Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Dunitová, Bokšovská a Jánošíkova skala

Potulku v okolí Sedlíc a údolia Hornádu by som nazval "Ružínska túra štyroch skál", zakončenú v Kysaku, aj keď sedlická Dunitová skala do Ružínskeho krasu nepatrí. Všetky spomenuté miesta na trase ponúkajú krásne výhľady, miesta na opekanie, spoznávanie prírody a dobrodružstvo.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+1136 m stúpanie, -1337 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 26.10.2014
Pohoria
Šariš: Šarišská vrchovina a Čierna hora (podcelok Sopotnické vrchy)
Trasa
Voda
pramene v chatovej oblasti nad Kysakom
Doprava
Pršov (vlak, bus) - Sedlice (bus)
Malá Lodina (vlak, bus)
Kysak (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasu som nevyberal, ale dosť nás inšpiroval článok Krásy ružínskeho krasu, kde Stano pekne opísal okrem iného aj Napoleonov klobúk a Bokšovské skalné mesto. Obe lokality sme navštívili. Posielam poďakovanie za jeho prácu.

Trasa

Sedlice – Dunitová skalka – Sedlice – Prokopov mlyn – Hornádske lúky – Malá Lodina – Napoleonov klobúk – Bokšovské skalné mesto – sedlo Prielohy – Jánošíkova bašta – Kysak

Krásne jasné ráno privítalo v Sedliciach masu turistov. Nebolo nad čím váhať, hneď sme sa vydali na Dunitovú skalu. Prírodná rezervácia funguje dlhšie ako my všetci, ale náučný chodník, mimochodom dobre vyznačený, je asi 3 roky starý. Nie je príliš dlhý, a odbočka od vytýčeného kurzu Malá Lodina to nie je príliš veľká. Na prvých lúkach za domami nás obklopila inovať. Tabule poskytujú informácie o všeličom možnom, histórii obce, geológii, živočíšstve a rastlinstve, a na vrchu skalky nechýba kovová tabuľka s vyrytými menami vrchov. Pri viditeľnosti, akú sme mali, bolo vidno všetky. Obec vybudovala tiež altánok a betónové ohnisko. Dunitová skalka je slovenským unikátom, nie je veľa podobných útvarov.

Častokrát sa stalo, že nám časť trasy skrížilo miestne značenie. Obce Víťaz, Ovčie, Klenov, Miklušovce, Sedlice, Suchá Dolina, Ľubovec, Radatice, Janov, Bzenov, Rokycany, Brežany, Bajerov, Žipov a Kvačany sa spojili do projektu Združenie rozvoja cestovného ruchu Čierna Hora a jedným z výsledkov je zabezpečenie rozsiahlej siete lokálnych turistických chodníkov. Musím sa priznať, že trasy mám pochodené minimálne, a sú pre mňa veľkým lákadlom. Rád sa v budúcnosti nechám prekvapiť, čo všetko mi okolie spomenutých dedín ponúkne. Internetová stránka má elektronický obchod s propagačnými materiálmi. Pre všetkých zvedavcov, trasy sú vyznačené na freemap.sk.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Brodili sme sa blatistou cestou, až kým sme neprišli k Sopotnici a menšej chatkovej oblasti. Nebolo treba sa brodiť cez potok, ako som zažil v lete pri hrebeňovke Levočských vrchov za Ružbachmi, tu je drevený mostík. Napájame sa na asfaltku obkresľujúcu potok. Ísť po nej je tiež zaujímavá alternatíva, ak by sa niekomu chcelo pohľadať pozostatky starých mlynov. Smerovník pribitý na strome s názvom Prokopov mlyn ukazoval 1:05 h na Hornádske lúky. Neviem čo to je za faux-pas značkárov, ale zrejme sú v doline dva rázcestníky s rovnakým názvom, ako to naznačuje freemaps. „Originál“ smerovník Prokopov mlyn sa nachádza pár km východne, na červenej od Ľubovca. Ani časový údaj 1:05 h nesedí, vyšli sme hore hneď, veď je to len neveľký hrebeň s výstupovou trasou dlhou ani nie kilometer. To by nebola TZT, ale ZŤP trasa, ak by sme sa tam mali trepať hodinu. Turistický klub zodpovedný za značky by mohol nedorozumenia odstrániť, nie je to prvý raz, čo kritizujem ich značenie v tejto oblasti. Záhadu názvov mlynov a rázcestí mi pomohol rozlúštiť až článok, kde sa píše, že k Safkovmu mlynu ide cesta z Ľubovca, predpokladám, že to bude miesto rázcestníka Prokopov mlyn. Ďalej je spomenutá istá stredná mlynica, nazývaná Pustým mlynom, a z tadiaľ by mala ísť žltá značka na Hornádske lúky. Možno autor myslel toto miesto. „O 2 km vyššie bol Prokopov mlyn (tzv. horný)“ – zmerané, výpočty sedia. Ak sa nemýlim, bude to skutočne miesto, kde modrá križuje asfaltku a je druhý - zmätočný smerovník Prokopov mlyn. Vyššie by mal byť ešte jeden, Miklušovský, toho času prestavaný na rodinný dom. Bol by som veľmi rád, ak by sa niekto k téme sopotnických mlynov vyjadril v diskusii.

Hornádske lúky príliš nemusím predstavovať, opísal som ich v predchádzajúcom článku. Neprehliadnuteľná chatka stojaca opodiaľ poskytuje priestor na opekačku, a tak sme napoludnie relaxovali pri pečení klobás. Nasledovalo klesanie do Malej Lodiny, čiže mäsko malo dosť času na to, aby sa aspoň trocha začalo tráviť pred krutým výstupom na Napoleonov klobúk. Prvá ozajstná výzva dnešného dňa, priemerne sklon svahu 45 % dal zabrať každému. Síce ideálny prístup na neho ide z hrebeňa, pretože všetky jeho svahy sú strmé, na tomto mieste začína v lese viac-menej vyšliapaná, lístím pokrytá cesta. Zablúdiť sa určite nedá, stačí len stúpať. O tom, že je to navštevované miesto, svedčí skrinka s vrcholovou knihou. Rozhľad na Ružín, Sivec (Šivec), kopce Volovských vrchov a Čiernej hory je krásny, určite jedna z najviac fotogenických lokalít v okolí.

Prestávka opäť padla vhod, ďalší cieľ je Bokšovské skalné mesto. Prístup je veľmi jednoduchý, stačí ísť po hrebeni a zabočiť doľava, keď sa hrebeň po kilometri chôdze začne rozštepovať. V blízkosti je prírodná rezervácia Bokšov, ale podľa mapy sa zdá, že samotný vrchol hrebeňa nezahŕňa, tak by prístup k skalnému mestu mal byť legálny, okrem toho, cesta je prešliapaná, čiže raz za čas tu musí niekto prejsť. Výhľady sú opäť krásne, v zapadajúcom slnku "horela" Bogota v Slanských vrchoch, črtali sa skaly Jánošíkovej bašty, ku ktorej sme mali namierené. Obdivovať sa dalo tiež okolie Prešova, Kapušiansky hrad, Čergov, až vrchy, kadiaľ vedie hranica s Poľskom. Skutočne by nebolo od veci sprístupniť nádhernú lokalitu oficiálnou značkou alebo náučným chodníkom.

Kdesi v týchto miestach som cítil trocha problémy so silami. Aj napriek svojim tukovým zásobám a výdatnému obedu, dochádzalo palivo pre nohy, i nálada klesala. Príčina najskôr bola v náročnej túre, ktorú som si dal deň predtým, aj keď som vedel, že na 22 km bude stúpania požehnane a práve pri návrate zo skalného mesta asi začal dochádzať vo svaloch glykogén. Stúpania začínali byť subjektívne náročnejšie, no nakoniec som sa prekonal, akurát za cenu nervozity. To kdesi medzi vrchmi Bokšovská skala a Holice padol súmrak. Postupovali sme na juhovýchod po hrebeni. Zorientovali sme sa pod vrchom Prielohy, až sme na modrú smerujúcu z Veľkej Lodiny nakoniec natrafili. To nás čakalo ďalšie poriadne stúpanie, a už som z nervov vynadal lídrovi, že čo to za trasu vybral. Hnev ma čoskoro prešiel, keď nás po vystúpení z lesa nad lúkou čakala čistá, hviezdna obloha. Cesta na Kysak bola odtiaľ bezproblémová, ak som touto trasou neprešiel desaťkrát, tak ani raz. Z toho raz ako súčasť nočnej túry Ružín – Sivec (Šivec) – Kysak, vtedy ale bolo zatiahnuté. Na Jánošíkovej bašte som len ľutoval, že nemám statív. Záverečný úsek už viacerých unavených členov expedície poháňala myšlienka na pivo v Kysaku, ktoré po celom dni chodenia dobre padlo.

Fotogaléria k článku

Najnovšie