Hrad Neuschwanstein
Túra

Fotograficky k hradu Neuschwanstein

30. 11. 2014
Neuschwanstein – magicky znejúci názov pre obdivovateľov a objaviteľov kúzelných hradov. Celosvetovo známe miesto s romantickou atmosférou v predhorí Álp. Keď som si príležitostne prezeral katalógy cestovných kancelárii, vždy som tam naďabil na vyobrazenia tohto hradu a po každý raz ma upútali a zaujali.

Úvodná dilema

Takže je úplne jasné, že jednou z mojich cestovateľských túžob, bolo vidieť ho naživo. V auguste som sa pričinením osudu dostal na víkend do Mníchova. Veľmi som tužil spoznať nejaké hory v blízkosti veľkomesta a pozrieť si niečo na juhu, niečo pod Alpami. Napadli mi dve možnosti: vybehnúť autom na Hochalpenstrasse alebo vydať sa na výlet ku zmienenému Neuschwansteinu. Ale nie tak, aby som sa prešiel k hradu a len ho pookukával spod neho. Trošku som sa potúlal po "strýcovi Gúglovi" a našiel som zaujímavú trasu s úžasnými, priam leteckými výhľadmi na hrad Neuschwanstein i ďalší hrad Hohenschwangau a na jazero Alpsee, ktoré sa nachádza v ich blízkosti.

Moja nerozhodnosť len rástla a vyvstávala otázka, kam??? Hochalpenstrasse sa mi zdala od Mníchova dosť ďaleko a na celý deň by to bola len zbytočne stresujúca naháňačka, i keď by som tam veľmi rád fotil úžasné scenérie svahov Álp a ciest. Takže – nie. Jasné, že sme vybehli s mojou milou spoločníčkou smerom k predhoriu Álp, k hradu Neuschwanstein. Autom je to z Mníchova približne 120 km po celkom dobrých cestách, takže naša jazda trvala aj s hľadaním vhodnej cesty, zhruba 1,5 hodiny. Ku koncu som nedočkavo vyhliadal známu siluetu hradu, kedy nám vyskočí pred oči. Po zdolávaní každého kopčeka som svojim jastrabím štvorokým zrakom skúmal obzor, kde len môže byť. Jednoducho som sa naň tešil, až som ho konečne zbadal. Bol skvostný, ladný – vyzeral jednoducho úžasne, nad moje očakávania. Ale ja som to mal prešpekulované trošku inak. Žiaden výbeh k hradu a tam sa rozhliadať. Chcel som vyjsť železnicou Tegelbergbahnom na vrch Branderschrofen a odtiaľ turistickým chodníkom prejsť k hradu. Google-plus ma na tento druh trasy upozornilo, tak som si to chcel užiť naživo a naplno.

Zaparkoval som pri nástupnej stanici lanovky (parkovisko je platené – cca 4,- € na 8 hodín). Tegelbergbahn, viem, teraz poviete, prečo spomína lanovku, čo to je za turistu? Ale môžete si vybrať z mojich dôvodov ktorýkoľvek, prečo som sa rozhodol pre lanovkovú alternatívu:
- mám svoj vek,
- kto sa bude 3 hodiny teperiť do kopca,
- časovo si myslím, že by sme asi nestihli vyjsť hore a následne dolu,
- videl som výhľady a fotky z lanovky smerom na Neuschwainstein a to ma presvedčilo,
- ešte stále sa nevzdávam členstva v Hiking-lemra klube.

Horor v lanovke

Napriek tomu všetkému som sa veľmi nerád rozhodol. Neznášam totiž lanovky, necítim sa v nich dobre a už vôbec nie na tom konci, kde je podo mnou priepasť. Klepú sa mi nohy, každú sekundu pobytu vidím katastrofický scenár ako letím s kabínkou dolu do priepasti. Inak sa nedalo. Samozrejme, spravil som si miesto pre fotografa na najlepšom mieste, ale pre chlapa pokakaného z lanoviek, na najhoršom. Čím viac sme stúpali, tým som ohnivejšie fotografoval každú možnú výhľadovú kompozíciu, len aby som nerozmýšľal nad tým, aká hlbočina je podo mnou. Joj to bude vymazávania. Ale musím skonštatovať, že čím viac sme stúpali, tým krajšie obrazy krajiny sa objavovali podo mnou. Pohľady na hrady a jazero, podobné leteckým, za nimi črtajúce sa vrcholky hôr vôkol, boli fenomenálne, krásne, počasie na fotenie taktiež super. Takže ma tak pohltila vášeň fotografovať, že naraz len lanovka pribrzdila a boli sme hore.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Trasa

Tegelsberg – Branderschrofen – Tegelsberghütte – Marienbrucke – Neuschwanstein – Tegelsberg

Od cieľovej stanice lanovky sme sa vybrali na našu trasu, ktorú som naplánoval. Teda priznávam sa, nemal som akosi nič naplánované, lebo som nemal mapu, ale dúfal som, že nejakú narýchlo zoženiem. Chcel som sa najprv vybrať na výhľadový kopec – Branderschrofen, ktorý sa nachádza zhruba kilometer od cieľovej stanice lanovky. Prešli sme cez štartovaciu plošinu pre milovníkov lietania na rogale. Tegelsberg je totiž jedným z mnohých miest, odkiaľ sa dá krásne lietať ponad krajinu. Keď som sa pozrel na kraj podo mnou, ani som sa nečudoval rogalistom, že práve odtiaľto lietajú. Výhľadom som zistil, že som na hranici medzi horami a rovinou. Bolo až neskutočné, aká ostrá hranica bola medzi nimi. Naraz iba z hôr vybiehala rovina, posiata jazerami a poliami, jedna strana výhľadu – strmé kopce, druhá strana - rovina s jazerami, tiahnuca sa až k obzoru. U nás na Slovensku máme skoro všade kopce – tak sa to ani nedá veľmi porovnávať, ale bolo to pekné.

Klobásky namiesto šnicľa

Stúpaním sme sa vybrali na Branderschrofen. Chodník, javiaci sa zo začiatku ako pohodový, sa pomaly menil na trošku adrenalínovejšie stúpanie, preto bolo potrebné sa pridržiavať lana, išli sme v záreze skál, pod nami hlbočina. Ale zvládali to tam všetci prítomní. Nakoniec menším žľabom, za pomoci lana, som sa dostal na vrcholovú plošinu, odkiaľ bol nádherný výhľad do všetkých strán. Neuveriteľne úžasná krása. Predo mnou sa týčili strmé kopce Álp, ktoré sa tiahli až k obzoru. Pootočením sa smerom na sever, som videl zelenú krajinu posiatu jazerami. Len si tak sadnúť a kochať sa, no nebolo to možné, čas tlačil. Takže sme zbehli dolu so zámerom nájsť vhodný turisticky chodník, ktorý by nás doviedol do blízkosti hradu Neuschwanstein. Samozrejme taký, aby z neho boli panoramatické výhľady na celu lokalitu. Pod vrcholovou stanicou lanovky sa nachádza turistická chata Tegelsberghütte. Dáme kávu, nie?! Tak sme si sadli. Bolo krásne, užívali sme si pohodu z výletu. So svojou chabou nemčinou som študoval jedálny lístok, reku, dám si aj niečo k jedlu. A tak som začal lámanou nemčinou objednávať a obsluhujúci mi na to: "Proše-pana – môžete slovensky." Joooooj, ako sa mi uľavilo! A ešte lepšie bolo, že medzi personálom bol Čech aj Slovák, ktorý mi poradil kadiaľ máme ísť. Hneď som si od úľavy objednal šniceľ, ale asi som to zle označil, priniesli mi nejaké biele klobásky. No neprekáža. Prekážalo len to, že som mal od nich bielu... veď viete čo, celý týždeň. Ale jedlo, obsluha i káva boli vynikajúce, kúpil som si ešte mapu a vyrazili sme na trasu, ktorú nám poradili.

Trasa zbiehala chvíľu pod lanovkou. Potom chvíľu strmo dolu po lyžiarskom svahu. Po 10 minútach zostupu sme sa dostali na križovatku turistických chodníkov a vybrali sme sa doľava, do lesov a žľabov tunajších hôr. Domnievali sme sa, že niekde tam bude klettersteig, lebo sme stretávali plno ľudí z úväzmi, ako si to štrádovali smerom hore ku chate. To sa ale za chvíľu skončilo a my sme si užívali chodník lesom, ktorý sme mali skoro len pre seba. Tiahol sa severným úbočím asi 2 kilometre, kým sa nezalomil na západné svahy, ktoré sa už na lesnaté neveľmi podobali. Boli skalnaté s holými strmými úbočiami. Chodník sa vrezával do svahu a pod nami bola neskutočná hlbočina. Booože, moje kolená, toto keď zídem, budem rád. To som si hovoril pre seba, ale otvárali sa nádherné výhľady na oba hrady i jazero, ktoré sa pri nich rozprestieralo. Jednoducho nádhera. Teraz som tušil, že na hrade Neuschwanstein si budeme tvrdo raziť cestu vpred. Ľudí sa tam hemžilo ako mravcov v mravenisku. Ale nejako som sa tým nechcel zaoberať, tešili sme sa z toho, že máme pokojnú cestičku skoro len pre seba, iba sem-tam nejaký turista po tichu prechádzal okolo.

Na každom výhľadovom mieste som čosi pofotil. Boli to omnoho krajšie zábery, ako spod hradu, ktoré sú prezentované všade v katalógoch cestovných kancelárií. A takto nám ubiehala cesta dolu, nemala síce konca kraja, ale bola fajn. Postupne sme začali stretávať stále viac a viac turistov. Moja frekvencia pozdravov: Hallo, Servus, Grüssgott i Guten sa zvyšovala. Začali sme tušiť, že sa blíži záver dlhotrvajúceho zostupu a budeme mať čím ďalej, tým masívnejšiu spoločnosť. Čo spoločnosť, ale ženu v dlhých šatách a lodičkách vedno s plešatým, oblekovým pánom s kufríkom len tak nestretnete u nás v horách. Keďže sa chodník rozbiehal aj doprava a aj doľava, len tak som sa spýtal spomínanej dámy, že asi kadiaľ?! Zadívala sa na mňa upreným pohľadom i skazála veľavážene: "Mooožno tam i moooožno tam." Tak som vedel... Nachádzal som sa v multikultúrnom a kozmopolitnom spoločenstve, čoho neklamným znamením boli turisti s iným profilom tváre.

