Včera večer sme sa rozhodovali, kam pôjdeme, ale nakoniec sme to nechali na dnes. Čosi po šiestej sme prišli do hotela, v ktorom je ubytovaná väčšina účastníkov zrazu. Na recepcii sa hrčí skupina turistov, ktorí sa chystajú na Mengusovský štít. Včera sme túto možnosť preberali a zavrhli, ale dnes je iný deň a zhodujeme sa na tom, že je to dobrý nápad. Nepôjdeme tam izolovane, bude nás viac skupín, takže si v prípade potreby pomôžeme. Mne vyhovuje najmä to, že sa na tento kopec ide rovnakou cestou ako nadol. Ak sa niekomu bude zdať, že je ďalšia trasa nad jeho sily, môže sa otočiť a vrátiť, prípadne počkať, kým sa rovnakou trasou budú vracať jeho kolegovia.

Autami sme sa odviezli na zastávku električky pod Popradským plesom a vyrazili sme. Najprv po asfaltke, od rázcestia pri plese po chodníku. Trasu sme poznali, a tak sme sa roztratili. Chvíľu som kráčal s Mariánom a rozprávali sme si vtipy. Bolo nádherné počasie, svietilo na nás slniečko a bolo nám fajn. Pri Veľkom Hincovom plese sme sa počkali a oddýchli sme si.

Trasa na Veľký Mengusovský štít je pomerne jednoduchá. Spočiatku stúpate dobre viditeľným chodníkom šikmo hore svahom. Prídete ku stene, skalnými žliabkami kúsok vystúpite a trávnatou rampou pokračujete ďalej. Pomedzi platne vyjdete do sedielka skalnej veže, ktorá sa vypína severne od plesa. Tu je povinný oddych. Nato chvíľu sledujete rebro a prídete do malého kuloáru. Ľavým komínom sa vyštveráte na lávku, na ktorej podleziete známy previs. V mieste, kde lávka prestane stúpať, sa vyškriabete komínom na hrebeň, na ktorom sú kolmo postavené úzke skalné bloky. Zo severnej strany ich podídete a ste na vrchole. Mengusovský štít (2425 m) leží na hranici s Poľskom a je z neho nádherný výhľad. Hlboko dolu pod kopcom je Morské oko (Morskie Oko), no dobre vidno aj Svinicu, začiatok Orlej Perći, ako aj veľa štítov na našej strane Tatier. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, odfotili sme sa a po hodinovej prestávke sme sa dali na zostup.

Zopár kolegov zliezalo na lávku po šikmej platni, ale my sme nešpekulovali. Nadol sme išli presne tou istou cestou, ako nahor. Dvaja z našej skupiny si včera verili menej, preto sme na jednom mieste natiahli lano. Dnes lano nepotreboval nikto. Napriek tomu sme sa vliekli, lebo pred nami zostupoval horský vodca s dvomi klientmi, ktorí lano potrebovali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zliezli sme všetky náročné úseky a zostupovali sme trávnatou rampou. Pod skalnou stenou sme opäť oddychovali, pretože sa skupina s horským vodcom šuchtala. Zrazu sa ozval hukot. Znelo to, ako keď cez hrebeň hviždí veľmi silný vietor. Aj som sa zahľadel na protiľahlý svah, lenže tam, ako aj tu, bolo bezvetrie. Možno sa spoza hrebeňa ide vynoriť lietadlo.

Ľudia na chodníku šikmo dolu pod nami čosi kričali. Začul som: „Kamene!“ a už to hvižďalo. Hodil som sa na svah, ruky som si dal za hlavu a kútikom oka som zazrel Mariána. Robil vzduchom premet ako handrová bábika a zletel kamsi za hranu trávnatej rampy. Chlapisko ako hora za mnou zareval: „K zemi!“, ja som toľko duchaprítomnosti nemal a už len nahlas drmolil: „Bože môj, Bože môj, Bože môj...“ Okolo nás bolo počuť rany, ako na trávu padali balvany, ktoré sa rútili dolu takmer zvislou skalnou stenou. Dopadli, odrazili sa a leteli ďalej. Smrtka s nami hrala kolky. Mysleli sme si, že udrela naša posledná minútka...

Keď sa rachot utíšil, odvážili sme sa vstať. Naklonili sme sa nad zráz a Mariána sme zbadali asi 100 až 150 metrov pod nami na brehu Veľkého Hincovho plesa. Oranžová prilba, ktorú mal pôvodne na hlave, bola pár metrov za ním.

Čo sa vlastne stalo? Podľa ľudí, ktorí to celé videli zboku, sa zrútila skalná veža. Kamene sa kotúľali dolu po skalách a pri nárazoch sa lámali. Vraj ich bolo tak za pol tatrovky. Kolegovia, ktorí boli vedľa Mariána, hovorili, že šuter, ktorý mal asi 60 centimetrov v priemere, padol na chodník tesne za ním. Keďže Marián sedel, kameň ho pri odraze vyhodil zo svahu. Zrejme bol mŕtvy, už keď letel vzduchom. Smrť ho dostala odzadu, keď sa pozeral na to, čo mal tak rád. Na hrebene Tatier. Pred sebou videl Kôprovský štít a Čubrinu, na ktorej bol vlani s priateľom.

Čo povedať viac? Zalarmovali sme vrtuľník a popoháňal som kolegov čo najrýchlejšie dolu, na morénu plesa. Hore zostali iba dvaja inštruktori. Vrtuľník rýchlej zdravotnej pomoci priletel, spustil lekára a odletel si sadnúť na morénu. O pár minút sa po lekára vrátil a letel preč. Mariánovi sa už nedalo pomôcť.

Zbehli sme dolu a postupne zišli k plesu aj inštruktori a český horolezec, ktorý čakal pri Mariánovi na lekára. Bol na Čubrine a telo dopadlo asi 10 metrov za neho, keď po skalách obchádzal pleso. Zdola nám kričal, že cíti pulz, čo nám dávalo nádej. Lenže horolezec si po chvíli uvedomil, že pulz bol jeho. Preto Mariánovi zložil kapucňu a to nám už nezakričal nič. Nezmohol sa na slovo.

Z túry sme schádzali ako zmoknuté sliepky. Premietal som si celú situáciu a podchvíľou sa mi do očí tisli slzy. Kde sa spravila osudná chyba? Dal sa pád kameňov na tom mieste predvídať? Myslím, že nedal. Okolo bola tráva, na ktorej neležali žiadne úlomky či sutina. Dokonca sa dá povedať, že sme boli na pomerne bezpečnom mieste v tieni skalnej steny. Pád skalnej veže bol čosi ako „blesk z jasného neba“. Podobne nepredvídateľný a podobne smrteľný pre jedného človeka, pričom kolegom, ktorí boli meter od neho, sa nestalo zhola nič.

Do hotela sme prišli akurát vtedy, keď si účastníci zrazu uctili pamiatku na Mariána minútou ticha. Pôvodne bola v pláne sobotná tanečná zábava, ktorá bola zrušená. Prehodili sme s ľuďmi pár slov a vrátili sme sa do penziónu. Je večer, 28. júna 2014 a sme štyria. Dnes budem spať na izbe sám.

Záverom

Ak budete mať cestu cez Vysokú v Malých Karpatoch, zastavte sa na pietnom mieste a postojte minútku. Pohľadom prebehnite mená ľudí, ktorým hory prirástli k srdcu až tak, že sa niektorí už domov nevrátili.

Hory sú krásne, ale vedia byť zradné. Môžu si Vás ponechať napriek absolvovanému výcviku a dlhoročným skúsenostiam. Rakúšania hovoria: „Viele Wege führen zu Gott. Einer geht über die Berge.“