Prvý pokus

Môj prvý pokus o výstup Wiesbachhorn sa uskutočnil veľmi dávno, presnejšie na prelome roku 2009/2010. Bol to jeden z mojich prvých zimných výstupov v Alpách, ani sme presne nevedeli do čoho ideme. Mali sme pár skúseností zo zimného výstupu na Säuleck, ale tie nám boli pri výstup na Wiesbachhorn aj tak dosť nanič, nakoľko ide o úplne iný typ výstupu. Tak ako takmer vždy, v noci nasadáme do auta v Bratislave a o pár hodín (približne 6 h), parkujeme na parkovisku pri údolnej stanici lanovky, tesne nad Kaprunom. Ďalej sa pre veľké množstvo snehu autom isť nedalo.

Rýchlo sa prezliekame a vyrážame. Snehu bolo naozaj veľa a po krátkej chvíli, len čo sa dostaneme nad úroveň lesa, si nasadzujeme snežnice. Sme síce traja, ale po neprešliapanej ceste v polmetrovom snehu postupujeme len veľmi pomaly. Míňame údolnú stanicu pozemnej lanovky. Zaujímavosťou lanovky je, že v tom čase sa lanovkou prevážal celý autobus - aj s pasažiermi. O pár sto výškových metrov autobus vyšiel z vrcholovej stanice lanovky a pokračoval na svojej pravidelnej ceste k priehrade Mooserboden. Samozrejme, v zime žiadny autobus nepremával – nanešťastie, ale aspoň sme mohli isť po ceste. A tak sme šliapali v hlbokom snehu až k prvému tunelu, ktorý začínal pri spodnej priehrade Wasserfallboden. Podľa sprievodcu sme vedeli, že treba ísť mimo tunelu po brehu priehrady. V zime nemožné. A tak, pokiaľ sme nechceli riskovať pád do priehrady, museli sme využiť cestu cez tunel. V tom čase bol tunel uzavretý drevenými hradami s malým dvierkami vo výške asi 2 metrov. Po kope naviateho snehu sme sa dostali do útrob Vysokých Taur, a to len bolo niečo. Tunel bol vykopaný rovno do skaly a po stenách stekali prúdy vody, aspoň že sa v ňom svietilo.

Po ceste sme prešli ešte ďalších pár tunelov a strávili sme tam hádam viac času ako vonku v snehu. Striedavým pochodom v tuneloch a prešliapavaním snehu sme sa dostali až k hornej priehrade Mooserboden vo výške cca 2000 m. Problém je, že po 6 hodinách pochodu k priehrade nás hlavná časť výstupu na chatu Heinrich-Schwaiger-Haus ešte len čakala. Po priehradnom múre sme prešli na ľavú stranu údolia a začal sa výstup na chatu. Snežnice sme vymenili za mačky a do ruky zobrali čakany. Cestu na chatu sme v hlbokom snehu nevedeli rozoznať, a tak sme sa pustili, ako nám to prišlo. Každý asi pozná pocit, keď vidí chatu, ale dostať sa naozaj k nej trvá neskutočne dlho. Tak to bolo aj s nami. Približne o 17-tej, keď začalo ubúdať slnečných lúčov a my sme neboli ešte ani v polovici výstupu na chatu, sme to otočili. Pri návrate k autu nám veľmi pomáhali spomínané tunely a mimo nich čelovky, nakoľko sme zostupovali úplne po tme.

Druhý pokus

Náš druhý pokus bol veľmi podobný prvému. Opäť sme išli v zime, po Vianociach v roku 2011. Rozdiel bol len v tom, že sa mi na takúto hlúposť podarilo nahovoriť iba jedného kamaráta, a tak sme išli iba dvaja. No a taktiež sa zmenili uzávery tunelov. Drevené trámy nahradili modernejšie elektrické brány, pričom pred vstupom do tunela bolo tlačidlo, ktorým sa brána otvárala. Inač všetko rovnaké, snehu opäť tak pol metra. Tentokrát sa nám podarilo dostať až na chatu, kde sme strávili užasnú noc vo winterraume. Ako väčšina rakúskych winterraumov, aj tento bol plne vybavený drevom na kúrenie, dekami a posteľami pre 6 ľudí. Ako býva pravidlom pri našich zimných výstupoch, vo winterraume sme boli sami. Prebudili sme sa do krásneho, mrazivého rána. Avšak po triezvej úvahe sme výstup na vrchol vzdali. Predsa len, snehu bolo naozaj hodne a ani cestu sme nevedeli poriadne nájsť. A tak skončil náš druhý pokus o Großes Wiesbachhorn.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tretí pokus

Kaprun, Kasselfall Parkplaz (parkovací dom) – priehrada Wasserfallboden – priehrada Mooserboden – Heinrich-Schwaiger-Haus – ľadovec Teufelsmuhlkees – Großes Wiesbachhorn – Hinterer Bratschenkopf – Heinrich-Schwaiger-Haus – Mooserboden – Wasserfallboden – Kasselfall Parkplaz

Vzhľadom na to, že moje ego bolo dosť poznačené, zimný výstup som zavrhol a rozhodol som sa o napravenie reputácie jesenným výstupom. Aj keď bol október a chata bola mimo prevádzky, perióda pekného počasia donútila chatára Štefana (o ňom ešte bude reč) chatu ešte na pár dní otvoriť. A tak sme síce v pozmenenej zostave, ale doplnenej členkou krajšieho pohlavia – Miškou, vyrazili. Po štandardnej nočnej jazde z Bratislavy sa nám podarilo zaparkovať v poschodovom parkovacom dome Kasselfall Parkplaz (1034 m) na konci údolia. V dobe nášho výletu bolo parkovanie zadarmo, ale v zimnej sezóne sa za parkovanie platí, nakoľko parkovisko slúži pre návštevníkov priľahlých lyžiarskych stredísk. Po prebalení ruksakov vyrážame smer červená značka. Tentokrát nejdeme cez tunely, ale vychutnávame si krásne jesenné počasie a postupujeme po úbočí priehrady. Chodník je na niektorých miestach naozaj úzky a miestami je zaistený oceľovými lanami. Na jednom mieste dokonca zaistený úsek chodníka vstupuje cez úzku chodbu do tunela a po pár metroch z tunela vychádza. V každom prípade ide o pekný, stredne náročný turistický chodník. Nám to trvalo od parkoviska k priehrade Mooserboden (2000 m) približne 5 hodín.

Po občerstvení v podobe vychladeného čapovaného pivka postupujeme po priehradnom múre, kde nás čaká ďalších 800 výškových metrov. Cesta na chatu v tomto ročnom období nie je náročná a dokonca je dobre značená. Takže 800 výškových metrov dávame za 2 hodinky. Na terase chaty nás okrem úžasných výhľadov privítal úžasný chatár Štefan (idol žien – podľa nežnejšej členky našej expedície), ktorý nám doniesol orosené čapované pivko, čaj z lokálnych zdrojov, ponúkol nás vlastnoručne pečeným koláčom a líčil nám večerné menu, ktoré sa práve chystal začať variť. Ale aby som niečo napísal aj o chate: je v nej 21 postelí v izbách a 36 miest v lágri (spoločná nocľaháreň). Ceny sú ako na iných DAV chatách 28,- €/noc v izbe, 22,- €/noc v lágri, pokiaľ ste členmi OeAV tak 18,- €/noc resp. 12,- €/noc. Pivko klasické 4,- €. História chaty siaha do roku 1902 a bola prebudovaná/rozšírená v rokoch 1962-63. V roku 2010/2011 prebehla na chate ďalšia rekonštrukcia. Pitnú vodu je možné si nabrať zadarmo. O plne vybavenom winterraume som sa zmienil vyššie.

Ráno sa budíme zavčasu, je pravda, že ďalšie dve skupiny už vyrazili smer Wiesbachhorn, ale postupovať s čelovkami sa nám veľmi nechcelo, a preto sme počkali na východ slnka. S pokojom sme sa najedli a asi o 7.30 h sme vyrazili. Cesta zatáča za chatou prudko doľava a priviedla nás ku skalnému žľabu zaistenému oceľovými lanami. V podobnom duchu (laná, skaly, trochu snehu) sme postupovali asi hodinu, pokým sme sa nedostali na ľadovec. Podmienky boli vynikajúce. Na oblohe pár obláčikov, sneh prešliapaný, čo viac sme si mohli priať? Cesta na vrchol vedie nie ťažkým - chodeckým terénom zhruba 2 hodinky. Iba tesne pod vrcholom, na hrebeni, je terén strmší, ale s mačkami a čakanom aj tento úsek zvládame bez väčších problémov.

Pri výstupe na Großes Wiesbachhorn nás zaujal vrchol oproti, do ktorého sa ako prvého opreli lúče ranného slnka. Takže pri zostupe z Wiesbachhornu skrsol v hlavách mojich spolulezcov nápad, že sa pokúsime ešte v ten deň o ďalší vrchol. Nemohol som nesúhlasiť. Cesta viedla cez sedlo na ľadovci Teufelsmuhlkees (cca 3200 m) a potom priamo na vrchol, ktorého názov sme sa dozvedeli až z vrcholovej knihy. Bol to 3413 m vysoký Hinterer Bratschenkopf. Kto je na Wiesbachhorne, odporúčal by som, aby si urobil túto približne 2-hodinovú zachádzku. Nielen kvôli tomu, že absolvujete dva vrcholy za jeden deň. Ale hlavne ide o krásny vzdušný hrebeň, z ktorého je pekne vidieť Großes Wiesbachhorn, ako aj údolie s priehradami. A samozrejme, celú skupinu Großglockner gruppe vo vedľajšom údolí.

Aj so zastávkou na Bratschenkopfe sme boli okolo obeda opäť na chate, Štefan práve vešal čerstvo vyprané prádlo a chystal sa variť obed. Nehovorím o tom, že k raňajkám servíroval vlastnoručne upečený domáci chlieb. Je to jednoducho idol žien. My pokračujeme ďalej, nakoľko sa nám nechce stráviť ešte jednu noc na chate, zostupujeme smer Mooserboden, parkovisko a nakoniec Bratislava.

Záver

Musím uznať, že to bola opäť vydarená akcia. Nielen, že som si napravil pošramotené ego, taktiež som spoznal novú „horalku“ Mišku, ktorá aj napriek tomu, že je to útle žieňa, znášala všetko bez akýkoľvek problémov. Raz darmo, jeseň v horách je úžasná. Les, skaly, sneh, výhľady. Tým všetkým sme sa mohli kochať a že bolo čím, sa môžete presvedčiť vo fotodokumentácii k článku. Už sa teším na moju ďalšiu návštevu hôr.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek