Trasa

Tatranská Javorina, časť Lysá Poľana – Bielovodská dolina – Bielovodská poľana, horáreň Biela voda a späť

Chachacha, veď žiadne nemám. Nevadí, vezmeš si tie, čo sú v pivnici. Prešiel ma po chrbte mráz, na takom niečom som ešte nestála. No čo, časť Bielovodskej doliny som išla s kočíkom, pešo, aj na bicykli, tak aj toto zvládnem. Na otázku, či by som si nemohla vziať svoje backcountry lyže, dostávam odpoveď, že nie, lebo nemám pásy. Večer si ešte vyskúšam lyžiarky, nachystám batoh, ponúknem sa, že pripravím "sváču" a už sa teším. Ráno môj malý spoluturista putuje do škôlky a vzhľadom na povinnosť ho vyzdvihnúť do 16.00 hodine nemám strach, že sa nejako strhám.

Okolo desiatej parkujeme v Lysej Poľane, tesne na štátnej hranici s Poľskom. Parkovisko je opustené, vyberač parkovného ale čulo vybehne zo stánku s viacgrádovými nápojmi. Zaplatíme 5,- € a rýchlo obúvame lyžiarky, lyže na plece a po chvíľke sme na začiatku modrej značky, vedúcej Bielovodskou dolinou.

Odborná literatúra opisuje Bielovodskú dolinu takto: Najdlhšia a najrozľahlejšia dolina na severnej strane Tatier a určite jedna z najkrajších dolín Tatier. Dlhá je 10 km. Dolná časť doliny je lesnatá, horná časť sa rozvetvuje do rôznych údolí a žľabov, ktoré pri pohľade z dolnej časti vytvárajú nádherný panoramatický obraz skalného amfiteátru. Dolinou preteká divoká horská riečka Biela voda (Białka), ktorá na väčšine svojho toku ohraničuje poľsko-slovenskú hranicu. (Zdroj: Slovensko - Putovanie po regiónoch, vyd. Dajama.)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obúvame lyže s pásmi, nacvičujem zapínanie viazania s voľnou pätou. A môžeme vykročiť. Znova opakujem, že som v tomto smere totálne negramotná. Po pár krokoch zistím, že vďaka pásom sa mi nič nešmýka, nelepí sa mi sneh a môžem sa venovať obdivovaniu okolitej prírody. Samozrejme, štýl asi (určite) nie je úplne podľa učebnice, lebo dostávam pokyny, že nemám dvíhať lyžu zo zeme (ako na bežkách), že mám robiť dlhšie kroky atď. Snažím sa, aj napredujem a o chvíľu sa začínam potiť.

Bielovodskú dolinu pokladám za jednu tatranskú perličku, je úžasná veľkoleposťou výhľadov od začiatku a čím ďalej človek ide, tým sa jej veľkoleposť zväčšuje. Po pravej ruke tečie riečka Biela voda. Teraz v zime pomedzi kamene s bielymi snehovými čiapočkami, jej melódia je rovnako šantivá ako v hociktorom inom ročnom období. Po ľavej ruke je o chvíľku malý altánok, v ňom si dvojica turistov upína na hlavy prilby a vyberá čakany. Sledujem očami stenu za altánkom a vidím niekoľko lezcov na ľadopáde. Celú pohodu doliny umocňuje slniečko, sniežik je ešte belší, skladá sa z tisícok malých hviezdičiek, v mraze svietia úplne rozprávkovo. Tak si pohodujem a kráčam a aj napriek spotenému chrbátu a amatérskemu štýlu sa mi darí pohybovať pekne vpred. Snažím sa držať za synovým chrbtom čo najbližšie, sem-tam sa mi to darí viac, sem-tam menej, a tak ma počká, vyberá foťák a fotí okolitú tichú nádheru. Po 3 kilometroch som sa dotiahla k Bielovodskej horárni. Čajíkujem z termosky, hryzkám vianočné medovníčky a mám víťazný pocit. Poľana Biela voda je obstúpená horskými velikánmi, panoráma doslova berie dych.

Pokračujeme širokánskou lúkou cez Bielovodskú poľanu prikrytú veľkou snehovou perinkou, ešte chvíľku lesom a už nás čas núti sa otočiť. Dávame dolu pásy a v krásnej vlastnej stope si to lyže šinú samy, aby som mohla iba dýchať a kochať sa výhľadmi. Na viacerých miestach, kde chodník trošilinku stúpa, lyže bez pásov trochu podšmykujú. Keď vyzúvam lyže pri mostíku v Lysej Poľane, tak sa dozviem, že backcountry bežky by pri týchto podmienkach boli lepšie. Nevadí, skúsila som niečo nové.

Zhrnutie

Nejde tu o žiadny výkon, iba o dýchanie zhlboka a nasávanie endorfínov v krásnej slovenskej prírode. Cestou do škôlky sme stihli aj cesnačku v Ždiari. A po návrate domov som si ešte vychutnala hodinku sánkovačky s drobcom. Na druhý deň som z okna zdesene pozerala, ako sa snehová nádhera topí v dažďových kvapkách pri teplote plus 7 stupňov a Svätého Petra som sa pýtala, či to myslí naozaj. Ten sa naštval a čľapkanicu zmenil na poriadnu kĺzačku, tú ešte prikryl čerstvým snehom, naozajstná zimná idylka. Mne zostali spomienky na super deň a dúfam, že si ho ešte zopakujem túto zimu na backcountry, aby som mala zoznam dopravníkov v Bielovodskej doline čo najširší.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek