Kot

Auto som odstavil v Kosmačevom prevale (844 m) a o 6.45 h som vyrazil hore dolinou Kot. Údolím vedie kamenistá a dosť rozbitá cesta. Zrejme po nej ľudia chodia autami, pretože hneď vedľa cesty som fotil hríby. Nik ich tu nezbiera. Minul som prázdne parkovisko a cesta sa zmenila na chodník. Ten išiel najprv lesom, za prameňom kosodrevinou. Dolinu prehradzovali dva obrovské prahy. Nad jedným bol na suťovisku bludný Debeli kamen (Diablov kameň). Z pásma lesa som vystúpil do pásma skál a snehu.

Rjavina

Odbočil som doľava a začal som sa štverať na Rjavinu. Najprv úsypiskovým kužeľom, neskôr dosť exponovane rebrom. Je tu istenie s lanom a množstvom kolíkov. Na jednom mieste som za pomoci čakana prešiel snehový jazyk, mačky som však nepoužil. Počas celého výletu som ich nosil v batohu. Sériou kramlí som vyliezol na hrebeň. Je tu sedielko s dvomi malými skalnými oknami. Kúsok za sedielkom je vrchol Rjavina (2532 m). Pokochal som sa výhľadom, a keďže sa na severe nad Karavankami (Karavanke / Karawanken) začali zbiehať chmáry, vyrazil som po hrebeni na juhozápad. Čo najrýchlejšie som prešiel istené úseky a v sedle Dovška vratca (2254 m) som si zhodil ferratový set, akurát keď začalo pršať. Myslel som, že zo sedla pôjdem po vrstevnici, no bolo treba kusisko stúpať svahom Rž-a. Kopec som však nevidel, lebo som kráčal v daždi a oblakoch. Po chvíli som mal mokré nohavice a z nich mi tieklo do topánok. Ločkala mi v nich voda.

Begunjski vrh

Dorazil som na chatu Dom Valentina Staniča (2332 m). Chatárka mi zavesila vetrovku na bidlo nad pec a keďže z nej tieklo, dolu capla handru. Problém bol v tom, že len čo som za sebou zavrel dvere, prestalo pršať. Dokonca sa stratili oblaky a na oblohe zažiarilo slnko. Zvesil som si vetrovku a išiel som sa vysušiť vetríkom na blízky Begunjski vrh (2461 m). Na tomto kopci som bol pred piatimi rokmi, keď som išiel na Triglav. Pozoroval som z neho najvyššiu horu Slovinska v lúčoch zapadajúceho slnka. Tentokrát som sa na kopci zdržal len dotiaľ, kým mi neobschli nohavice a ponožky. Nato som sa vrátil na chatu.

Dom Valentina Staniča

Ubytovanie v lágri s kartou OeAV stojí 12,- € (+ taxa), nožička klobásy s chlebom 4,- € a pollitrová kola 3,- €. Na chate mali zásoby, ktoré potrebovali minúť, tak nám zadarmo dali kúsok štrúdle. Nám, tým myslím mne a dvom Belgičanom, otcovi s 12-ročným synom. Okrem nás troch na chate neboli žiadni hostia. Toto leto je upršané a v horách je veľa snehu, Slovinci čakajú na lepšie počasie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cmir

Ďalší deň ráno som z chaty vyrazil na Cmir. Naľahko. Včera som si z Begunjskeho vrhu prezrel cestu a usúdil som, že mačky a čakan nebudem potrebovať. Dve veľké snehové polia pod kopcom som si nevšimol. Strmšie som obišiel, menej strmé som prešiel. Chodník na Cmir je istený len na pár miestach. Jedným je traverz šikmej platne, na ktorej je séria kolíkov, druhým schádzanie komínom do štrbiny. Cmir (2393 m) leží trochu bokom, preto sú z neho nádherné pohľady na Júlske Alpy (Julijske Alpe). Za dolinou Vrata sa týči Škrlatica, Dolkova Špica a Stenar, na druhej strane vidno Vrbanovu Špicu a za ňou Rjavinu. Na juhu je za Begunjskym vrhom impozantný Triglav. Zvislé, horizontálne zbrázdené skaly sa ťahajú od sedla Luknja až na Cmir. Cestou späť som sa zastavil na lúčke posiatej plesnivcami a zhltol som raňajky. Nato som sa, ešte pred deviatou, vrátil na chatu, kde som si pobalil zvyšné veci a vyrazil som na posledný z trojice hrebienkov.

Vrbanova Špica

Pred posledným hrebienkom som mal rešpekt. Z Rjaviny ani z Cmiru kamene nepadajú, no z Vrbanovej Špice som ich uplynulé dva dni videl padať niekoľko. Je tu ferrata náročnosti C, ktorá je veľmi exponovaná. Sú tu prudké zostupy a výstupy, série kramlí a kolíkov, komíny, rebrá, rímsy... Zaistená cesta cez Vrbanovu Špicu patrí k najdlhším a najatraktívnejším isteným trasám v Slovinsku.

Vrchol hrebienka Visoka Vrbanova Špica (2408 m) je hneď nad Domom Valentina Staniča. Severovýchodný vrchol Spodna Vrbanova Špica (2299 m) je nižší. Medzi týmito kopcami je množstvo veží a vežičiek, pričom v jednom sedielku je, tak ako na Rjavine, dvojica skalných okien. Zo Spodnej Vrbanovej Špice som schádzal chodníkom v tráve. Lenže kozorožcami kosený alpský trávnik bol celý doničený od padajúcich kameňov. S obavou som sledoval veže nad chodníkom a očami som ich držal na svojom mieste. Zbehol som do Kotu a pri prameni som stretol prvých dnešných turistov. Včera som stretol iba Belgičanov na chate. Zajtra aj pozajtra má pršať, turisti sa do hôr nehrnú.

Záver

Triglav je pre turistov magnet. Lenže najkrajšie pohľady naň sú práve z kopcov ležiacich severne. Oplatí sa preto vyliezť na ne. Samotná Vrbanova Špica je zaujímavá aj kvôli náročnej a poriadne dlhej zaistenej ceste.