Tak, ako teľa neprišlo na chuť mäsu, ani ja som sa nemecky nikdy poriadne nenaučil. Ale to neznamená, že by som sa bál komunikovať rukami, nohami či písaným slovom s našimi západnými susedmi. Po rokoch do toho prišiel ešte internet, zaregistroval som sa na Google+, nahodil som zopár fotiek do albumov a jedného dňa čítam komentáre typu: „Super, Vladimír, Bravo, Vladimír”. Nie že by som sa chcel chváliť fotkami, ale jednému Viedenčanovi sa zapáčili. A tak navzdory mojim chabým znalostiam nemeckého jazyka, s nutnou dávkou pomoci Prekladača, som sa s ním dal do reči. Volá sa Franz a je to veľmi milý a fajn chlapík. Má rovnaké záľuby ako ja – turistiku, prírodu a fotenie. Slovo dalo slovo – teda translátor mi dodal slová a dohodli sme sa na spoločnej akcii. Chcel spoznať trošku naše hory a priznám sa, bol som polichotený tým, že si ma vybral za spoločníka pri spoznávaní kopcov v okolí Bratislavy.

Položil som si otázku, kam ho vziať na jeden deň, do ktorého by sa zmestila prezentácia hôr, ako dôkaz, že sa nemáme za čo hanbiť a že aj náš kraj je pekný. Veľa Slovákov sa hrnie k nim s rôznym odôvodnením, ale len málo ľudí sa ťahá odtiaľ k nám. Franz to evidentne chcel a to mi lichotilo. Rozhodol som sa pre klasickú malokarpatskú túru, ktorá má v mojom rebríčku túr vysoké hodnotenie a ktorú som neraz prešiel.

Trasa

Plavecké Podhradie – Čertova dolina – Vápenná – Klokoč – Báborská – Plavecký hrad – Plavecké Podhradie

Túra je na Hikingu veľakrát popísaná, ale nie za okolností, keď som sa počas celého dňa musel sústrediť na znalosti nemčiny. A tak som si Franza vyzdvihol v jednu sobotu v dobre známej blízkej rakúskej obci Kittsee alias Kopčany, veď by bolo úplnou zbytočnosťou isť na túru dvomi autami, a vedno sme sa vybrali do Plaveckého Podhradia. Pravdu povediac, desil som sa toho, ako sa dorozumieme, stiahol som si preto, pasujúc sa s pochybnosťami, do telefónu prekladateľské aplikácie a slovníky, aby som bol pripravený, ak by končatiny zlyhali pri snahe o komunikáciu. Jasné, že pri prvej príležitosti využiť "vymoženosť" som nebol v dosahu siete, tak mi aplikácie boli nanič, i keď miestami predsa pomohli. A tak sme si rozprávali každý svoje. Ja, ako väčší znalec nemčiny, som sa snažil preniknúť do jeho štýlu rozprávania. Ale poviem vám, rakúska výslovnosť – to je niečo – on mi hovorí, že sa teší na Karpaten, ja počujem, že si vyzlieka kabaten a tak podobne. Trikrát mi niektoré slovíčka musel zopakovať. Rozmýšľal som, aké karten chce hrať – a on chválil okolité garten (záhrady) – hotová lingvistická sranda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Plaveckom Podhradí sme zaparkovali v celkom dobre zabehnutej rečovej kooperácii – základné slovíčka som rozumel, takže to bolo fajn. Po nahodení turistickej výbavy sme sa v krásny októbrový deň vybrali po žltej značke smerom na Vápennú. Predpokladám, že aj Franz potreboval nejaké minútky ticha, a tak to bolo chvíľami, akoby som išiel o samote. To mi ale vôbec neprekážalo. Po prekonaní prístupových lúk k hore sme sa okolo vysielača postupne do kopca dostali k odbočke nad Čertovu dolinku. Nachádza sa mimo značiek, a tak som sa trošku desil toho, či bude chcieť ísť Franz aj tam. Chcel som mu ukázať čo najviac pozoruhodného z Malých Karpát. Nenechal sa vôbec prehovárať, a tak sme vykročili ku skalným útvarom nad Čertovou dolinou. Listy na stromoch boli parádne sfarbené do červena, žlta a aj zelena či hneda - pozemská krása. Stačilo sa iba pozerať a videl som na očiach Franza, že sa mu to veľmi páči. Veru aj tak bolo, o chvíľu prišlo jedno z prvých, ale nie posledných „Danke, Vladimír”. Franzovi sa očividne nad Čertovou dolinou páčilo. Bol to blažený pocit, ktorý zahrial. A keďže Franz veľmi rád produkuje selfie-foto, tak sme nahodili zopár grimás do objektívu jeho mobilu a zvečnili sme svojimi cvakmi krásnu prírodu, ktorá sa črtala v našom zornom poli. Alebo tomu bolo naopak?!

