"Jizerky" ma veľmi zaujali, pôsobili zaujímavo, a tak som vyhľadal penzión, odporúčaný Mirom v článku. Na e-mail som dostal okamžitú odpoveď, ubytovanie bolo objednané. Na Veľkonočný piatok sme mohli vycestovať. Jizerské hory sú pomerne ďaleko od Slovenska, ale cesta nepoznanými končinami ubehla celkom rýchlo.

Ubytovanie bolo super a v sobotu sme sa mohli vybrať na hlavnú túru, ktorú som si vyhliadol doma. Veľmi ma zaujala lokalita vodopádov na Černém potoce, Frýdlantské cimbuří, Polednove kameny a vrch Jizera. Začiatok túry som si naplánoval z obce Biely Potok, lenže ako sa hovorí u nás – človek mieni, pánboh mení. Keď som sa v penzióne zmienil o mojej trase, pani hoteliérka mi hovorí, že cesta na Bílý Potok od Frýdlantu je sezónna a treba si dopredu zistiť, kedy ju otvárajú. Uf – prvý problém, našťastie rýchlo vyriešený, keďže veľmi ústretová majiteľka - p. Janoušková sa hneď spojila s informačným centrom, kde jej bolo povedané, ze cesta je prejazdná a nič nám nestojí v ceste prísť do osady Bílý Potok. Tak fajn, odľahlo mi zo srdca – ze máme jednu prekážku vyriešenú.

Trasa

Smědava – U studánky – traverz Jizery – Na Knejpě – U Knejpy – Čihadla – rozhledna na Čihadle – Nad Černým potokem – Pod Frýdlantským cimbuřím – Hajní kostel – vodopád Černého potoka – Hajní kostel – Frýdlantské cimbuří – Polední kameny – Pavlína louka – Smědava

Prídeme k vstupu na sezónnu cestu a pozerám – na ceste značka zákaz vjazdu. To čo je? Vojdem do priľahlého hotela a tam mi hovorili, že cesta na je uzavretá z dôvodu nehody a vyvrátenie žeriavu do potoka. No super – s celou túrou, ako som ju mal naplánovanú, sa môžem rozlúčiť. Ale pani na recepcii v hoteli mi povedala, že sa môžem dostať autom ku chate Smědava a odtiaľ môžeme spraviť naplánovanú túru z iného konca. Nebudeme skoro o nič ochudobnení. Tak fajn, k horskej chate Smědava sme sa dobre dostali, zaparkovali a vybrali sa na cestu. Lenže hop, pri mojom nadšení z toho, že konečne som na turistickej trase, som sa akosi pomýlil, že nejdem z Bílého Potoka, ale od Smědavy a vybral som sa inou značkou, ako som mal na rozhľadňu na Čihadle. Keďže som mal ísť z Bílého Potoka po zelenej, akosi mi to nedošlo a vybral som sa po zelenej aj od Smědavy. Mal som isť po červenej. A tak sme si spravili celkom „fajn” obchádzku po betónovej cyklistickej trase. Neprekáža, aj to sa stáva pri mojich cestách.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta na Knajpu sa zvrhla na pochod dlhý 5 kilometrov po betónovej a panelovej cyklistickej trase. Konečne sme dorazili na Knajpu, dali sme si dobrý ovocný čajík a obdivovali sme vrcholové skaly hory Jizera, ktoré sa nám črtali v diaľke na severovýchode. Všetko bolo v pohode. Od Knajpy sme sa dostali po zhruba 10 minútach na rozhľadňu na Čihadle, kde sme si mohli pri peknom počasí vychutnať pôvodné jizersko-horské rašeliniská. Je to tam krásne, to sa nedá veľmi popísať, treba sa len a len pozerať a vychutnávať si pohľady. Turistická trasa stále viedla po panelovej ceste, už sme toho mali fakt viac ako dosť. Bola to zároveň cyklistická trasa a v zime určite slúžila ako bežecká cesta pre lyžiarov. Trvalo ešte ďalšiu polhodinu, kým sme sa dostali na rázcestie nad Černým potokem, kde začali pravé Jizerské hory pre peších turistov, odtiaľto viedla trasa lesnými cestami a chodníkmi. Bola krásna. Kopírovali sme Černý potok s jeho úžasnými veľmi fotogenickými zákutiami s charakteristickou scenériou Jizerských hôr. Síce všetko bolo podmáčané a mokré, ale bolo to svojím spôsobom veľmi krásne. Mám rád takéto krajinárske obrazy, takže som sa dosť často zastavil a cvakol som si pár záberov do foťáku, nie borovičky do brucha. Na ceste lesom a čistinami sme zaregistrovali prvé pohľady na skalné útvary Frýdlanstkého cimbuří. Po chvíľke sa ale chodník vnoril do lesa a začal klesať pod masívom Frydlanského cimbuří až k turistickej odbočke pod ním. Chodník bol širší - vykladaný kameňmi, ktorými sa dosť nepríjemne zostupovalo.

