Prvý raz - vajíčkovo

Keď som sa dopočula, že náš kamarát Peťo sa chystá zastúpiť na dva týždne chatára na horskej útulni Limba pod Rakytovom, ani na chvíľku som nezaváhala. Nezaváhala v tom, že by som to nevyužila a nezašla tam. Premýšľam, organizujem a veľmi sa teším. Večer pred odchodom idem spať skôr. Trošku ma ruší SMS-ka, no nevstávam. Je času na prečítanie ráno. Ráno čítam: Ahoj, prosím ťa zabudol som kúpiť 10 vajec, tak ak by si po ceste mohla, pomohlo by mi to. Okamžite odpovedám, že som rada, že môžem pomôcť a vajcia prinesiem.

Všetko je pripravené, môžem vyraziť. Po ceste zastavujem v Banskej Bystrici, robím nákup, nezabúdam na vajíčka. Snáď z nich nedonesiem hore rovno praženicu. Auto parkujem v ústi doliny Teplô. Parkujú tu aj iné. Jedna rodinka práve odchádza do doliny. Povzbudí ma to, že nepôjdem sama. Celý čas ma akosi sprevádza nie najlepší pocit pri predstave, že mám ísť sama húštinou, ktorej sa nedá vyhnúť pri výstupe. Darmo, rešpekt pred prípadným stretnutím sa s macom je veľký. Naozaj sa bojím. Môj minirapkáčik je pripravený aj napriek tomu, že ma Peťo ubezpečuje, že sa nemám čoho báť, že maco, čo tam žije, je veľmi plachý a nech nerobím zbytočný hluk v horách.

Takmer bezoblačná obloha a slniečko, ktoré svieti, mi dodávajú energiu. Ešte po asfaltke predbieham rodinku. Ďalej nejdú. No nič, musím ísť predsa len sama. Prichádzam k obávanej húštine. Zastavujem pri altánku, ktorý má už čo-to za sebou aj na sebe... Zhadzujem prebytočnú bundu, popíjam vodu. Zdržiavam odchod. Pomaly sa poberiem do húštiny. Nedá mi rapkáčik nevybrať. Keď si po prvom zarapkaní uvedomím, že potok je omnoho hlučnejší ako rapkáč, len sa pousmejem. Mávnem rukou, rapkáč odložím do vrecka a vstúpim do lesa. Slnko mi dodáva silu aj trošku odvahu. Pocit, že o mne Peťo vie, je pre mňa veľmi dôležitý. Cesta príjemne odbúda. Spomínam si na výstupy z jesene s turistami a zo zimy na hrncový výstup. Občas si zanôtim, no nie dlho, je to zbytočné, len ma to o silu oberá. Začujem divný, krátky, hrubý, mumlavý zvuk. Spozorniem. Zvuk sa zopakuje. Zastavujem a opäť sa započúvam, odkiaľ to ide. Strach upadá, keď identifikujem motorovú pílu a v diaľke počujem hlasy chlapov, ktorí pripravujú drevo z kalamity na zvezenie. Aj tu vietor vyčíňal.

Ani sa nenazdám a som na čistinke za húštinou pred lesom, na ktorý som sa veľmi tešila. Odteraz som v pohode. Vidím doďaleka, môžem sledovať, čo sa v lese deje. Vychutnávam si chvíle v kráse a viem, že onedlho medzi stromami uvidím môj dnešný cieľ. Keď prídem pod lúku a zbadám Limbu, srdiečko sa poteší, príde úľava. Už len pár metrov a zvítam sa s Peťom. Na chate je pokoj. Turisti, ktorí tu prespali, odišli. Každý svojou stranou. Peťo dáva chatu do poriadku. Umyť dlážku, pozametať, navariť. To je teraz jeho každodenná práca. Veľmi ho to baví a teší sa z nej. Skladám batoh, vajíčka prežili. Vyberám spacák, rozložím ho na jeden z matracov v podkroví, kde strávim dnešnú noc.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Obzerám si veľmi príjemnú útulňu so zvedavosťou, čo sa od mojej poslednej návštevy podarilo spraviť. A veru nie je toho málo. Dalibor s partiou zanietencov dokázali vytvoriť parádnu chalupu. Príjemné miesto istoty v horách. Len tak sa potulujem po okolí, vychutnávam si výhľady. Ponúkam pomoc Peťovi, aj keď viem, že ju nepotrebuje. No ale čo sa budem len tak flákať? Peťo sa poberá variť polievku pre návštevníkov. Zastanem pri pultíku, pozorujem, ako vyberá z „chladničky“ hrniec. Na tvári sa mi objaví úsmev. Veď to je ten, čo som na Limbu vyniesla. A v hlave sa razom odvíja príbeh krásneho dňa...

Druhý raz - hrncovo

Je koniec marca. Zima nám veľa snehu nedopriala a tak sa partička nadšencov, pridajúc sa k jednej fanatičke, rozhodla vyniesť prebytočný hrniec z jednej domácnosti na horskú útulňu Limbu, kde bude určite viac využitý. Kamarátov nemusím dlho nahovárať na akciu, radi súhlasia. No nikto z nás netuší, aké nám tento deň pripraví počasie. Po noci zasneženou diaľnicou D1 sa rúti auto. Snehu je ako v najtuhšej zime, hlboké koľaje vyjazdené, evidentne pluhy nestíhajú sneh odhrabávať. Stále husto sneží. Zastavujeme na oddychovku na benzínke Tekovské Nemce. Snehu na ceste pribúda, v rádiu hlásia odstavenú diaľnicu D1. Nejprejazdnú kvôli návalu snehu. Ej, stihli sme to len tak,tak.

Dáme kávičku a poberáme sa ďalej. Cesty sú katastrofálne, no náš šofér ide ako tank. Aj tichúčko zaševelím zo zadného sedadla auta: "Pištík, veď hrniec nemusíme dnes na Limbu vyniesť". No nenasleduje žiadna reakcia. Rútime sa v marase ďalej. Moju vetičku ešte raz zopakujem, no opäť je bez reakcie. Pištík sa iba usmeje, šliapne na plyn, kolesá v snehu zahrabú, pokračujeme. Volá Dalibor. Keď zisti, že sme na ceste a nehodláme to vzdať, ponúka sa, že môžeme hrniec nechať u neho. No šofér odmieta. Už nie sme ďaleko, ideme hore.

Úspešne zaparkujeme pri nástupe do Teplej doliny. Snehu je požehnane. Hrniec mám zbalený v batohu. Neriešim jeho preloženie do iného či niekomu inému. Nahadzujeme si každý svoj batoh a ideme sa skamarátiť s množstvom snehu. Príroda je nádherná, aj keď veľa nevidíme kvôli hustému sneženiu. Prichádzame k húštine a začína sa stupák. Boríme sa vyše kolien. Snežnice sme nevzali. Kto by s takýmto počítal. Pištík sa stráca v diaľke, prešľapáva chodník. Lesom sa ide príjemnejšie. Kým prídeme na lúku, kde vidíme strechu nášho cieľa s dymiacim komínom, prestáva snežiť. Neponáhľame sa, čas máme dobrý. Lúku si nesmierne vychutnávam. S radosťou sa brodím v snehu, veľmi sa mu teším. Limba je vykúrená, víta nás chatár Vojto s úsmevom a teplým čajíkom. Pokúšame sa osušiť, zohriať, aj keď sme zohriati z výstupu až-až. No ale aj tak, vnútorne sa treba. Slávnostne odovzdávam hrnčisko. Posedíme, pokecáme. Prichádzajú ďalší turisti. Uff, nie sme jediní šialenci. Čas neúprosne ubieha v družnej debate, no musíme sa pobrať na spiatočnú cestu. Krásnou prírodou, lesom zapadaným snehom zostupujeme. Stretáme ďalších turistov. Zastavujem, lebo chlapci sú mi nejakí povedomí. Z ich strany je ten istý pocit. Rozmýšľame, spomenieme si. Poprajeme si všetko dobré a rozlúčime sa. K autu prichádzame okolo 17-tej. Počas dňa sa diaľnicu podarilo odhrabať. Sneženie prestalo, je prejazdná. Plán sme splnili. Nový, krásny zážitok máme za sebou. Už vtedy som si povedala, že na Limbu sa určite musím opäť vrátiť...

Kávu? Zo snenia ma prebúdza Peťova otázka. Jasné. Pridáva na šporák vodu. Kávičku mi dovolí urobiť si samej. Idem si ju vychutnať na lavičku pred chatu. Beriem tiež zemiaky a cibuľu a čistím ich. Musím stihnúť, kým sa uvarí namočená fazuľa, šošovica, krúpy, pridaná klobáska a ešte neviem aká dobrota do variacej sa polievočky. Ešte ohnisko treba pripraviť. Čo keď si budú chcieť turisti nejaké dobroty opekať.

Prichádzajú prví, nasleduje skupinka Banskobystričanov, potom ďalšia dvojica. Postupne sa nazbierala desiatka dohodnutých nocľažníkov. Večer plynie v družnej debate. Je vidieť, že sa streli ľudia rovnako naladení. Pre mňa krásne chvíle umocní telefonát od susedov. Volá Janči. Chlapci alias "Štyri nity" sú na salaši Martina pod Suchým vrchom a pozývajú na návštevu. Ej, keby som nebola sama, aj by som nahovorila spoločníka. No sama si netrúfam. Tak sa dohadujeme niekedy inokedy.

Som skorý spáč, ranostaj. Snažím sa vydržať byť hore do rozumného času. Mám rada zaspávanie na chate v teple spacáku za príjemnej vravy spokojných ľudí a tak sa ako prvá odoberám do podkrovia. Do neskorých nočných hodín sa z Limby ozýva smiech a spev. Keď sú už všetci unavení a zalezú do spacákov, Limba sa otriasa neutíchajúcim chrápaním spolunocľažníkov. Keď ráno vychádzam z chaty, je nezvyčajne teplo. Obloha je zatiahnutá, hory sú v opare. Slniečko sa len ťažko škárami v oblakoch prediera. Vzduch je krásne voňavý. Vraciam sa do chaty, kde sa väčšia časť nocľažníkov prebúdza. Aj chatár začína plniť ich požiadavky. Ranná kávička príde vhod každému. Niekto svoje konzumuje, niekto si praženicu objednáva. A vonku prší. Sedím pri okne, pozorujem kvapky dažďa, ktoré vytvárajú kruhy na jazierku vedľa chaty. Po krátkej chvíli dážď prestáva, obloha sa zázračne čistí. Dlho neváham, beriem batoh a šup na Rakytov. Lúky sú krásne zelené a obloha modrá. V dolinách sa miestami drží hmla, miestami sa prevaľuje po kopcoch. Prichádzam k Severnému Rakytovskému sedlu. Z druhej strany vidím oblak, ktorý neúprosne zahaľuje môj cieľ. Aj z dolín sa hrnú tmavé oblaky. Chvíľku postojím, vychutnávam si krásu, uvažujem. Dievča, si sama. Rakytov tu bude, počká na teba. No dnes nemôžeš, neriskuj. Počúvnem vnútorný hlas, otáčam sa na návrat.

Stretávam partičku, ktorá na Limbe prespala. Je ich viac, viac si môžu dovoliť. No neľutujem, nezávidím. Čo som si naplánovala, som si splnila. Rakytov mal byť bonus. V poriadku sa vraciam na chatu. Je prázdna, chatár upratuje. Tiež si balím veci a oznamujem rozhodnutie o návrate do civilizácie. Lúčim sa s kamarátom. Ešte posledné zábery dňa z krásneho miesta na horách a poberiem sa. Peťo ma dokázal presvedčiť, že sa nemusím báť prechádzať lesom ani húštinou. Rapkáč nevyberám. Zanôtim si nejakú pesničku, keď mám pocit, že je treba. Ale nielen preto. Aj preto, že mi je dobre na duši. Flákam sa, dôkladne si obzerám dolinu, objavujem jaskyne, pristavujem sa pri vodopádoch potoka Revúca. Spätným pohľadom vidím, ako sa Rakytov odhaľuje. Len mrknem naň a v duchu mu odkazujem: "Prídem, čoskoro!"

Tretí raz - blatovo

Moja veta sa napĺňa, keď si naplánujú chalani z “To muši tímu” stretnutie na Limbe. Drevo na zimu načim prichystať. Zdenči organizuje termín, ja sa pridávam. Po príchode do Liptovskej Osady sa k nám pridáva Dalibor. Vlastne nepridáva sa on k nám, ale my k nemu. Nivou sa ide hore, treba väčšie zásoby doplniť. Zo začiatku Niva štrajkuje a tak jej treba pomôcť. Po prvotných starostiach sa predsa len lesnou cestou vezieme. Po miesto, kde prebieha zvážanie dreva, odkiaľ musíme pešo. Zvítanie kamarátov je srdečné, veselé. Posilnení dobrotami, tuhými aj tekutými, sa dáme do práce. Chlapci sťahujú popadané drevo z priľahlých kopčekov, pília, ukladajú. Počasie je mrzuté, prší. Okolo Limby je blata, akoby sa tu stádo prehnalo. No nič to neuberá na dobrej nálade. Čas plynie, všetci si vychutnávajú pobyt na krásnom mieste v našich horách.

Je nedeľa ráno. Akoby za odmenu dostávame modrú oblohu. Slnko vstáva spoza Nízkych Tatier, len prácou a dobrotami zmorených chlapcov akosi neprebúdza. Keď sa to nakoniec predsa len podarí, rozhodujem sa, že by nebolo zlé ísť na Rakytov. Idem. Som rada, keď sa dvaja pridávajú. Viditeľnosť je krásna, doďaleka. Akoby dážď posledných dní vzduch poumýval. Na Rakytov prichádzame v slnečnom jase. Konečne vidím krásu, ktorú "kopček" ponúka. Dychvyrážajúce pohľady. S radosťou si ich vychutnávam, fotím, koľko stíham. Nech si nádheru domov prinesiem. No čas je neúprosný, je treba ísť naspäť. Pobaliť veci, rozlúčiť sa s kamarátmi a pobrať sa domov.

“Veď poseď ešte, ja idem, vieš, aká som pomalá, ty ma dobehneš”, hovorím Zdenčimu. No radšej sa pridáva. Ideme rozbahnenými chodníkmi. V snahe vyhnúť sa zapadnutiu po členky vyhýbam sa jednému blatisku, no stúpim do iného. Nemá význam ho obchádzať. Niet kde. Len si dávať pozor pred šmykom. Už nie sme ďaleko od asfaltky, už len strmák a sme v bezpečí. Zdenči vybočí do trávnatého terénu. V domnení, že sa tu šmýkať nebude, ho nasledujem. Pár krôčkov a zrazu začujem divný zvuk – prásk. V stotine sekundy mi prebehne myšlienka – konár. No v bolesti padám na zem. Šokovaná pozerám na nohu vo vibrame. Má nejaký divný sklon. Pochopila som. To nepraskol konár, to je noha zlomená. Svet sa mi rúca. Prvá myšlienka je, skončila som s horami. Zastavujem Zdenčiho. Neverí. Nedalo by sa Ti aspoň po asfaltku? Skúšame. No prvý krok a opäť padám. Nedá sa. Myšlineky nám pracujú na plné obrátky. Bude treba pomoc. Našťastie sme v zóne dobrého príjmu a tak Zdenči organizuje záchranu. Volá Dalibora, podáva všetky informácie. Po chvíľke dostáva spätnú informáciu. Záchranári z Donovalov sú na ceste. Čakám šok zo zranenia, moje myšlienky sú neskutočne smutné. Pol hodina, trištvrte hodina? Neviem. Čas veľmi nevnímam. Prichádza Dalibor so silákom záchranárom. Nesú rozložené nosítka. Trošku sa zdržali, lebo chceli vyjsť autom čo najvyššie, no zapadli.

Záchranár - silák ošetruje nohu. Chlapci skladajú nosítka. Zaujímavé je koleso, ktoré pripájajú na ne. Nakladajú a priväzujú zranenú. Ujo silácky organizuje zvoz. Čaká nás nie dlhý úsek, no je strmý, blatistý, šmykľavý. Ujo pribrzďuje nosidlá vpredu, Dalibor a Zdenči sa striedajú vzadu. Chlapci majú čo robiť. Ako naschvál cestu dvakrát skrížia stromy. A len rozmýšľam, prečo prišiel len jeden záchranár. Konečne prichádzame k autu HZS. Je zapadnuté v bahne. No čaká pri ňom aj tereňák - ťahač, čo Dalibor zorganizoval. Všetko chlapci nakladajú, priväzujú auto HZS lanom. Ešte jeden strach z možného prevrátenia sa auta prežívam. No chlapci to majú dobre premyslené a šťastne sa dostávame z bahna. Auto HZS nás priváža do Liptovskej Osady, kde ma prekladajú do sanitky. Vydávam sa na cestu z hôr. Z hôr do Vojenskej nemocnice v Ružomberku.