Trasa

Sliačska (Pod)poľana – Ostrôžka – Detva, Piešť II. – Packov vrch – Kajlov vrch – Kriváň – Detva ŽST – Siroň – Detva, Piešť II., Pardekovci – Sliačska (Pod)poľana

Ostrôžky sú jedným z našich menších pohorí. A to ako rozlohou, tak aj nadmorskou výškou. Ich najvyšším bodom je Ostrôžka (877 m). Pred viacerými rokmi, keď som išiel z Detvy do Sásy, som na tomto kopci bol, avšak jeho vrchol som nenašiel. Možno preto, že som sa tam motal v lete, keď majú stromy a kríky listy. Teraz, koncom novembra, by malo byť hľadanie vrchola jednoduchšie.

Ostrôžka

Autom som sa vyviezol do Sliačskej Podpoľany. Je to nádherná osada. Nachádza sa asi 800 metrov nad morom a z domov sú parádne výhľady na okolitý kraj. V hornej časti sú ruiny starých kamenných domov. Poniže je nový kostolík, stará rumpálová studňa a krásne vyrezávaný a vymaľovaný detviansky kríž. Dúfal som, že ozdobných krucifixov nájdem viac. Nakoniec som odfotil štyri.

Vyrazil som po modro značenom chodníku. Mrzlo a na zemi boli asi 2 centimetre snehu. Po pár metroch som z chodníka odbočil a s kompasom v ruke (keď budem veľký, kúpim si GPS) som zamieril na sever. Prešiel som lúčku, na ktorej bolo akési zvláštne kŕmidlo pre zajace či srnky. Samozrejme, kŕmidlo dopĺňal neodmysliteľný posed. Nato som sa pretlačil malinčím a opäť som kráčal vysokou smrečinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prišiel som na oblý vrchol. Zalovil som v pamäti a uvedomil som si, že som presne na tomto mieste minule bol. Starú cestu s mladinou na južnej a vysokou bučinou na severnej strane som poznal. Rozdiel bol v tom, že teraz bola vedľa cesty pohodená hrdzavá triangulačná tyč, na ktorej bol zavesený papier vo fólii. Bolo na ňom napísané “Ostrôžka” a pod tým “877 m”.

Lazmi cez Kriváň do Detvy

Vrátil som sa na modrú značku. Z lúk pod lesom sa otvárajú krásne výhľady, ale z okolitých kopcov som vedel určiť iba Poľanu. Jej oblý vrchol vytŕčal nad more hmiel, ktoré sa držalo nad Detvou.

Pri muke som prekrižoval asfaltku a v lese som zablúdil. Z cestičky bolo treba odbočiť do lesa, no chodník bol zahádzaný raždím a zarastený černičím.
Opäť som prekrižoval asfaltku a kráčal som lúkami. Klesal som a čoskoro som sa ponoril do hmly. Tu už nebol sneh, no vďaka hmle dolu nebolo o nič teplejšie, ako hore.

V Piešti som odfotil dom s gánkom, ktorý bol doplnený šopami a novšou prístavbou. Na návsi stojí pekný vyrezávaný kríž. Lúkami som prišiel do Kriváňa a zahol som na západ. Chcel som ísť popri trati, no južne od nej nie je lúka, ale močiar. Pekný cyklochodník lemuje trať zo severnej strany. Potešil ma. Už som myslel, že pôjdem po koľajnicach.

Rudná magistrála

V Detve som našiel červenú značku, ktorou som sa vracal na Sliačsku Podpoľanu. Rovnakou trasou som išiel aj minule, ale vtedy viedla inokade. Asfaltkami viedla až na Piešť II., odkiaľ pokračovala po trase súčasnej modrej značky. Obyčajne sa túra začína stúpaním a končí klesaním, dnešný výlet bol naopak. Po Detvu som klesal, teraz ma čakalo stúpanie s prevýšením takmer 500 metrov. Začalo zostra strmou asfaltkou. Neskôr v lese boli zvážnice už menej strmé.

Minul som Siroň s vysielačom a v lese som stretol troch chlapov. Boli v hore po drevo. Mali ho naložené na vozíku, do ktorého bol zapriahnutý statný kôň. Asi mu bola zima, pretože keď som prešiel okolo neho, koník to považoval za signál na odchod a pustil sa po zvážnici za mnou. Chlapi mali čo robiť, aby ho hamovali. Keďže som sa často kochal a trochu som fotil, po chvíli ma chlapi dobehli. Zvážnica klesá prudko nadol do sedla a keďže bola plná blata, vozík sa po nej kĺzal napriek zatiahnutej brzde. Koník musel pobehnúť, no keďže ho odzadu tlačil vozík, jeho “beh” pôsobil dosť zvláštne.

V sedle je ďalší vyrezávaný kríž, no tentokrát nie je vymaľovaný. Kúsok za sedlom som nad osadou Pardekovci odbočil na zvážnicu a uvedomil som si, že som zablúdil. S výtlačkom z turistickamapa.sk som vyšiel do lúčneho sedla. Našiel som značku na stĺpe elektrického vedenia, no ďalších nebolo. Vtom som si všimol na strome čudný fľak. Bol práve na takom mieste, na ktorom by som očakával značku. Podišiel som bližšie a zistil som, že tam v minulosti značka bola, ktosi ju oškrabal. Nožíkom. Takto zlikvidoval značky na pár 100 metroch, no keďže niektoré stromy majú hrubú borku, najmä na boroviciach zvyšky farby zostali. Predpokladám, že to nebol značkár, pretože staré značky zatierajú. Zrejme to bol majiteľ lesa, ktorý si neželal, aby sa mu po hore motali turisti. Neuvedomil si, že keď turista zablúdi, tak sa nevyparí do vzduchu, ale bude hľadať pokračovanie chodníka chodiac krížom-krážom po jeho lese.

Po pár 100 metroch to zoškrabávača prestalo baviť (alebo mu ďalšia časť lesa nepatrila) a kráčal som peknou, dobre vyznačenou zvážnicou. Vyššie však značka zo zvážnice odbočila. Išla lesom bez akéhokoľvek chodníka a značky boli na stromoch v 5-metrových rozostupoch. Neskôr viedla úvozmi, kde bol chodník úplne zarastený burinou. Chodník je vyznačený dobre, no touto časťou “Rudnej magistrály” nikto nechodí. A je to škoda. Hoci je pohorie Ostrôžky plné lazov a samôt, srniek som dnes vyplašil neúrekom. Vrátil som sa do Sliačskej Podpoľany a autom som sa vracal domov. Posledný detviansky kríž som fotil na asfaltke kúsok pod sedlom Stará Huta – Poľana.

Záver

Pohorie Ostrôžky nie je veľmi vysoké, preto je vhodné navštíviť ho mimo hlavnej turistickej sezóny. Chodníky, ktorými som išiel, sú dobre vyznačené, no keďže tu nechodí veľa turistov, ľahko z nich môžete zísť. Oplatí sa mať po ruke dobrú mapu.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek