Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Spoločná večerná pred Chatou Volovec
Spoločná večerná pred Chatou Volovec Zatvoriť

Príbeh Rezňová tortúra vo Volovských vrchoch

Ešte počas zimy nášho posledného ročníka na vysokej skole sme s kamarátmi a bratom spoločne snovali plány na poriadny vander. Po celý čas štúdia sme síce chodievali na kratšie výlety, ale chceli sme to konečne zavŕšiť niečím poriadnym. Veď toľko voľna popri budúcej práci asi nikdy nebude. S pribúdajúcimi jarnými dňami nám pribúdali povinnosti týkajúce sa ukončenia školy v podobe zápočtov, termínov na diplomovky, predtermínov, posledných možných termínov a ďaleko premeškaných termínov. Až prišiel konečne náš deň D. Deň, kedy sa nám podarilo zdolať prvých päť najťažších rokov štúdia na vysokej skole. Zhodou okolností to bol dátum 6. 6. 2006.

Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 27.06.2006
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1293 m n. m. Skalisko
  • Najnižší bod: 555 m n. m. Smolník
Voda
Henclová studnička v sedle Volovca, Chata Volovec
Nocľah
Chata Volovec
Doprava
Margecany (vlak, bus) - Nálepkovo, Tretí Hámor (vlak, bus)
Smolník (bus) - Mníšek nad Hnilcom (vlak, bus) - Margecany (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

Trasa

Nálepkovo, Tretí Hámor – dolina Surovec – Čertova hoľa – sedlo Volovca – Chata Volovec – Skalisko – Tri chotáre – Ramzová – sedlo Krivé – Úhornianske sedlo – Úhorná – Smolník

Ťažký zrod

Dlho očakávanému vandru už nič nebránilo. No, nič ako nič! Bolo sa treba hlásiť na úrade práce. To pozná možno každý z nás. Prvýkrát prídete a nič nevybavíte, pretože nemáte všetky doklady. Tetuška chrlí jeden dokument za druhým, bez ktorých nech sa ani nevraciam. Na ďalší termín, obrnený trpezlivosťou a taškou plnou papierových pokladov pre tetušku za stolom, prichádzam plný odhodlania zdolať prihlasovací formulár. Za všetko stoji hláška: „A kde máte diplom?“ Ja na to: „No, veď som vám hovoril, že nemám, promócie ešte len budú.“ Naveľa pani súhlasí, že diplom donesiem pri ďalšom stretnutí.

Konečne sa všetci stretávame: Jarko, Marek, môj brat Paľo a ja. Doniesol som snáď všetky mapy, čo som doma našiel (okrem nástennej školskej ešte z čias Československa, čo zakrývala celú stenu). Otvárame, rozkladáme, otáčame, pretáčame, odhadujeme časy plné optimizmu. Až padol návrh. Vlakom sa dopravíme do Nálepkova-Tretí Hámor, odtiaľ po asfaltke, kúsok strmo do kopca a budeme na červenej značke. Ďalej na Skalisko, cez sedlo Krivé na Úhornianske sedlo, Pipitku, Štóske sedlo, Lastovičí vrch až na Kloptáň. Odtiaľ sa rozhodneme, či zídeme do Mníška nad Hnilcom, alebo ešte potiahneme na Kojšovskú hoľu. Plány sú jasné, už len dátum. Paľo dva roky pracuje, musíme sa prispôsobiť jeho dovolenke. Preto vyberáme definitívne 27. jún a nasledujúce dni. Zvyšné voľno využívam na promócie, prvé pracovné pohovory...

Vlakový chameleón

S blížiacim sa odchodom to prvý vzdáva Marek štyri dni pred dátumom. So známym odchádza do Anglicka, za vidinou lepšieho života. Dva dni pred termínom kontrolujeme predpoveď počasia. Hlásia horúco, pravdepodobnosť dažďa max. 20 % - ako stvorené na turistiku. Deň pred vandrom mi volá Jarko: „Je mi zle. Od rána len behám na záchod...“ Ani veriť sa mi nechce. Sadám na autobus a idem ho pozrieť na intrák (ešte sa odtiaľ nevypratal). Pri pohľade na kamaráta vidím sväté dopustenie. Jediné, na čo sa zmohol, bolo slovo „rezeň“. No, týždeň starý sa jesť neoplatí. Farby v tvári niet, zato lavór pri posteli si žiada ísť vyprázdniť. Len krútim hlavou, že nášmu vysnívanému výletu nie je súdené. Utekám mu kúpiť sucháre a kofolu, nech sa rozhýbe. Celý čas do neho motivačne hudiem, že to do zajtra určite zvládne a ráno bude fit.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Celú noc sme s bratom ako na ihlách, či aspoň Jarko príde. Ráno mu radšej ani nevolám, povedal som si, že sa nechám prekvapiť priamo na stanici. S nádejou v očiach sa obzeráme, no nikde ho nevidíme. Už hlásia pristavenie nášho vlaku na stanicu. Zdvihne sa hlúčik ľudí a za ním na naše milé prekvapenie sám Jarko s batohom a karimatkou pod zadkom. Najprv sa ho pre istotu pýtam, či náhodou nesmeruje domov do Bardejova. S chabým úsmevom na perách odpovedá: „Mojím jediným poslaním je byť vám spoločníkom telom aj dušou“ (aj keď telom momentálne len veľmi málo). Kúpime lístky, nájdeme náš vlak na 3. nástupišti a sadáme do kupéčka. Brat si otvára zarosenú plechovku piva. Jarko sa zvalí do sedadla. Po chvíli sa pohýna vlak a pri pohľade na kamaráta mám pocit, že mení farbu ako chameleón na koženkovo červenú. S ubiehajúcou prírodou prichádzajú nové a nové zmeny. Pri Trebejove je žltý ako repka olejná pod oknom, za Malou Lodinou sa zelená ako buky Bokšova a v Bujanovskom tuneli úplne stmavol. Po rozsvietení v kupé je neónkovo sivý.

Prepad v latríne a bleskové divadlo

Konečne nastáva pravá chvíľa a vystupujeme z motoráčika v Treťom Hámri. Jarko pri pohľade na kopce okamžite nadobúda správnu ľudskú farbu. Rýchlo sa zorientujeme a už vykračujeme lesom po ceste. Ani nie 10 minút a stojíme – pitný režim treba dodržiavať. Horúčava je neuveriteľná, a tak každý siaha po vlastných zásobách. Na hlavy nám praží, kilometre nabiehajú. Na konci asfaltky sa lúčime s potôčikom Surovec, do ktorého sa priam celí hádžeme, aby sme sa schladili. Ďalej na červenú značku ideme už len po zvážniciach. Brat mi príde nejaký podozrivý. Nie žeby mal veľa cik-paúz, ale už pýta len vodu od nás. Po úsekoch typu „po štyroch popod mladé smreky, pavučina omotaná okolo krku s pavúkom na okuliaroch“, prichádzajú dobré správy: „Nie je čo piť.“ A už mi je to jasné, niekto si vzal málo vody. „No, bolela ma hlava, myslel som si, že je to z nedostatku tekutín. Nič, na chate kúpim pivo pre všetkých,“ mrmle si brat popod nos. „No, len či chatár bude chcieť naraziť sud uprostred týždňa,“ pre zmenu dudrem ja. A preto aj pozitívne reči, že „napijem sa z tvojej fľaše a odľahčím ti batoh.“ Demoralizovaní dochádzame na hlavný hrebeň Volovských vrchov niekde okolo Čertovej hole, a tam je svetielko na konci tunela - cestička na šírku topánky. Púšťame sa po nej a s radosťou zisťujeme, že je to naša červená magistrála. Aby to zas nebolo také ľahké, snáď ani nie 200 metrov a je tu polom.

Jediné, na čo myslíme, je studnička pod sedlom Volovec. Prichádzame tam s „iba“ štvorhodinovým meškaním. No čo dodať, niekde sme sa očividne prepočítali. Konečne dopĺňame vodu a vyrážame na Chatu Volovec pod Skaliskom. Snívame o dobre vychladenej dvanástke, nebodaj dajaký guľášik, ech, to by sa hodilo. Ani nevieme ako a už sa pred nami črtá strecha. Divné, z komína sa nedymí, auta žiadneho niet. Už začíname tušiť, čo znamenali upozornenia o zákaze vstupu do lesa pre postreky. Prichádza plán B, ohnisko a jedlo z batohov. „No čo, aspoň odľahčíme batohy,“ smejeme sa všetci bezstarostne. Jarko sa odplížil na latrínu. Snáď po 20 minútach sa ešte stále nevracal, preto idem za ním, či sa voľakde neprepadol. Ale vraj ho len poriadne pritlačilo. K ohníku prichádza o ďalších 10 minút a dáva si sucháre. Keď pretínajú oblohu prvé blesky, zvažujeme, kde sa schovať na noc. Máme len spacáky, veď malo byť slnečno, takže pôvodný úmysel bol spať len pod širákom. A tak volíme otvor na povalu pred vstupom do chaty. Zažiť búrku v noci v takejto výške a s Rožňavou ako na dlani, to je niečo. Nevieme sa vynadívať. Zrazu počuť sršanie, svetlo ako za dňa a dunenie hromu, až sa trasie celá podlaha. Buchoce to snáď do druhej či tretej rána a až potom sa nám podarilo s červenými očami zaľahnúť a tvrdo zaspať.

Hromženie

Ráno je krásne, slnečné, opäť ani mráčika na oblohe. Jarko svoj deň začína opäť latrínou. Viac ako 10 minút to však tentoraz nie je. Balíme batohy, dopĺňame vodu a rýchlo utekáme na samotné Skalisko. Tam sa nevieme vynadívať na krásne výhľady. Akosi zabúdame na čas a zo Skaliska odchádzame niečo po 12-tej, čo je čas predurčený na ďalší úspech. Postupne míňame vrchy Tri chotáre a Ramzová. Dusnota opäť dosahuje bod varu ako včera. Ani si nestíhame uvedomiť a slniečko sa nám opäť schovalo za mraky. Žeby déjà vu? Pri prvých kvapkách vyťahujeme pršiplášte, pri prvom hrmení dumáme, či utekať, alebo sa schovať pod najvyšší strom. Nakoniec voľba padla na krásne hustý nízky mladý porast. Ostáva nám dúfať, že žiadnemu blesku sa nezapáčia vrcholky nášho úkrytu. Veď predsa sme tesne za sedlom Krivé smer Biele skaly a sedlo vždy znamená, že je to miesto takmer najnižšie.

Prší, hrmí, blýska sa. Značená cestička sa mení na potôčik. Vyťahujem konzervu s fazuľou, otváram a spoločne jej obsah zhltneme ako Bud Spencer a Terence Hill vo svojich filmoch. Postupne sa zdvíha vietor, prináša ešte tmavšie mračná a za desivého dunenia Jarko s priškrteným hlasom oznamuje: „Po posledných zažívaco-tráviacich skúsenostiach som sa odhodlal. Ja už mäso jesť nebudem.“ S bratom nadšene tlieskame a gratulujeme k novým plánom do budúcna. Veď ho treba podporiť. Celý rozohnený našou reakciou pokračuje: „Slovo REZEŇ oddnes vynechávam zo slovníka! A nechcem ho ani počuť!“ Len zo srandy skúšam podpichnúť, či si niekde nedáme wiener schnitzel. Z očí mu šľahajú blesky, na tvári zelenkavý odtieň a dážď pridal na intenzite. To mi ako odpoveď stačilo, okamžite mením tému a spoločne hromžíme na počasie. Veď nie je predsa možné, že dvadsaťpercentná možnosť prehánok sa nám každým dňom mení na stopercentnú búrku v trvaní niekoľko hodín.

Letecky a bez prestupov

Celí mokrí sa zdvíhame a vyrážame ďalej. Pršiplášte už ani nemajú význam. Tráva vysoká miestami takmer po plecia završuje dielo skazy. Na Úhornianskom sedle volíme dopredu nenaplánovanú alternatívu. Schádzame do Úhornej. Cestou sa navzájom presviedčame o autobuse, ktorý nás zavezie na vláčik do Mníška nad Hnilcom. Ako to však zvykne byť, posledný odišiel kedysi pred hodinou – dvomi, a tak úplne namrzení kráčame ďalej do Smolníka pešo. Matne si spomínam, že okolo ôsmej večer by mal ísť autobus z Košíc do Spišskej Novej Vsi. Pred Smolníkom sa naše tempo mení z rýchlej chôdze na mierny poklus. Stretávame akúsi babičku, ktorá tvrdí, že autobus pôjde čochvíľa. Navzájom sa vystresujeme a priam letíme tryskom. Prekonávame posledné prekážky pred námestím so zastávkou. Z ruksaku rozhádžeme ratolestiam istých spoluobčanov cukríky, aby sme sa dostali ku zvyškom cestovného poriadku. Padáme na lavičku a strnulo čakáme 25 minút na spoj.

Ako to zvykne byť, v Mníšku nad Hnilcom opäť čakáme na vlak dobrú hodinku. V motoráčiku sme úplne sami. Každý si obsadil jedno trojsedadlo. Na ďalších zastávkach sem-tam niekto nastúpil. Pre náš vzhľad a vôňu „prírody“ však dlho neposedeli a radšej prešli do iného oddielu. Aby čakania dnes nebolo málo, v Margecanoch strávime trištvrte hodiny. Ale to nám je úplne fuk, nastupujeme do vagóna a preberáme sa až v Košiciach.

Z niekoľkodňovej túry nakoniec boli len dva dni. Jarko sa išiel domov doliečiť a ešte poriadne dlho žiadne mäso nejedol, tak ako sľuboval pri bleskoch. Na ďalší pondelok som nastupoval do prvej práce, a tak po uvedených skúsenostiach už nikto z nás ani nepomyslel na dlhotrvajúce túry. Ale poučenie sme si z toho zobrali - ak je šanca na dážď 20 %, tak žiadna túra!

Fotogaléria k článku

Najnovšie