Prezretý potomok Jánošíka

Naraz sme sa ocitli nad svetoznámym mostom Marienbrucke nad roklinou, z ktorého sa dalo dovidieť na náš cieľ – hrad. Áno, ale pri pohľade na most nastal asi pre nás najväčší problém dňa: mostík široký asi tak, že sa na neho zmestili štyria ľudia vedľa seba a naši milovaní turisti z ďalekých východných krajín s plastovými čelenkami a vysmiati od ucha k uchu, sa vedno v šíku valili smerom ku mne. Booože, to bolo neskutočné. Tu na mieste vám všetkým prisahám – skúšal som to slušne, moje sorry, bitte bolo ďaleko počuť, ale všetci v horizontálnej zostave boli veľmi zabratí do rozhovoru o krásach výhľadu na hrad, o tom, ako sa najlepšie nakomponovať pri zábradlí, nahodiť strojený úsmev, kopnúť suseda do sedacieho svalu či kolena, len aby mali na sekundičku viac miesta pri odfotení sa cez tablet, notebook alebo chudobnejší na mobil. Žiaľ, keď to nešlo po dobrom, tak...!!! Moja telesná schránka medzi hruďou a nohami, sa nemusí používať len ako závažie pri vetre - vypučil som brucho a vrazil som plnou silou medzi džavotajúci dav, ktorý až teraz zistil, že sa stretol s prezretým potomkom Jánošíka a taktiež zistil, čo to preň znamená. Prerazil som si cestu, Japonci odlietali na strany, ale prosil som ich. A ešte som si svojou telesnou schránkou jednou cestou vydobyl miesto pri zábradlí a mohol som si spraviť krásnu gýčovú panorámu hradu na výšku.

Po absolvovaní mosta sme sa vliali do davu ľudí, ktorý prúdil sem a tam od hradu k vyhliadkovému mostu... A takto v pospolitosti všetkých možných človečenských rás, sme sa dostali pod hrad. Na Janku to už bolo priveľa, ale povedal som si, že keď som sa sem predsa len dostal raz za svoj život, idem pozrieť aspoň nádvorie. No keby tam nebolo toľko národa - vstup bol cez počítač a pred nim sa vlnil rad návštevy chtivých turistov, tak by sa mi tam aj páčilo. Takto som si pozrel spomínané nádvorie a mazal som za priateľkou mimo davu. Našli sme rýchlo prvý chodník do lesa, ktorý smeroval na parkovisko k Tegelbergbahnu a vyparili sme sa ako dym z húfu turistov. Čakala nás zhruba polhodinová cesta rovinou k parkovisku, kde sme nasadli do auta a nasmerovali si to späť do Mníchova.

Záver

Ak budete mať možnosť navštíviť hrad Neuschwainstein, nikdy tam nechoďte cez víkend (bol som tam v nedeľu). Davy romanticky naladených turistov vás pripravia aj o posledné ilúzie o krásnom mieste i hrade. Ale pre mňa bolo dôležité spoznať krásne vyhliadkové miesta na Alpy, na nemeckú rovinu s jazerami a samotný impozantný hrad z vtáčej perspektívy. Táto časť túry bola veľmi pekná a dá sa absolvovať od parkoviska pešo smerom na Tegelsberg a Branderschrofen, ale na trasu treba vyraziť v skorších ranných hodinách. Žiaľ, na to som nemal čas. Vrelo odporúčam turistické chodníky a cestičky v okolí vrchov Tegelsberg a Branderschrofen. Pri návšteve hradov treba rátať s návalmi ľudí. Raz darmo, je to celosvetovo známa pamiatka.

Fórum 14 príspevkov
Fotograficky k hradu Neuschwanstein 25/01/18 20:39 14 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie Hovorí sa, že jedna túra plodí ďalšiu. Asi je to aj tento prípad. Z vyhliadky v Zabudišovej ma zaujal zalesnený hornatý terén za údolím Ivančického potoka. Zostalo mi aj niekoľko restov, čo som pri putovaní NCH ponad Bošácku … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Biele Karpaty
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez ... » viac včera Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac 14/06/21 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa … » celý článok 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje ... » viac 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som ... » viac 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Fotograficky k hradu Neuschwanstein 25/01/18 20:39 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nemecko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Alpské predhorie (Alpenvorland) – Švábsko-bavorské predhorie (Schwäbisch-Bayerisches Alpenvorland)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1880 m n. m.
    • min: 830 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 160 m
    • klesanie: 1050 m
  • Vzdialenosť
    • 14 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 2014
  • Voda
    • horská chata Tegelberghaus
  • Doprava
    • Schwangau, parkovisko pri Tegelbergbahn
0.34 (0.15)