Na turistickej odbočke sme rozmýšľali, či sa vyberieme rovno do kopca na Frýdlantské cimbuří alebo odbehneme k vodopádom na Černém potoce. Moje srdce samozrejme pišťalo po pár záberoch vodopádov, keďže som so sebou ťahal statív a takisto som na fotenie vodných momentiek celkom zaťažený. Takže sme sa vybrali ešte celkom dobrý kus dolu nepríjemnou skalnou cestičkou a následne serpentínami až k vodopádom. Vodopády ma samozrejme nesklamali, bol som rád, že sme tam zbehli, aj keď sme vedeli, že nás čaká poriadny kus cesty do kopca a to som ešte tušil nepríjemný stupák priamo hore na Frýdlantské cimbuří. Po fotení vodopádov sme hodili do seba pribalené zlepence a užívali sme si pohľad na rozjašený Černý potok, ktorý nám skackal po skalách pred našimi zrakmi. Je tam veľmi pekne a okolitý les popretkávaný nezvyčajnými skalnými platňami sa mi veľmi páčil. Ale všetkého dočasu, ako sa hovorí.

Vydali sme sa na spiatočnú cestu na odbočku pod Frydlantským cimbuřím a následne sme odbočili priamo hore na Frýdlantske cimbuří. Moje tušenie ma nesklamalo – čakal nás celkom ostrý výstup do kopca. Dal zabrať mojim kolenám. Hore nás čakala odmena vo forme skalných útvarov Frýdlantského cimbuříi a následne aj lokalita Poledňových kamenů. Bolo to pravé vyvrcholenie nášho výjazdu. Zo skál sa otvárajú krásne výhľady na okolité skalné mesto i pohľady na krajinu Jizerských hôr. Jednoducho krása. Turisticky chodník sa ťahal ihličnatým lesom, kľukatil sa pomedzi rôzne skalné zoskupenia a vytŕčajúce pahýle vysušených stromov, ktorých tam bolo neúrekom. Sem-tam sme sa ešte brodili snehom, no bolo ho stále menej a menej, skôr sa už topil. Vodu z roztápajúceho snehu sme pocítili pri zostupe z Poledních kamenů. Ale to sme si užili neskôr, zatiaľ sme si užívali fantastické zoskupenia skál, ktoré nás sprevádzali turistickým chodníkom. Chodník sa postupne zvažoval do údolia a smeroval do traverzu Smědavského vrchu. Cestou sme síce nestretali davy turistov, ale aj tak som bol prekvapený, v akej obuvi sa niektorí ľudia vybrali do podmáčaného a vlhkého terénu. Mali sme obutú zimnú obuv, ale normálne sme otvárali oči, keď si ľudia dávali dolu z nôh tenisky a žmýkali si ponožky. Neskutočné a hlavne, keď mali so sebou deti.

Traverzovali sme Smědavskú horu v ihličnatom lese a ťažko rozpoznateľnom chodníku. Všade bolo plno snehu, pod ktorým sme cítili doslova kaluže vody. Sem-tam sme preskočili nejakú priehlbinu, kde sme tušili väčšie zoskupenia vody a takto sme sa dostali na červenú značku, ktorá viedla k chate Smědava. V diaľke som znovu videl vrchol kopca Jizera. Výstup naň som mal takisto vo svojom itinenári, ale žiaľ, vedel som, že tento cieľ dnes nedosiahnem. Aj keď som tam chcel ísť, času nebolo veľa. Bol to trest za to raňajšie poblúdenie.

Po červenej značke sme sa dostali k horskej chate Smědava a pri nej sme zavŕšili okruh dlhý približne 17 km. Tu sme si dali dobrú kávičku a kofolu – nasadli do auta a vybrali sa na cestu do Novej Vsi nad Nisou na ubytovanie.

Zhodnotenie

Musím skonštatovať, že Jizerské hory sú krásnym horským zoskupením našich susedov, majú neskutočnú atmosféru pokojných kopcov so skalnatými mestečkami, ktoré ich pokrývajú. Sú síce dosť popretkávané cyklistickými a bežkárskymi trasami, ale i turisti si tu po určitom úsilí a dobrom naplánovaní trasy prídu na svoje. Budú odtiaľto odchádzať s prísľubom na návrat do týchto končín.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek