré mi otvárali výhľady smerom na Slovensko, Biele Karpaty a Vrbovce. Po pravej strane boli obilné polia a lúky, a po ľavej strane ma sprevádzal les až do sedla Tri kamene. Sú tu tri hraničné kamene ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Teda, dva sú z tých čias a jeden si niekto odniesol, takže tam máme jeden novopoložený, to aby sa nikto nečudoval názvu – Tri kamene.

Od sedla Tri kamene som mal po chvíli odbočiť turistickou značkou do lesa a vydať sa smerom na železničnú stanicu Vrbovce. Aj som našiel stĺp na značenie, ktorý bol zasadený na odbočke do lesa. Bol však bez informačných smeroviek, niekto ich postŕhal. Od smerovníka viedol jeden nevýrazný chodník do lesa, mňa však zlákala poľná cesta na vrch Stráň. No dobre – nezlákala. Zablúdil som, moja ješitnosť to vie ťažko prekúsnuť, že som bol lenivý a nechcelo sa mi pozrieť do mapy. Vedel som, kde som a vedel som, kam mám isť, takže som si nerobil problém z toho, že sa musím držať značky. Aj tak ma viac lákali výhľadové miesta z vrchu Stráň ako cesta lesom k železničnej stanici. A tak som pokračoval až na vrchol a potom som to stočil na juhozápad do údolia. Vôbec som neľutoval svoje kroky, bolo to fajn. Po zostupe do údolia som sa dostal na poľnú cestu zo samoty Rovenky, ktorou som zišiel k potoku Teplica na modrú turistickú značku. Kráčajúc medzi poliami, ktoré boli žlté a pripravené na žatvu, som naraz zbadal nádherného jeleňa aj s laňou, hlavy im len tak trčali z obilia. Žiaľ oni ma zaregistrovali skôr, ako som mohol spraviť jeden záber, a tak mi zostala len spomienka.

Záver

Po modrej som prišiel do Vrboviec s tým že, som mal za sebou krásnu túru a bol som spokojný s tým, aké krásne miesta som znovu vo vzdialenejšom okolí objavil. Pevne som rozhodnutý, že sa do oblasti ešte párkrát pozriem, lebo miestna krajina má čo ponúknuť každému turistovi, ktorý sa tu objaví.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek