1. deň

Majdan – sedlo Priehyby – Horošovík – Solisko – sedlo Lysina – Veľká Javorina – Chochuľka – útulňa Drina – Čergov – útulňa Drina

Prelom novembra a decembra priniesol do dolín hmly a mráz. V meste všetko zošedivelo a razom sa ohlásila túžba odísť načerpať energiu do hôr. Plán som mal jasný už počas týždňa – stráviť na hrebeni Čergova noc a presvedčiť frajerku, nech ide so mnou. To nebol problém, súhlasila hneď. S plánom oboznamujem aj kamarátov, ak by mal niekto záujem, budeme radi, ak sa pridá. Nakoniec sa v sobotu ráno stretávame štyria. Hneď ráno to vyzerá s počasím na jednotku. Modrá obloha a zubaté Slnko veštia krásny deň. To sa však dosť rýchlo mení, akonáhle prichádzame do centrálnej časti Čergova do osady Majdan. Z každej strany sa postupne valí nízka oblačnosť a hmla. Je veľmi mrazivo. Štípe nos, ruky, uši a všetko, čo nie je zababušené v niekoľkých vrstvách oblečenia.

Čaká nás výstup do sedla Priehyby, ktorý som išiel už neraz a pravdupovediac, je to časť cesty, na ktorú sa teším najmenej. Monotónne šliapanie po spevnenej ceste si krátime debatami a hraním hier typu „hádaj, na čo myslím“. Cesta začína byť zaujímavá až tesne pod sedlom, všetko je v bielom šate. Vyzerá to čarovne. Akoby som už-už cítil Vianoce za rohom. V sedle máme krátku prestávku pred prudším stúpaním na Horošovík. Dopĺňame prevádzkové kvapaliny – čaj a rum. Stúpanie na Horošovík dokonale prekrvuje všetky časti tela a zima nemá šancu. Mraky sa trhajú, Slnko ukazuje svoju silu a my sa tešíme. Akonáhle vychádzame z lesa, vidíme biele more. Nekonečné biele more, z ktorého trčia len majestátne Tatry a vrcholky Levočských vrchov. Počasie, aké by sme si ani nevysnívali. Teraz pred nami leží len najkrajšia časť – slnkom zaliate horské lúky a parádne rozhľady. Žiadne prudké stúpania ani klesania nás teraz nečakajú, a tak si môžeme okolie vychutnávať naplno. So Šumim trocha meškáme za dvojicou Matúš a Nika. Predsa len, ak máte so sebou fotoaparát a také nádherné rozhľady, niekedy aj zabudnete chodiť. Len stojíte, ostríte a cvakáte do zbláznenia...

Postupne zdolávame vrcholy Soliska aj Veľkej Javoriny. Ostáva len posledný vrchol dnešného dňa – Čergov. Trocha sme sa aj ponáhľali, aby sme stíhali nachystať dostatok dreva na celú noc. V čerstvom snehu nenachádzame žiadne stopy, vedúce k útulni Drina, takže to vyzerá, že budeme jediní nocľažníci. Hneď po príchode sa chytáme práce a priťahujeme z okolitého lesa poriadne kusy hrubších konárov, ktoré následne na striedačku pílime.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pílka je naozaj dôležitá súčasť výbavy, ak sa plánujete v útulničke zohriať. Piecka je maličká a dovnútra nevojdú väčšie kusy dreva. Trvá to možno aj dve hodiny, kým máme dostatok dreva na celú noc, poctivo ho ukladáme dovnútra, aby obschlo a prípadne poslúžilo aj iným. Až teraz je čas oddychu. Teplota v útulni pozvoľna stúpa a svoje uzimené telá zohrievame pri teplej piecke. Atmosféru pohody dotvára vôňa vareného vínka, na ktorého výrobu som niesol suroviny celý čas až sem. Šumi sa rozhodne atmosféru spríjemniť východniarskymi a rusínskymi ľudovkami...

V noci sa rozhodujeme zájsť na vrchol Čergova a vychutnať si výhľad na krajinu pod nami. Trocha námahy naozaj stálo za to. V inverzii svieti Prešov ako vianočná ozdoba, k tomu blikajúce svetlá vysielačov na Lysej, Stráži a na Dubníku. Naozaj jedinečný okamih. Mráz však nedovolí spraviť viacero záberov, ruky krehnú a teplo útulne nás láka späť. V noci treba do piecky neustále prikladať. Spánok je vďaka tomu etapový – na pol hodinky. Do rána sa mi podarilo teplotu vo vnútri udržať nad 10 °C a teda asi všetci, okrem mňa, sa dobre vyspali.

2. deň

útulňa Drina – Čergov – sedlo Čergov (Chata Čergov) – Ostrý kameň – Lysá – Baranie – Podbaranie – Tokárne – Majdan

Ráno sa nikomu nechce vyliezť z tepla v spacáku. Chce to veľa presviedčania, kým sú všetci hore. Okolo deviatej ráno sme s batohmi na ceste smerom k Chate Čergov. Počasie opäť exkluzívne. Máme v pláne vyjsť dnes ešte na Lysú a následne sa vrátiť do Majdanu dolinou Ľutinky. Od turistickej chaty Čergov je to na vrchol Lysej čosi viac ako hodinka stúpania. Míňame pritom menšie zasnežené horské lúčky s výhľadmi na hlavný hrebeň, ktorým sme kráčali včera. Táto časť Čergova je jedna z najfrekventovanejších. Stretávame viacero turistov, ktorí si prišli užiť pekné počasie na horách.

Na Lysej je výhľad na Tatry ako z pohľadnice. Stojíme, pozeráme a obdivujeme. Do doliny Ľutinky schádzame cez osadu Baranie, kde míňame známy zachovalý domček ako zo skanzenu. Cesta do Majdanu vedie bývalou, miestami stále zachovalou asfaltovou cestou. Šliapanie po nej nie je žiadna výhra. Na záver nám zážitok zlepšuje ešte stádo laní, ktoré prebehuje cez cestu.

Záver

Čergov je srdcovka. Vždy bol a navždy aj ostane. Malé pohorie, ktoré má svoju veľkú dušu. Na mape nenápadný kút Slovenska s neveľkými nadmorskými výškami a žiadnou výnimočnou atrakciou. Ale to je len zdanie, ktorým sa môže dať oklamať len ten, kto na Čergove nikdy nebol. Čergov treba vidieť, zažiť a precítiť...