Trasa

Starý Smokovec – Hrebienok – Nad Rainerovou chatou – Zbojnícka chata – sedlo Prielom – Poľský hrebeň – Východná Vysoká – Poľský hrebeň – Sliezsky dom – Velická poľana – Nad Zrubami – Tatranské Zruby – Starý Smokovec

Zo Starého Smokovca vyrážam v neskorých popoludňajších hodinách. Dnes mi stačí prísť na Zbojnícku chatu, kde sa chcem zúčastniť turisticko-spoločenskej akcie. Prvá časť trasy vedie popri pozemnej lanovke na Hrebienok. Po zeleno značenej trase (počas výletu vystriedam všetky farby) idem plynulo hore. Tento úsek je dobrý na rozdýchanie sa pred ďalšou časťou túry, dá sa samozrejme skrátiť aj pozemnou lanovkou. Onedlho som na Hrebienku a pokračujem po červeno značenej Tatranskej magistrále. Tento úsek je veľmi príjemný, nenáročný, s peknými výhľadmi, vhodný aj na vychádzku s kočíkom či sánkami. Dnes som tu však bez prcka, a tak kráčam dospeláckym turistickým krokom. Na rázcestí nad Rainerovou chatou zmením značku na modrú a začínam plynulo stúpať Veľkou Studenou dolinou. Túto trasu mám rada. Obsahuje mnoho fotogenických miest. Dnes ale nie je počasie na fotenie. Oblaky sa prevaľujú všade okolo a hrozí búrka.

Prvý úsek vedie lesom, potom už len kosodrevinou. Za pekného počasia sa dá pristaviť pri Veľkom Studenom potoku a kochať sa pohľadmi na štíty, ale teraz je nevľúdne, a tak idem ako stroj. Keď sa zastavím, je mi zima a nemám chuť sa stále obliekať a vyzliekať. Na chvíľu opustím potok a stúpam serpentínami až k reťaziam pod Bránou. V skalnom prahu sa opäť stretnem s potokom a onedlho som na mostíku na terase. Za mostíkom si dám občerstvovaciu pauzu, ale kvôli počasiu len krátku. Potom začínam strmšie stúpať k Vareškovému plesu. Za ním sa terén zmierňuje a už len viac-menej traverzom sa dostávam ponad Dlhé pleso ku Zbojníckej chate. Počasie sa na záver dňa pomaly zlepšuje. Dúfam, že ráno bude pekne.

Tatranské safari

Ráno prekonáva moje najtajnejšie želania. Víta ma krásny letný deň bez obláčika. Po raňajkách vyrážam v ústrety sedlu Prielom. Nemám síce vo zvyku chodiť na túry sama, ale nikto sa nepridal a v Tatrách v letnej turistickej sezóne je skôr problém byť chvíľu na chodníku bez davov ďalších návštevníkov, takže si to užívam - len ja a príroda, aspoň chvíľku. Záver doliny je nádherný. Potok, plieska, skalky, tráva. Ticho. Po štvrťhodinke míňam svištiu kolóniu. Zvieratá majú nory len kúsok od chodníka. Asi im obvyklá premávka neprekáža.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obídem skalu a už vidím pred sebou svoj dnešný cieľ. Vyzerá vysoko, ale nie je to nič hrozné. O pár minút stretávam niekoľko kamzíkov. Všetky sa vyškriabu na skaly vpravo. Okrem jedného. Ten si zvolí turistický chodník a kráča predo mnou. Podchvíľou sa obzerá, akoby bol prevtelený horský vodca. Idem pomaly, aby som ho nevyplašila. Spoločná túra nám vydrží asi 10 minút. Potom sa kamzík ostane pásť na tráve vpravo od chodníka. Je to úžasný zážitok. Nocľahy na chatách - okrem zábavy a zážitkov na chate samotnej - sú výborné v tom, že človek môže byť ráno vysoko v horách sám, za gýčového počasia. Som celkom zvedavá, pokiaľ mi samota vydrží. Počas meditovania plynule naberám výšku. Stúpanie je čím ďalej strmšie. Občas treba ísť suťou, občas po skale a občas treba použiť aj ruky. Východná strana sedla je bez zabezpečovacích pomôcok. Nie je to nič náročné, ale v prípade mokrej skaly to môže byť nepríjemné. Tesne pod sedlom je trasa veľmi rozlámaná a chodník ako-tak držia pokope roxorové tyčky. Hurá, som v sedle!

Trikrát sedlo a jeden vrchol

Sadnem si do závetria a kochám sa pohľadom na slnkom ožiarenú Veľkú Studenú dolinu. Z druhej strany na mňa dýchol chlad. Onedlho ma dobiehajú dvaja Poliaci - prví dnešní turisti. Rozložia sa v sedle, tak vstávam, nech sa na seba netlačíme v nasledujúcej pasáži. Prvá časť zostupu je zaistená reťazami a následne je možné použiť buď kramle, alebo o niečo ďalej reťaze. Pamätám si sedlo ešte z čias, keď tu boli len reťaze. Keďže je obojsmerné, je fajn, že sa pridali aj kramle. Na moje nohy sú však ďaleko od seba, aspoň smerom dole sa mi nepozdávajú, a tak si pomáham reťazami. Zvyšok klesania pod žľab je v pohode, len si treba dať pozor na uvoľnené kamene a tiež si občas pomôcť rukami. Terén sa zmierni a víta ma úchvatný pohľad na Zamrznuté pleso a okolité štíty. Len na plese nie je momentálne zamrznuté vôbec nič.

Ďalej pokračujem nepríjemnou sutinou, občas spevnenou roxorovými tyčami. Terén sa však zmierňuje a onedlho som na rázcestí v Zamrznutom kotle pod Poľským hrebeňom. Odtiaľto ma čaká stúpanie po zelenej značke. Časť chodníka je preložená a nanovo vybudovaná z brvien a skál. Aj tak však vidno výraznú eróziu svahu. Veľké skaly sú vysypané aj priamo na novom chodníku. Netrvá dlho a som v sedle Poľský hrebeň. Dve sedlá by boli, tak neváham a ešte pridám vrchol. Spomínam si na prvú návštevu štítu. Partia dievčat z filozofickej fakulty si vyrazila na vysokohorské sústredenie s partiou z fakulty telesnej výchovy a športu. Tí poňali túru na Východnú Vysokú ako tréning a od Poľského hrebeňa na vrchol prakticky vybehli. Keďže sme sa nechceli dať zahanbiť, tiež sme boli hore za 22 minút, s jazykom po kolená. Dnes som chvalabohu sama a moje ego má voľno.

Stúpanie vedie peknými skalnými úsekmi, na jednom či dvoch miestach spestrenými krátkou reťazou, inak stačí občas zapojiť ruky. Ľudí od rána značne pribudlo, takže sa každú chvíľu s niekým obiehame a vyhýbame. Aspoň je príležitosť pokochať sa výhľadmi a vydýchať. Obloha má stále krásnu modrú farbu, nie je kam sa ponáhľať. Na vrchole je rušno. Robím fotografku partii milých mládežníkov a oni mňa tiež fotia ako do modelkovského booku. Z každej svetovej strany, jeden úsmev krajší ako druhý, v stoji, v podrepe. Toľko fotiek nemám ešte ani z jedného vrcholu. Potom si nájdem svoj meter štvorcový voľného miesta a obdivujem úžasné výhľady do Veľkej Studenej doliny, na Belianske Tatry, do Ťažkej doliny a na Gerlachovský štít.

Zo zoologickej do botanickej záhrady

Ani sa mi nechce ísť dolu, ale čaká ma ešte celkom dlhý zostup, a tak pomaly schádzam späť na Poľský hrebeň. Tu sa nezdržiavam a rovno pokračujem po zelenej do Velickej doliny. Prvá časť pod sedlom je vybavená reťazami a niekoľkými kramľami, terén však nie je náročný. Potom ma čaká len skalnatý chodník pomaly vedúci k Dlhému plesu. Vôkol sú kopy sutiny. Pleso vyzerá tak, že sutina padajúca Krčmárovým žľabom ho časom pochová. Za plesom sa chodník stočí doľava a prichádzam do jednej z mojich najobľúbenejších tatranských lokalít - strednej časti Velickej doliny s názvom Kvetnica. Estetický skalnatý chodníček pozvoľna klesajúci obrovskou záhradou so sviežou trávou a kvetmi najrôznejších farieb. Okrem iného mám šťastie na zvonček tatranský. Popri mne žblnkoce Velický potok, pod skalnou stenou sa popása črieda kamzíkov. Cítim sa ako v raji a idem len tak z nohy na nohu, aby som si to užila.

Nedomyslený koniec

Idem takmer po rovine dlhou terasou, na jej konci vytvára potok Kvetnicové pliesko. Z terasy je nádherný výhľad na Velické pleso a Sliezsky dom. Pomaly k nim klesám, po pravej ruke ako bonus nádherný vodopád. Pred Sliezskym domom sa ohlasuje žalúdok, že by rád nejaké jedlo. Sú asi 4 hodiny popoludní a na túre som toho veľa nezjedla. Objednám si syr s hranolkami, trochu ma prekvapí, že oblohu predstavuje kyslá kapusta a najmä jej šťava, do ktorej mi plesli syr. Kombinácia chutí je zaujímavá. Dlho sa nezdržujem, lebo ešte mám pred sebou poslednú etapu cesty do Smokovca.

O pár minút som na Velickej poľane a z ponuky na smerovníku si vyberám žltú značku. Červená magistrála je tiež pekná, ale som príliš unavená, aby som to ťahala cez Hrebienok. Žltú, najmä jej prvú pasáž, mám veľmi rada. Príjemný chodník vrtiaci sa v kosodrevine a neskôr v lese, síce tiež poznačenom kalamitou, ale nie všade. Na rázcestí nad Zrubmi dostávam veľmi hlúpy nápad. Namiesto toho, aby som príjemným klesaním pokračovala do Smokovca, zláka ma modro značený chodník rovno dolu do Tatranských Zrubov, lebo tade som ešte nešla. Po 15 minútach to ľutujem. Vyšla som z lesa na rúbanisko a chodník klesá kolmo na vrstevnice. Kolená dávajú najavo, že toho majú dosť. So zaťatými zubami zídem do Tatranských Zrubov na železničnú zastávku. Samozrejme, vlak v dohľadnej dobe nepôjde žiadny a chcem byť čím skôr pod sprchou. Posledný úsek do Smokovca doťapkám po chodníku paralelnom s Cestou slobody.

Napriek únavnému záveru, ktorým sa rozhodne neinšpirujte, vyšla túra parádne. Snáď nebude trvať dlho a opäť si ju zopakujem.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek