Trasa

Kyjov – sedlo pod Minčolom – Minčol – Minčol, vyhliadka – Lazy – útulňa pod Minčolom – lúka pod Kalinovom – pod Sokoľou skalou – Kyjov

Okolie Kyjova

Nad mapou vymýšľam nejaký rozumný okruh, a keďže ma láka na Minčol a Lazy, ako východzí bod volím dedinku Kyjov na západnom úpätí pohoria. Aj keď nepôjde o komplet okruh vyznačený turistickými značkami, neznačenou cestou pôjdem naozaj len malý úsek na konci putovania. Orientačné problémy určite hroziť nebudú. Auto parkujem v dedine na najstrategickejšom mieste – pred miestnou krčmou. Ešte je zatvorená, tak si dávam sandále a v podstate sa rovno ocitám na modrej značke, ktorá začína v neďalekej obci Pusté Pole. Idem úzkou uličkou pomedzi domy a míňam množstvo starých dreveníc. Pri smerovníku pri dome č. 110 (časový údaj do sedla pod Minčolom je 1.25 h) odbočujem doprava cez potok a chodníčkom popri ďalšom dome sa ocitám za dedinou.

Vybehnem na malý kopčok a dedinu mám zrazu pekne pod sebou. Viac ma ale zaujímajú rôzne skalky, ktorých je v okolí celkom dosť, pretože sa práve nachádzam v tzv. Pieninskom bradlovom pásme – v šarišskom úseku. Zaujímavosťou pásma bradiel je, že sa Slovenskom oblúkovito tiahne od Myjavska po Vihorlat a za obdiv stoja jeho bradlá menších až majestátnych rozmerov vysokých aj niekoľko stoviek metrov. Pekné je napr. Kyjovské bradielko oproti nad dedinou. Na západe sa v miernom opare týči hradba Levočských vrchov, ďalej nedovidieť. No aj Ľubovniansky hrad je na obzore, ale mesto pod ním je schované za kopcami. Tento pohľad je veru zaujímavý. Poobdivujem ešte okolie a hýbem sa ďalej hore. Prichádzam k tabuľke informujúcej o prírodnej pamiatke Lysá hora, dôvodom ochrany je zachovanie výrazného geomorfologického krajinného prvku s bohatou vápnomilnou flórou. Veru tak je, ešte som len na úpätí Čergova a už príroda ponúka svoje krásne skvosty! Aj by som si tu len tak sadol a dlhú chvíľu sedel. To by som ale určite hore dnes nevyšiel. Ešte jedno obzretie na malebnú krajinu a vstupujem do lesa. Trochu stúpania, nohy zmokli od všadeprítomnej rosy a opäť som na lúke.

Lúkami a lesmi na hrebeň

Napravo z lesa vytŕčajú vysielače na Lysej hore. Prechod lúkou si užívam, najmä pokoj. Poľná cesta plynule prechádza na ďalšiu lúku obkolesenú statnými ihličnanmi. Postupujem miernym stúpaním na ďalšiu horskú lúku a som v obkolesení samých lesov. Nevidím žiadne devastácie po ťažbách, som naozaj na Slovensku? V hlave sa mi stále premietajú rozsiahle holoruby v nedávno navštívených Levočských vrchoch. V diaľke badám akési hrebeňové lúky, len ešte netuším, čo sú zač. Doma na fotkách zisťujem, že bolo vidieť predvrchol Minčola s krížom. Hore je ešte kus cesty. Krátky lesný úsek a opäť ďalšia krásna horská lúka. Reči o oáze pokoja sa naozaj stávajú skutočnosťou. Zatiaľ som nikoho nestretol. Tak a teraz sa nadobro ponáram do lesa, lúkam je nateraz až po hrebeň koniec. Stále mierne stúpam a popri chodníku míňam množstvo bukov bizarných tvarov. Sú rôzne pokrútené a niektoré aj poriadne hrubé. Čo ale čert nechcel, začujem rev akéhosi motora. Ide zdola smerom ku mne. O chvíľu ma pomalým tempom obieha džíp a čudujem sa ako to po ceste zvláda driapať sa hore. Musí mať slušné kone pod kapotou. Potom si uvedomujem, že hore sú čučoriedkové „plantáže“ a miestni ich chodia zbierať. Džíp sa stráca z dohľadu a opäť ma pohlcuje ticho lesa. Počujem jedine kontakt podrážok s chodníkom a čvirikanie vtáčkov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne ma víta smerovník v sedle pod Minčolom (1090 m). Napája sa tu žltá značka zo Šarišského Jastrabia. Na lúčke v sedle si dávam krátku prestávku, pretože podľa tabuliek je to na Minčol ešte 25 minút. Haha! Veď nakoniec to trvalo ani nie 10 aj s jedením čučoriedok. Ale nerobte si ilúzie, že by som mal nejakú super kondičku. Na tabuľkách je podľa všetkého uvedený údaj v zimných podmienkach. Zo sedla na vrchol vedie široká cesta a veruže je aj využívaná. Musel som sa dokonca uhnúť traktoríku, ktorý si to s vlečkou plnou ľudí mašíroval svojim lenivým tempom dole. Samozrejme boli určite zbierať chutné fialové bobuľky. Aj džíp som hore opäť stretol, len sa našťastie o chvíľu sa vyparil.

Na malebnom hrebeni

Prichádzam k vrcholovému betónovému pylónu a hore na samotnom vrchole Minčola (1157 m) je skupinka piatich ľudí. Staršia pani im čosi číta a zrazu zareagujem na vetu, ktorú počujem: „...hej partizáni, nemáce daco vypic?“ Vtedy si uvedomujem, že pani im číta článok, ktorý napísal Stano Ďurica. Hiking je teda populárny aj v Čergove. Výhľad je krásny a na moje veľké prekvapenie smerom na východ vidím nízku inverziu. Hmm, ani neviem prečo sa tam vytvorila. Dávam si oddych a relaxujem. Opäť sa mi potvrdzujú slová o oáze pokoja. Potom si prezerám turistické smerovníky a zaujala ma ďalšia zvláštnosť v značení. Všímam si značenie na Lazy, kam pôjdem. Modrá značka (E3) tvrdí, že je to 27 minút, zelená uvádza 14 minút a napokon žltá má tiež vlastný údaj - 20 minút. Tak toto je iná sranda. Zároveň sa dozvedám, že cesta E3 je Európskou diaľkovou trasou Atlantik – Pyreneje – Ardény – Krušné hory – Karpaty – Čierne more. Kto je frajer, nech toto dá a nie sa nejakými nízkotatranskými prechodmi chváliť. V rámci Slovenska magistrála E3 zahŕňa trasu priesmyk Dukla – Minčol – sedlo Čergov – Prešov – Herľany – Dargovský priesmyk – Izra – Slovenské Nové Mesto.

Tu by som ešte trochu okolo Minčola zapolemizoval. Už na základnej škole nás na zemepise učili, že je to najvyšší vrch okresu Stará Ľubovňa (keďže do školy som chodil v tomto meste). Údaj je bežne dostupný aj na internete. Nuž ale nie je pravdivý, pretože najvyššia v okrese by mala byť Čierna hora (1289 m) v katastri obce Jakubany v Levočských vrchoch. Okrem nej sú v staroľubovnianskom okrese v "Levočákoch" ešte ďalšie kopce s výškou cez 1200 m. Je pravda, že územie bolo donedávna vojenským obvodom s názvom Javorina a možno sa v minulosti niečo zahmlievalo, ale do školy som chodil pomerne nedávno, tak načo nepresnosti? Ak má niekto vysvetlenie, rád sa ho dozviem.

Prichádza mladý párik a ja sa po kvalitnom oddychu a fotení vyberám krásnym hrebeňom smerom na Lazy. Nad hlavou zrazu presviští zvláštna oblačnosť a o chvíľu je preč. Snáď nepoprší. Pokochám sa ešte inverziou z iných miest a začínam sledovať vážnejšiu oblačnosť valiacu sa kdesi od Sabinova. Aj vetrisko začína duť, ale mne to náladu nekazí, pretože je tu krásne. Po chvíli som pri vysokom kríži na bezmennom vrchole (resp. Minčol – vyhliadka), na ktorom sú úplne nové miestne značky k útulni KST Mladosť Odeva Lipany a aj k studničke pri nej. O útulni sa zmienim neskôr. Pri kríži je vyhliadková ružica s vyznačením najbližších pohorí, vrchov a ich výšok. Aj kruhový popis spískal KST Mladosť Odeva Lipany – vďaka za to! Kvôli zlej viditeľnosti ale môžem akurát pozerať do oparu a aj do oblakov.

Pár kvapiek mi pristáva na hlave. Krása, divočinu teraz asi zažijem doslova na vlastnej koži. Nakoniec sa ale žiadna búrka ani lejak nekonali. Na tomto mieste je zem tiež obsypaná čučoriedím a vidím dvoch zberačov. Pomalým tempom vykračujem hrebeňom, až sa ocitám pri malej kaplnke, postavili ju tu v roku 2010. Chvíľu pri nej postojím a o pár metrov ďalej stojím pri smerovníku Lazy (1085 m). A čuduj sa svete, aj tu sú pôsobivé časové údaje: keď pôjdete na Minčol po žltej, tak vám to potrvá 25 minút, ale po modrej pôjdete až 31 minút. Haluz je v tom, že vedú tou istou trasou. Najdôležitejšie v konečnom dôsledku je však to, že značenie vôbec je a že je vo vynikajúcom stave. Necelého pol kilometra odtiaľto je prameň Tople, ktorá sa po 130 km vlieva do Ondavy, tá následne s Latoricou vytvára Bodrog, ktorý na hranici s Maďarskom predstavuje najnižšie položené miesto na Slovensku.

Okolie útulne, zostup lesom a nečakaný asfalt

Presnorím okolie smerovníka, kde je naozaj krásne a pokoj sa dá doslova krájať. Ako rád by som pokračoval ďalej po modrej, ale čo potom s autom? Neostáva mi nič iné, len sa rozlúčiť s hrebeňom a po zelenej sa vyberám na zostup dole. Stretávam ešte dvoch zberačov bobuliek a viac dnes nikoho v pohorí nestretnem. Zostup je hneď z ostra prudký a onedlho sa ocitám na lúčke, na okraji ktorej stojí útulňa. Dá sa k nej zísť tiež cestičkou od kríža. Útulňa je zamknutá, čiže nič viac o nej neviem napísať. Pred ňou nájdete ohnisko a skromné lavičky.

Značka ma ďalej vovedie do útrob lesa a klasicky by malo nasledovať pár viet o zostupe a koniec. Nič také ale v článku nehrozí. Čakajú vás ešte dva príjemné bonusy. Spomeniem ešte, že zelená značka od útulne smerom na lúku pod Kalinovom vedie v teréne približne 150 metrov východne od priebehu na turistickamapa.sk. Ale určite vyznačená trasa vedie tak, že sa nikto nestratí, pretože pred lúkou sa cesty spájajú. Prechod lesom mi opäť spestrujú bizarné buky a znepríjemňujú všadeprítomné mláky. Čľup-sem čľup-tam a mám nohy celé mokré a aj zablatené. Keď začína byť klesanie ostré, dobojujem so sandálmi a prezúvam vibramky. Hneď sa lepšie kráča. Na lúčke pod Kalinovom nachádzam na smerovníku vyblednutú tabuľku, z ktorej sa nič nedozvedám. Ale jej špic je zelený a ukazuje smer dole. Celkom logicky. Usádzam sa na zem, vyčistím sandále a relaxujem. Nado mnou je posed, skutočne na strategickom mieste. Po oddychu začína naozaj strmé klesanie, naozaj neľutujem prezutie.

Netrvá dlho a s prekvapením pozerám, že sa ocitám na asfaltke a sú tu odstavené tri autá. Tak toto nie! Drať asfalt môžem stále v civilizácii, ale na turistike preferujem prírodný podklad. No čo narobím. Podľa všetkého je toto miesto parkoviskom pre zberačov a odtiaľto hore na hrebeň nie je až tak ďaleko. Je to však odtiaľto celkom slušný stupák, preto som rád, že som výstup zvolil po modrej a nie tadiaľto. Začínam drať asfalt, osviežujem sa v chladnom potôčiku a tiež sandále poriadne vyumývam. Síce by sa mi teraz viac zišli suché a na nohách, ale nechce sa mi prezúvať.

Prekvapenie!

Musím sledovať ľavú stranu, aby som náhodou neprehliadol ďalšiu čergovskú vychytávku, Sokoliu skalu. Aký som len bol trápny, keď som sa bál, že ju môžem prehliadnuť. Zrazu sa vynorila nad stromami a za pár sekúnd približovania k nej „narástla“ tak, že som musel zastaviť a pozerať na ňu. Z tohto pohľadu bolo krásne vidieť skalnú vežičku, ktorá sa z jej masívu oddeľuje. No a ďalšie prekvapenie, na opačnej strane zbadám malé skalné okno. Idem ďalej - bližšie ku skale a uvažujem, ako na ňu. Je poriadne strmá, preto myšlienku výstupu zavrhujem. Určite k nej vedie nejaká cestička, ale nemám ani páru, kde môže byť. Do hustého porastu pod skalou sa radšej tiež nepúšťam. Ostáva mi famóznu skalu obdivovať zdola z cesty. Ako sa hýbem ďalej, skala mení tvar, až postupne vyzerá ako dokonalý špic. Je to skutočná krásavica a veru aj niektoré tatranské štíty by si z jej elegantného tvaru mohli brať príklad. Výšku skaly môžem len odhadnúť, čo-to som aj na internete presliedil a uvádza sa od 40 po 60 metrov. Minimálne 40 m to určite bude, pretože podľa lesníckeho GIS-u má porast pod skalou cca 15 metrov. Vyliezť na ňu sa pre mňa definitívne stáva sci-fi. To bol prvý bonus.

Ako pokračujem ďalej, neustále sa otáčam a sledujem meniaci sa tvar skaly a zároveň sa zo zelenej značky, ktorá vedie do Kamenice poľnou cestou, odpájam. Pokračujem asfaltkou do Kyjova. Cesta začína naberať mierne stúpanie a mne sa odkrýva pekný pohľad na Kamenický hrad a okolie. Aj tvar Sokolej skaly sa odtiaľto zmenil a vyzerá ako hranol, vystupujúci z lesa s vrcholovým hrebienkom. Tak žeby sa tam predsa len dalo vystúpiť zo zadnej strany? Už to neriešim, ale mám poriadneho chrobáka v hlave. Neskôr zisťujem, že skutočne sa dá dostať minimálne ku skalnému oknu zo zadnej strany. To sa rovná do budúcna istej návšteve. Postupne prichádzam do Kyjova k autu, navštevujem strategické miesto, teda krčmu a volám domov, že onedlho prídem.

Ešte bradielka

Aha, sľúbil som druhý bonus. Ešte sa nejde domov. Sadnem do auta a naberám smer Šarišské Jastrabie. Asi po 3 km zastavujem auto a idem preskúmať ďalšie miestne bradielka, ktorých je dosť. Vychádzam na najbližšie pri ceste a fotím všetky naokolo. Nedá mi to a musím ísť na ďalšie. A z neho vidím na obzore ďalšie lákavé skalky, musím ísť aj tam! Tak nakoniec vybehnem aj na Babiu skalku. Výhľady sú skutočne krásne, síce do diaľky až tak nie, ale čo je okolo, je nádherné. V diaľke v opare rozoznávam poľské Tri koruny (Trzy Korony) a naše Haligovské skaly. Slnko sa hrá na schovávačku s oblakmi, a tak mi vychádzajú rôzne fotky. Vraciam sa dole k autu, ešte vybieham na jedno bradielko, kde nachádzam pekné fotogenické borovice. Od auta ma ešte lákajú Rebrá na druhej strane cesty, ale tam nejdem. Veď nabudúce, určite sa ešte vrátim. Takto sa definitívne lúčim s Čergovom a doslova presýtený krajinárskymi zážitkami frčím preč.

Záver

Čergov úplne splnil moje očakávania. Teda asi ich aj predbehol. Skutočne sa dá zažiť veľmi príjemný a takmer ničím nerušený pobyt v prírode. Absolvovaný okruh hodnotím ako nie veľmi náročný, v suchých podmienkach je to „sandálovka“. V mojom prípade to bola iba prvá ochutnávka hôr Čergova a určite sa v budúcnosti budem pokúšať o spoznanie ďalších kúskov oblasti. Ostáva ešte na zamyslenie, že aj napriek absencii veľkoplošnej ochrany (NP, CHKO) pohoria vyzerá byť v lepšej kondícii ako niektoré naše národné parky...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek