Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Sabinov – Lipovce – Patria – Široké

Bachureň je moje rodné pohorie, a preto mám k nej najbližšie nielen z citového hľadiska. V pohorí som strávil mnoho chvíľ už za detských čias. Neskôr to boli kratšie neplánované vychádzky za čias študentských, ktoré sa následne pretransformovali na dlhé turistické pochody.

Vzdialenosť
35 km
Prevýšenie
+1565 m stúpanie, -1380 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 29.06.2014
Pohoria
Šariš: Bachureň a Branisko
Trasa
Voda
prameň pod utulňou na Mindžovej, prameň na žltej neďaleko Kravcovej
Doprava
Sabinov (bus, vlak)
Široké (bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasa

Sabinov, kaplnka pri moste – Nad Švabľovkou – Uzovský Šalgov – Uzovské Pekľany – sedlo Mindžová – Lipovce, škola – Kopytovská dolina, rázcestie – Pod Kravcovou – sedlo Smrekovica – Rozsochy – Patria – Kolbašská dolina – Široké

Paradoxne, dnešná trasa nebola prvotne plánovaná, keďže som mal ísť na Sľubicu, ale z logistického dôvodu mi to nevyšlo. Preto bolo rozhodnuté o pláne B. Stopom som sa úspešne dostal do Sabinova. S manželmi, ktorí mi zastavili, sme si zažartovali o policajtoch, ktorým sme chceli tiež zastaviť a spýtať sa, kam ich zoberieme.

Zo Sabinova do sedla Smrekovica

Začiatok modrej trasy je pri železničnej stanici, ale začínal som pri kaplnke pri moste cez Torysu, pri odbočke ku kúpalisku. Trocha som aj závidel ľuďom, čľapkajúcim sa v chladnej vode. A ja, blbec, sa trepem za horúčavy do hôr... Vyšvihol som sa krátkym strmákom hore a dostal sa na zarastené malé ihrisko, kde sme za gymnaziálnych čias na brannom hrali futbal proti “Béčke”. To boli časy... Spomienky aj so zarasteným ihriskom som nechal tak a vydal sa krížovou cestou do kopca, z ktorého sa mi ukázali široké výhľady na Čergov a pod nim ležiaci Sabinov, cez výrazne kopce "prešovských sopiek" (Stráže) a Šarišského hradného v pozadí so Slanskými vrchmi, až po vyvýšeninu nad Ražňanmi, nad ktorou vykukovala vzdialená Roháčka. Prešiel som okolo troch veľkých krížov a vošiel som do lesa, kde som sa za pár minút dostal na rázcestie nad Švabľovkou. Tu som sa napojil na modrú značku a odbočil doľava, smerom do Uzovského Šalgova. Ale neviem, prečo značkári viedli trasu cez pekné polia, ale s odbočkou na štátnu cestu, pričom sa dalo viesť rovnejšie a vyhnúť sa neobľúbenému asfaltu.

Cez Uzovský Šalgov a Pekľany

Vošiel som do dediny a pri kostole som zabočil doprava a prešiel priestranstvom hore dedinou, kde som sa dal doľava. Okolo cintorína a potom cez potok Šalgov som sa dostal na rozľahlé pole a po jeho pravej strane k hornému rohu, kde značka častokrát chýbala. Napriek tomu viedla starým úvozom na ďalšiu lúku, opäť obkolesenú lesom, kde na jeho hranici ma značka priviedla ku krížu s lavičkami. Tu som kráčal ďalšou starou lesnou cestou mierne stúpajúcim terénom, až som sa za 20 minúť ocitol na spodnej časti tretej hrebeňovej lúky. O chvíľu som bol hore a ukázali sa mi cez lúky pekné výhľady na Uzovské Pekľany a na Horu. Teda, čakalo ma poriadne stúpanie, čo sa aj neskôr potvrdilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zišiel som do dediny a dal sa smerom doprava, po ceste do Renčišova, kde za poľnohospodárskym dvorom značka chýbala. Preto som sa vybral prašnou cestou doľava k lesu, ale keď som ju nemohol nájsť, išiel som ďalej lúkou popod les, až som značku opäť objavil na stĺpoch povedľa štátnej cesty. Čiže, za poľnohospodárskym dvorom treba pokračovať po asfaltke a až potom, asi za piatym stĺpom, sa objaví značka a treba odbočiť doľava na prašnú cestu vedúcu k lesu.

Do Lipoviec po lúke s krásnymi výhľadmi

Tak ma značka naviedla pomaly stúpajúcou cestou do lesa k Mindžovskému potoku. A to som začal rýchlejšie naberať výškové metre strmou cestou do sedla Mindžová. Nevýhodou bolo, že neboli žiadne výhľady. Tie sa objavili až na lúke pod Mindžovou, a to najmä na hrebeň Bachurne tiahnuci sa k Sabinovu a nad nim tróniaci Čergov. Ak by niekto potreboval, útulňa Chotárna a prameň vody sú hneď nad lúkou, ktorou prechádza modra značka k rázcestniku Pod Mindžovou. Posledný pohľad na Čergov na severe a o chvíľu som sa nadchýnal hradbami hôr Braniska, Čiernej hory a Volovských vrchov. No najviac ma fascinovala podlhovastá horská lúka v lokalite nad Sošňom, ktorou som mal najbližšie minutý ísť. Z ľavej strany ohraničená dolinou Lazného jarka, nad ktorým sa ukázalo Chrastie, a po pravej zas Štefanovským potokom. Niekoľkokrát som prechádzal susednou červenou trasou, ale vôbec mi nenapadlo odbočiť, a pritom ponúka krásne scenérie. Je jasné, že sa sem určite ešte prídem túlať!

Po príjemnej poľnej ceste som smeroval k výraznému stromu, ktorý bol prudko fotogenický. Odtiaľ sa mi ukázalo Branisko so Smrekovicou v plnej kráse. Potom, žiaľ, značka odbočovala k lesu na starú zarastenú cestu, kde bol ťažký ale len krátky úsek a dostal som sa na lepšiu cestu, ktorou sa schádza z lúk do Lipoviec. Keď som si myslel, že nikoho nestretnem, na počudovanie ma prekvapila staršia dvojica, a potom dokonca mladá rodinka. Cestou pomedzi stromy som zbehol na lúky s ďalšími skvelými výhľadmi na bočné hrebene Braniska a tiež na dedinu Lipovce a o niečo vzdialenejší Šindliar. Okolo ohradeného pozemku, kde sa takmer ubrechali psiská, som zbehol na vyšný koniec dediny. Vidiac smerovníky na Lipovecký hrad, váhal som nad jeho návštevou. Ale keďže som mal neblahé spomienky na jeho neúspešné hľadanie spred pár rokov, ostal som verný svojmu (ne)plánu...

Prešiel som dedinou a dostal sa ku škole, dal som sa doprava po červeno-modrej smerom ku Kamennej Babe. Tu som neodbočil, ale pokračoval k chate Tatran, okolo ktorej som len prešiel, odpustiac si chvíľkové pivné zaváhanie a vnoril sa do lesa po krásnom chodníčku. Radosť po ňom bolo ísť. Žiaľ, len krátky úsek k rázcestiu v Kopytovskej doline. Ostal som verný modrej a Pod Kravcovú mi to narátalo 1,5 hodiny. Hodinu a pol stúpania!

Pod Kravcovou

Bol to podobný stupák ako od Uzovských Peklian na Mindžovú a tretí a posledný v poradí. Konečne som sa po hodine vynoril z lesa na lúke, ktorú som prv nespoznal. Vďaka značke, ktorá sa mi stratila, som sa dostal až na zelenú na Boldigaň. To som vedel, kde som a celý natešený som sa vrátil na lúku pod Kravcovú. Potešilo ma nielen to, že som na svojej obľúbenej pasáži cesty, ale najmä to, že je koniec najhoršiemu úseku, čo som ale neskôr trpko prehodnotil. Pobral som sa doľava, stúpajúc cez lúku, z ľavej strany obchádzajúcu netypickú skleníkovú chatu. Aj keď sa zdá byť pohorie málo navštevované, nie je to úplne tak, keďže už druhýkrát som tu stretol relatívne dosť ľudí. Teraz som videl hrať futbal asi 10-člennú partiu, tak sa nabudúce už nebudem čudovať ničomu.

Po nasýtení sa výhľadmi na susedný bachurniansky hrebeň a vykúkajúci Čergov, či opäť na Stráže so Šarišským hradným kopcom, pokračoval som ďalej do sedla Smrekovica. Ešte predtým som si odskočil po fajnú chladnú vodu, k asi 10 minúť vzdialenej studničke, kde sú lavičky s ohniskom. To je žltá skratka z lúky pod Kravcovou na Smrekovicu. Vrátil som sa na modro-zelenú, kde sa z krásneho lesa postupne stával les zničený, vďaka neskutočným polomom. Chodník nebol až tak zapadaný, ale aj tak som musel sem-tam preskakovať alebo obchádzať popadané stromy. Ale to som stále netušil, že horšie ešte len bude. Asi najžalostnejšie pôsobil smerovník v sedle, ku ktorému som sa ani nemohol dostať, keďže bol totálne zatarasený popadanými stromami. Tu som modrú definitívne opustil.

Megapolomom po žltej na Patriu

Vydal som sa po žltej, až som došiel k Rozsochám ešte zachovaným lesom. Problémy sa ale čoskoro ukázali, keď som musel stále obchádzať niektoré popadané stromy. Vyšiel som na kopec, kde síce polomy neboli, ale neboli ani stromy. Ostali len pahýle a osamotené stromy. Stále nechápem, prečo sa tieto stromy nezrezávajú a ostávajú ako smutne memento. Prekážajú tiež novo vyskytnutým sa výhľadom na Hornádsku kotlinu, Spišský hrad, Volovské a Levočské vrchy.

Radšej som sa pobral ďalej, mierne z kopca tesne pod Patriu a to, čo som uvidel, ma úplne šokovalo. Taký mega-polom, až som rozmýšľal, že sa vrátim k Rozsochám a dôjdem k priesmyku Braniska. Ale keďže sa mi nechcelo vracať, tak som skúsil prejsť. No, ale to trvalo! Asi polhodiny to, čo by som normálne prešiel za minútu. Miestami som bol aj 2 metre nad zemou. Ale to som sa nevznášal na lietajúcom koberci, ale driapal sa cez popadané stromy. Keď som sa konečne dostal na druhu stranu, bol som na Patrii, kde ma privítala ešte starý socialistický znak. Na vrchu bol nový kríž. Tu som si oddýchol a zajedol si.

Neznámou lesnou cestou do Širokého

Rázcestník mi ukazoval smer, kolmo zo smeru príchodu, ale v tom smere po značke nebolo ani chýru. A nevyzeralo to ani na chodník. Dal som sa preto po prudko zvažujúcej lesnej ceste. Značku som ani tu nenašiel, a keďže som nevidel inú možnosť, pokračoval som po lesnej ceste, predpokladajúc, že ma zavedie do Širokého. Samozrejme som to nevedel, ale moja intuícia alebo čo to bolo, ma v tom utvrdzovala. Dobre som spravil a dokonca ma cesta doviedla k žltej, ktorá viedla dookola. Zišiel som na lúku a dostal sa k smerovníku v Kolbašskej doline. O chvíľu som prešiel okolo chaty a dostal sa na rozľahlé lúky, s výhľadmi nielen na široko ale aj na Široké. To mi zostávalo len zbehnúť dole lúkou a popod diaľnicu som vošiel do dediny, kde som sa za túru odmenil pivom.

Zhrnutie

Prvá časť trasy, po modrej, je stredne náročná, keďže sa treba na trikrát driapať do kopca. Značkovanie je dostatočné a dá sa naň spoľahnúť. Ide sa lúkami, z ktorých sú nádherné výhľady. Takže je to asi výhľadovo zaujímavejšia časť. Druhá časť, po žltej, je síce na stúpanie oveľa milosrdnejšia, ale polomami nesmierne náročná. Po ich vyťažení či spriechodnení chodníka to bude oveľa lepšie. Akurát trasa z Patrie do Kolbašskej doliny je zle značená, resp. na Patrii chýba potvrdzovacie značenie. Nechápem o to viac, že sa tam často chodí. Celá trasa splnila účel, pre ktorý som si ju vybral a ani polomy mi nepokazili veľmi dobrý dojem.

Fotogaléria k článku

Najnovšie