Výstup na Reisalpe

Začiatkom februára som sa vybral na ďalšiu prechádzku so snežnicami. Do Rakúska. Pôvodne som plánoval vyliezť na Hocheck nad Altenmarktom, čo je kúsok od Viedne, no cestou z diaľnice som išiel cez pláne ležiace 500 metrov nad morom a snehu na nich bolo poskromne. V takýchto podmienkach by bola škoda trepať sa na 1000-metrový kopec. Pôjdem na 1400-metrový vrchol. Za Hainfeldom som zahol na juh. Prešiel som cez Kleinzell a na ceste sa objavil sneh. Nebol odhrnutý, iba posypaný a utlačený. Zaparkoval som pred osadou Traisenbeck.

Z Traisenbecku nevedie na Reisalpe turistická značka, sú tam aspoň lesné cesty. A to je presne to, čo potrebujete, keď idete na prechádzku so snežnicami. Mierne tiahle stúpania s rovným podkladom. Bolo pod mrakom, ale bezvetrie. Konáre stromov boli obalené snehom, nádherná zimná idyla. Z bielej periny vykúkali samoty. Kúsok nad lúkou In der Alm som si obul snežnice. Kráčal som po stopách od lyží a snežníc, lenže viedli akosi čudne. Mali stúpať serpentínami, namiesto toho traverzovali svahy po novej zvážnici, ktorú nemám na mape. Keďže zvážnica stále mierne stúpala, neprekážalo mi to.

Okolo výšky 900 metrov nad morom som vhupol do hmly. Zrazu som videl sotva na 10 metrov. Stopy od lyží ma však vyviedli na Kleinzeller Hinteralm a neskôr strmým svahom na Reisalpe (1399 m). Vrchol Reisalpe je plochý, lúčnatý, za pekného počasia z neho môže byť fantastický výhľad. Ja som bol rád, keď som v hmle rozoznal siluety neďalekých stromov. Minul som snehom zavalenú chatu Reisalpeschutzhaus a strmou lúkou som schádzal z kopca. V hmle mi pomohlo, že je cesta vyznačená kovovými tyčami, pretože stopy od lyží, zjavne skialpov, sa rozutekali po lúke, kde v ťažkom snehu vyryli hlboké brázdy.

Tokajúci hlucháň

Pod chátrajúcou samotou Brennalm som vyšiel z hmly. Konečne. Vykračoval som si po lúke, keď som začul "Tok, tok, tok!"
Pozriem hore na svah, a tam hlucháň. Chvost má rozprestretý ako vejár a toká. Okamžite som vytiahol fotoaparát a fotil som ho. Spredu, zboku, opäť spredu… Hlucháň sa promenádoval doprava, doľava, a popri tom sa ku mne približoval. Začal som cúvať. V snežniciach sa cúva dosť zle, ale chcel som mať hlucháňa na očiach. Pôsobil rozrušene. Zrejme je toto jeho tokanisko, ktoré si bude brániť. Keď sa vzdialim, upokojí sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Lenže vták si moje cúvanie vysvetlil po svojom. Asi sa mu zdalo, že sa ho bojím a rozhodol sa, že mi ešte priloží na cestu. Približoval sa stále rýchlejšie. Pokiaľ bol odo mňa ďalej, tak som cúval a fotil. No keď bol odo mňa na štyri metre, už som nefotil, začal som pred ním šibrinkovať paličkou. Krpatá potvora ma chcela poklovať zobákom. Paličkou som mu odtláčal krk, ale on si z toho nič nerobil. Chvíľu sme sa tam pasovali, vyzeralo to na nerozhodný výsledok. Keďže sa hlucháň ku mne nemohol dostať, na pár sekúnd prestal, čo som využil na zbabelý útek, samozrejme, stále cúvajúc. Už som bol od neho asi 20 metrov a hlucháň bol stále na tom istom mieste. Vydýchol som si, mám ho z krku. No vták zatrepotal krídlami, doletel ku mne a dal si druhé kolo! Nakoniec sa unavil a prestal dobiedzať.

Zišiel som k samote Rumpel. Murovaný dom dopĺňa zopár hospodárskych budov. Samota leží vysoko v horách, je však obývaná. Z komína sa dymilo. Pod Rumpelom som schádzal úzkym značeným chodníčkom, vedúcim pomedzi stromy. Pod snehom boli na niektorých miestach skaly, bolo treba kráčať veľmi opatrne. Zbehol som ku Kumpfmuehle a asfaltovou cestou som sa vrátil k autu. Keďže bolo pod mrakom, počas celej sedemhodinovej prechádzky som nevidel v horách žiadnych ľudí. Až dolu na asfaltke sa deti hrali so psom.

Záver

Doma som si na Wikipedii prečítal, že je vzácne zazrieť hlucháňa v prírode, pretože je plachý. No neviem. Nazúrená hus je viac plachá ako tento vták. Zvláštne je, že tokal začiatkom februára, pričom elektronická encyklopédia píše, že hlucháne tokajú od marca do apríla.