V hlave mi víria samé myšlienky, len aby to všetko dobre dopadlo. Z pochmúrnosti ma úplne vytrhne hluk kúsok predo mnou. Ostražito zastanem, prikrčím sa a čakám, čo bude. Našťastie je to diviak. Rozhrabával si niečo na priľahlej lúčke. Ako ma začul, zacítil, dal sa do behu a zmizol v húštine. No, musím si dnes dávať poriadny pozor, takéto nepozorné zamyslenia ma môžu prísť veľmi draho. Touto cestičkou som išiel veľakrát, poznám ju ako vlastnú ruku (alebo oko v hlave?), nemám kde zablúdiť ani v prípade tmy. Len najprv musím môj náklad v ruksaku dopraviť na dohodnuté miesto.

Ešte kúsok a som konečne na kopci, ďalej budem pokračovať po hrebeni. Tu sa ale musím pomotať. Najlepšie bude prejsť po tráve a lístí, ktorému sem-tam chýba snehová pokrývka. Tam, kde je súvislá vrstva snehu, rozoznávam dva páry stôp a tlapky, najskôr od psa. Tak toto vôbec nie je dobré, aj keď nie sú čerstvé, z dnešného rána. Svedčí to o tom, že tade zvyknú prechádzať. Chvíľu ešte postojím a načúvam, ale odvažujem sa a idem ďalej. Smelo si vykračujúc prichádzam na ďalší kopec. Ak by bolo dobré počasie, kúsok odtiaľ je pekný výhľad na Tatry. Dnes však nie, ani slabý vetrík nerozfúkal mračná a slabšiu hmlu. Na chvíľku zhadzujem z chrbta ruksak a dávam si čaj a kúsok chleba. Stadiaľ je to do môjho cieľa len 1,5 hodiny. Dúfam, že ma tam môj balíček bude čakať, tak ako mi včera hovoril otec. Malo by to byť zabalené v papieri a zatočené do celtoviny.

Snehu je čím ďalej, tým viac. Topánky mi trochu premokli, ale ešte mi nie je zima na prsty. Aj by som si ich doma namazal, ale nebolo čím. Obzerám sa späť na svoje stopy. No, svietia tam poriadne. Utešujem sa tým, že tak ďaleko od najbližšej dediny tu v zime nebude nikto. Ešte záverečné stúpanie a konečne som dorazil na Vysoký vrch. Stadiaľ sa kúsok stočím a idem akoby nazad, len nie mojou cestou. Pokračujem po skalnom hrebeni. Treba mi nájsť miesto, kde sa schádza dolu. Nie je to jednoduché, kúsok sa šmýka, ale nachádzam ju. Je to jedna z jaskýň, čo sa vyskytujú v Artúrovej skale. Našťastie o jej prítomnosti nevie veľa ľudí. Zhadzujem z chrbta sladký poklad, 10 kíl cukru. Celý v napätí vchádzam dnu a pozerám sa pri slabučkom svetielku sviečky. Niekde to tu musí byť, dúfam že som nešiel nadarmo. Veď predsa sa mohlo hocičo cestou stať a z otcovej rodiny sem nikto nedorazil. Ani stopy v snehu som široko-ďaleko nevidel žiadne, len svoje, a to snežilo pred pár dňami. Nakoniec to nachádzam v jednej puklinke, ešte zahádzané kameňmi. Poriadne mi odľahlo. Rýchlo vychádzam pred jaskyňu a rozbaľujem balíček. Už pri prvom odtáčaní celty som zacítil známu vôňu. Z bočného vrecka na ruksaku vyťahujem malý nožíček a víťazoslávne ho zarezávam do SLANINY. To je pochúťka, nejedol som ju už poriadne dlho.

Moje vrece s cukrom ukladám na pôvodné miesto so slaninou a obkladám kamením. Ruksak si vyhadzujem na plecia a vyrážam späť domov po vlastných stopách. V ústach prežúvam odrezaný „falát“ a premýšľam, ako to otec celé dohodol. Veď všetky listy sa kontrolujú, takéto čosi tam napísať nemohol, to by bolo hneď odhalené. No, hlavne že všetko vyšlo. Napredujem celkom rýchlo, akosi sa mi ľahšie kráča. Slaninka v žalúdku robí divy, pridáva mi na sile a už mi nie je ani taká zima od úplne mokrých nôh. Ale najťažší úsek mám ešte len pred sebou. Budem musieť nepozorovane prejsť okolo miesta, kde som cestou po slaninu natrafil na stopy dvoch ľudí. Niekoľko sto metrov ďalej vedie turistická trasa na Chatu Jahodná. Cez deň tam určite niekto zavítal a bude sa aj vracať späť. Veľmi nemám chuť, aby ma niekto videl ísť z tejto trasy, ktorá sa teraz nesmie používať. V tomto mieste zvyknú pohraničníci legitimovať ľudí, vyzvedať, kam idú a podobne znepríjemňovať výlety do hôr. Samému sa mi to už stalo. Ale vtedy sme išli na Jahodnú alebo Lajošku, či Chatu Eriku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vchádzam do hustejšieho lesa. Z tohto úseku mam trochu strach. Ako tam kráčam, zdá sa mi, že je čím-ďalej tým väčšia tma. Ale podľa času je do úplnej tmy ešte aspoň hodinka - dve. Na moju veľkú radosť začína padať sneh. Aj keď len slabúčko, môže sa ešte rozsnežiť viac a zasypať za mnou všetky stopy. Aspoň nikto z našej rodiny nebude mať prípadnú oštaru s mojimi stopami okolo jaskyne.

Už začína byť šero, keď prichádzam opäť na miesto, kde vedie hranica. Radšej sa prikrčím a dobrých 10 minút vyčkávam, či nič nezačujem alebo nezacítim pach cigariet. Tentokrát vidím, že cestičku už zopárkrát preťali čerstvé odtlačky nôh. Ešte že som tade prešiel bez stôp a nikomu nenapadlo ísť kúsok po ceste smerom na Vysoký vrch. Tam by moje šľapaje určite zbadali a počkali by si na mňa. Iné na práci aj tak nemajú. Ešte sa radšej aspoň trikrát poobzerám, či nezbadám nejaké nebezpečenstvo. Nakoniec prechádzam úsekom úspešne a po chvíľke sa napájam na chodníček vedúci z Jahodnej do Košíc. Kráčam celkom uvoľnene, ak by aj dačo už bolo, teraz som na území Maďarska a mám pri sebe doklady s turistickým preukazom. Premýšľam, čo by sa stalo, keby ma chytili. Už len samotné nelegálne prekročenie hraníc je na väzenie a pašovať takýto tovar oboma smermi... Určite by som neobstál dobre. Otec sa nejako musel dozvedieť, že jeho bratia robia teraz pred Vianocami zabíjačku. A keďže na Slovensku je veľký nedostatok cukru, tak musel nejako dohodnúť výmenný obchod. U nás je zas nedostatok slaniny a mäsa vôbec. Všetko smeruje na front, jedine cukru sa nám podarilo pozháňať viac.

Cesta domov k pivovaru cez mesto prebehla rýchlo. Pod nohy mi opäť svietilo pouličné osvetlenie z plynových lámp a tešilo ma, že všetko dobre dopadlo. Ešte som si premyslel, akú výhovorku poviem zajtra v škole za neúčasť v kostole. Aj si ju napíšem, aby som si ju cestou ráno do školy zopárkrát prečítal a nekoktal v maďarčine. Nechcem si robiť zbytočné nepríjemnosti, veď pre jazykovú bariéru som už raz prepadol. Bolo to po príchode horthyovskej armády, keď som po maďarsky nevedel takmer nič a vyučovanie v slovenčine sa zrušilo. Slanine sa doma všetci veľmi potešili. Mama starostlivo poodkladala na blížiace sa sviatky. Nezabudla ani na brata, študujúceho v Budapešti na ekonomickej vysokej škole a hneď ráno mu poslala jeden kúsok v balíku ešte s ďalšími vecami, čo potreboval.

Príbeh som si vypočul ešte ako dieťa od môjho starého otca. Trasu sme si s bratom niekoľkokrát prešli, navštívili jaskyňu a ukrojili zo slaniny. Tentokrát aj s chlebom a cibuľou. Pri nedávnej návšteve takmer 91-ročného dedka som v skrini akousi náhodou natrafil na zaprášenú aktovku. Po jej otvorení som v nej našiel zopár fotografií, staré listy s dátumom spred 70-ich rokov a pamätnú medailu za účasť v odboji. To jediné zostalo po jeho bratovi Jánovi. V jednom liste z 15. 12. 1942 opisuje, ako mu dobre chutila slanina, ktorú mu poslali v balíku...

Fotogaléria k článku