Trasa

Rajecká Lesná – Široká, ústie – Vríčanské sedlo – Skalky – sedlo pod Úplazom – Široká, ústie – Rajecká Lesná

Po dlhých týždňoch sa po Vianociach prudko ochladilo - keď nebude sneh, aspoň sa nezablatíme. Parkujeme na námestíčku v Rajeckej Lesnej, je tu ľudoprázdno. Bez otáľania sa vydávame hore obcou, aby sme zahriali stuhnuté telá. Slnko do tejto časti doliny ešte nepreniklo a teplomer ukazoval -14 °C. Na plote jedného z penziónov si čítame informačnú tabuľu s mapou Frivaldskej časovky. Chodec či cyklista si môže zmerať čas a na webe porovnať s ostatnými. Asfaltka pokračuje dolinou aj za dedinou, tu však končí chemický posyp a vrstva snehu je ujazdená miestami do ľadova. Po pravej strane je novou strieškou zakrytý výver železitej kyselky, kedysi tu z rúrky dokonca tryskal gejzír do niekoľkých metrov. Míňame horáreň, chatovú osadu Žiar a priľahlé lyžiarske stredisko. Medzi nimi vľavo od cesty je prameň, tiež opatrený strieškou.

Na chvíľu nás obliznú slnečné lúče, ale vzápätí sa odpájame na žltú značku do chladom zívajúcej úzkej dolinky potoka Široká. Pri rozvetvení potokov chodník začína strmšie stúpať po skalnatom hrebienku. Sem opäť prenikne zopár slnečných lúčov, ale len po traverz hustou smrečinou. Znova sa dostávame k hornému toku jedného z prítokov, jeho prameň je zakrytý podobnou strieškou, ako dva predošlé. Dobre sa niekto postaral. Už len záverečné metre, cez riedku smrečinu presvitá... a sme na malofatranskom hrebeni, vo Vríčanskom sedle (950 m). Snehu je tu trochu viac, ale nebolo by to ani na bežky. Pomerne veľa stôp smeruje doprava cez Ostrú skalu na Kľak. My sa však poberáme na opačnú stranu.

Obloha je úplne čistá a vládne takmer bezvetrie. Stúpanie je mierne. Striedajú sa úseky bučiny so smrekmi a malebnými čistinami, kde čerpáme slnečnú energiu. Vo voľnom teréne je snehu viac, občas je naviaty do vĺn a Miloš, idúci v polovysokej obuvi, ich obchádza. Podľa stôp to vyzerá, že pred nami išli nanajvýš traja ľudia. Hoci som tadiaľto prechádzal viackrát, terén vôbec nespoznávam. Vždy to bolo v bezsnežnom období a opačným smerom. V závere je trochu strmší úsek a vychádzame do otvoreného terénu s úvodnými skalkami. Otáčame sa a kocháme sa prvými výhľadmi na nezameniteľný "zub" Kľaku na juhozápade. Pomaly stúpame plochým hrebeňom, chodník sa kľukatí pomedzi skalky a trsy kosodreviny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ovzdušie nie je čisté, ako by sa na mrazivý zimný deň patrilo, takže vzdialenejšie kopce sa strácajú v opare. Rozoznávame hrebene Vtáčnika a Kremnických vrchov, výrazné sú kúdoly z komínov elektrárne v Novákoch a zdá sa, že vidno tiež oblaky tvoriace sa nad chladiacimi vežami Bohuníc aj Mochoviec. Na východe je vrstva mrakov, cez ktorú ledva rozoznať veľkofatranské kopce, oblačnosť zasahuje aj na sever až po Veľkú lúku. Občas sa z nej utrhne chumáč a preletí nám nad hlavami. Názov Skalky (1190 m) výstižne charakterizuje celú malebnú oblasť. Samotný vrchol je nevýrazný, nebyť smerovníka, ani by človek nevedel, ktorá zo skaliek je najvyššie. Prudký vietor nás zaháňa na zostup. Je mierny a chodník sa stáča na sever do zalesneného sedielka.

Na ďalšej lúke stretávame šiestich protiidúcich, prvých (aj posledných) turistov dnešného dňa. Miloš spoznáva, že sú tiež z Považskej Bystrice. Dávame si obed a stúpame na vyvýšeninu. Prekvapujú nás koľaje od auta, ktoré sa na plošine otáčalo. Hrebeň je tu takmer vodorovný, otvorený na turčiansku stranu. Stáča sa doprava a na Jankovej poskytuje posledné výhľady tejto časti. Tu aj automobilové stopy opúšťajú značku, tá sa lomí takmer do protismeru a lesom klesá do sedla pod Úplazom. V ňom križuje hrebeň modrá značka z Rajeckolesnianskej doliny, ktorou sa poberieme naspäť. Na smerovníku je cieľová tabuľka spomínanej Frivaldskej časovky.

Klesanie je spočiatku strmé, najprv smrečinou, neskôr bukovou horou. Veľkou serpentínou sa dostávame k hornému toku Lesnianky, ktorá nás bude sprevádzať až do konca túry. Pri sútoku viacerých potokov sa terén zmierňuje a vchádzame na ujazdenú lesnú cestu. Tá sa kľukatí dolinou, stretávame výletníkov z blízkej chatovej oblasti. Po pravej strane z ukrytej rúrky tryská tenkým prúdom miestny umelý gejzír. Keby bola zima, ako sa patrí, mohli sme vidieť aj takéto ľadové útvary. Po kilometri sme na rázcestí do Širokej, kde sme ráno dolinu opúšťali.

Nasledujú záverečné kilometre v opačnom poradí. Obzeráme smutné lyžiarske stredisko, bez snežných diel nepomôžu ani mrazy, ako sú teraz. Na rozdiel od rána, v centre obce vládne čulý ruch. Rodinky s deťmi, parkovisko plné na prasknutie, pred vstupom k drevenému betlehemu chumáč ľudí - jeho prehliadku tentoraz vynecháme. Nasadáme, uvoľňujeme vzácne parkovacie miesto a príjemne unavení smerujeme domov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek