Tirolerkogel

Ako obyčajne, vstával som skoro. Vďaka tomu som čosi pred ôsmou hodinou odstavil tátoša na veľkom parkovisku pred Annabergom. Prehodil som pár slov s turistom so psom, ktorý sa chystal na Tirolerkogel inou cestou, a vyrazil som. Z parkoviska vedie na Tirolerkogel cesta, na ktorej v zime ratrak robí stopu pre bežkárov. Keďže mrzlo, dalo sa ísť po utlačenom páse bez snežníc. Do sedla Am Gscheid sa ide v podstate horizontálne, stúpanie začína až za sedlom. Bolo nádherné počasie a z cesty sa začali otvárať čiastočné výhľady.

Asi 100 metrov pod vrcholom turistická značka odbočuje z cesty a mieri priamo na kopec. Keďže tam bol sneh sfúkaný, išiel som po značke. Záveje sa objavili až tesne pod vrcholom, kde rastú mladé smriečky. Z vrcholu Tirolerkogelu (1377 m) je nádherný výhľad. Na západe som spoznával výrazný Großer Ötscher, na ktorom som bol v novembri, na juhovýchode Göller, na ktorý som sa neúspešne snažil vyliezť pred týždňom, a na východe Schneeberg, najvyšší kopec Dolného Rakúska. Neďaleko vrcholového kríža stojí veľká chata Annaberger Haus. Zaujali ma na nej tabule, na ktorých stálo, že kopec leží na medzinárodnej pútnickej ceste z Poľska do Talianska.

Schádzanie z Tirolerkogelu

Z Tirolerkogelu som zamieril na juhovýchod. Tu už cesty niet, na strmom svahu bola vysoká vrstva snehu, do ktorého som sa začal prepadávať. Bol najvyšší čas obuť si snežnice. Môj postup sa spomalil. Pár metrov som išiel po značke, lenže potom som ju stratil. Vybral som sa do dolinky podľa mapy.

V dolinke bol sneh sfúkaný a na kameňoch ma vítala značka. Ale v dolnej časti som z nej opäť zišiel. Z dolinky odbočovala výrazná zvážnica, no na skalách nebol červený pásik. Prešiel som dolinou hore-dole, až som sa odhodlal zahnúť na zvážnicu. Na nej som potom značku našiel, ale až kus za rázcestím. Našťastie, tým sa moje blúdenie skončilo, ďalší postup bol presne podľa plánu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na zvážnici som stretol turistu so psom, s ktorým som sa rozprával na parkovisku. Turista to tu poznal a vysvetlil mi, kadiaľ ísť. Pomohlo mi aj to, že som chvíľu mohol ísť po jeho stopách a nemusel som sa obzerať po značkách. Z cesty som odbočil na rázcestí so smerovníkmi pod Lacken Kogelom.

Schádzal som do doliny Dachsental. Chodník zarastajú mladé bučky, čo znamená, že tu nechodí veľa turistov ani v lete, nieto v zime. Značenie je však veľmi dobré. V údolí Dachsental som minul dve rozpadávajúce sa drevenice a prišiel som do doliny potoka Retzbach (600 m). Za veľkou chatou som prišiel k vstupu do rokliny Falkenschlucht.

Falkenschlucht

Pri vstupe do rokliny visí tabuľa. Turistom na nej odporúčajú využiť obchádzku po ceste v období, keď je roklina uzavretá. Lenže kedy je tiesňava uzavretá, to na tabuli nepíšu. Keďže do nej viedlo zopár stôp, usúdil som, že teraz uzavretá nie je. Do rokliny Falkenschlucht sa vchádza po mostíku cez úzku skalnú bránu. Je to pekné miesto, ale za ním sa roklina rozširuje a nasleduje menej atraktívny výstup hore strmou dolinou. Ďalšie zaujímavé miesto je tesne pred záverom. Je ním asi 50 metrov dlhý kaňon, v ktorom je sústava drevených mostíkov. Vstup do rokliny bol prešliapaný, no sem uplynulé dni nevkročila ani noha. Na mostíkoch boli naváľané kopy snehu, ktorý sa na ne zosunul zo skál. Išlo sa po tom dosť zle, ale páčilo sa mi tam.

Roklina je dlhá čosi vyše kilometra a má prevýšenie 200 metrov. Stúpal som ňou viac ako hodinu najmä preto, že hore bolo veľa snehu a musel som si nazúvať snežnice. A pri každom prechode cez potok, ktorých je tam dosť, som si snežnice musel vyzúvať. Potok treba preskakovať po kameňoch, lebo mostíky tam nie sú. Predpokladám, že roklinu uzavierajú na jar, keď sa topí sneh a potok sa zmení na dravú riavu.

Návrat na parkovisko

Dolinou potoka Falken vedie jedna z vetiev pútnickej cesty do Mariazellu. Za roklinou boli na stromoch pribité drevené tabuľky pripomínajúce každoročné púte. Prišiel som na odbočku lesnej cesty. Až doposiaľ som išiel po značke, teraz pôjdem podľa mapy. Nebude to však náročné, lebo cesta vedie až do sedla Am Gscheid. Keďže ňou dlhšie nešlo žiadne auto, záver výletu som si odšliapal v snežniciach. Cesta stúpala veľmi mierne a bola dobre viditeľná. Na severnom svahu ju lemovali cencúle. Bolo ich tak veľa, že bolo ťažké rozhodnúť sa, ktorú skupinu ešte fotiť a ktorú nie.

Vystúpal som k loveckej chate (asi 1080 m), kde som našiel stopy snežníc a psa. Pred pár hodinami tadiaľto prešiel turista, ktorého som stretol na parkovisku. Znamená to, že teraz stačí, keď sa budem držať stôp. Zaviedli ma do sedla Am Gscheid, skadiaľ som ďalšiu cestu už poznal.

Záver

Za celý deň som stretol jediného turistu na snežniciach, jedného skialpinistu a rolbu, ktorá obnovovala bežeckú stopu. Myslím, že viac dodať netreba.