Po chvíli odpočinku a kochania sa jesennou prírodou Malých Karpát sme opäť nastúpili na turistickú značku, vedúcu na Vápennú, a čakal nás „stupák“. Niekedy ho vybehnem ako nič a inokedy fučím o dušu - teraz som fučal. Za sebou som mal dva týždne behania v práci a veru bolo to na mne a mojom výkone poriadne poznať. Franz si za mnou zľahka hopkal, fotil si svoje tradičné selfie pri každom peknom zákutí a ja som tomu bol rád, keďže každá sekundička odpočinku sľubujúca vydýchnutie bola dobrá. Pri vrchole Vápennej sme sa dostali trošku do mrakov, čo sa mi nie príliš pozdávalo. Nebudú výhľady, mal som obavu, chcel som trošku prekvapiť Franza výhľadom pri výstupe z lesa na vrcholovú plošinu s obeliskom. Ale niečo predsa len bolo. A Franz to dal najavo ďalším svojím “Danke, Vladimír”.

Na Vápennej sme stretli skupinku z Česka, takže bolo tam akési malé medzinárodné spoločenstvo. Akurát mladí turisti nevychádzali z údivu nad našou skomolenou komunikáciou a že si vôbec s Franzom rozumieme. Viem, bol to smiešny dohovor, hlavne pre cudzích, ale nám to neprekážalo. Hora a príroda ľudí zbližuje a tam človek ani koľkokrát nevníma, že druhý hovorí úplne inak. Myšlienky sú myslím, rovnaké. Franz sa vyškriabal na výhľadovú plošinu na obelisku a odtiaľ si ma fotil pri mojom lesnom obede. Mahlzeit to zovú v Rakúsku, tak sme si ho tam zaslúžene dali. Posedeli sme na skale, ja som Franzovi ponúkal Tatranky, on mne Mannerky a aj keksíky sa zblížili.

Bolo jasné, že sa tam nedalo vysedávať večne, po chvíli sme sa preto zodvihli a vybrali sa skalnatým hrebeňom Vápennej k Mesačnej lúke. Môjmu spoločníkovi sa terén očividne páčil a bol ním unesený, čo mi dával patrične najavo. Fotil jesenné malokarpatské stromy a scenérie zo všetkých strán a bolo mu, ale aj mne, fajn. Mňa hrial pocit, že som vybral dobrú túru. Na poslednom úseku hrebeňa Vápennej sme sa ešte odfotili a dolu kopcom sme sa dostali na Mesačnú luku, ktorú mám veľmi rád. Pre mňa osobne je lúka duchovno a také srdce Malých Karpát. Keď tadiaľ prechádzam a vietor si hrá svoju vzdušnú pieseň na strunách vysokej trávy, tak mi je blažene. V lete si odtrhnem lesnú malinu či jahodu – teda ak nájdem - a všetko na svete je v pohode. Viem, romantika – tfuj – ale ja to tak cítim. Jednoducho sa tam cítim veľmi príjemne od svojich turistických prvotín. Je tu krásne v každom ročnom období. Lúčina je rozdelená na dve časti, v strede v lesíku sa nachádza prameň, dá sa možno z neho napiť, len neviem, či je teraz voda pitná. Ja som sa napil (neraz) a som v poriadku. Prechádzame s Franzom stredom cez druhú časť lúky a vnárame sa pomedzi kroviny do lesa. Chodník pokračuje zostupom až do sedla Uhliska. Asi 200 metrov pred Uhliskami je velikánske ležovisko pre divé prasatá, teda aspoň si to myslím. Tu sa bavíme o divých sviniach, aké príhody sme s nimi zažili. Pri Viedni je veľká rezervácia, kde človek môže sledovať voľne žijúce prasce, ako si nažívajú. U nás sú divokejšie.

Cez sedlo Uhliská sa dáme do stúpania na malokarpatský vrch Klokoč - prírodná rezervácia, známa výskytom obrovského množstva divozelu. Tento rok ho asi bolo pomenej, ale aj tak sú už odumreté pozostatky obrovského divozelu hodné obdivu. Vychádzame hore ku krížu - oklincovanému. Pri tej príležitosti vysvetľujem Franzovi, prečo je taký. Neviem si však spomenúť na slovo – povera – našťastie, translátor v tejto chvíli zafungoval. Môjmu spoločníkovi sa aj tu nadmieru páčilo, vyvalili sme sa do mäkkej trávy, niečo pofotili a pojedli zvyšok keksov slovenského i rakúskeho pôvodu. Čakal nás zostup lesom k Amonovej lúke. Asi v polovici zostupu zazriem oproti ženskú postavu, ako sa pomaly ladne približuje k nám. Je mi akási povedomá. Viem, že som ju ešte v živote nestretol, ale viem kto to je - autorka mojich obľúbených stránok na nete Alena Ilčik.

Pozdravil som, aj som sa trošku pripomenul, mali sme nejakú malú debatu na jej stránkach niekedy v minulosti, no nepamätala si. No nechcel som nechávať nového priateľa stranou, preto sme sa rozišli s úsmevom. Ale potešilo ma stretnutie s touto turistkou, ktorá má na svojej stránke mimoriadne pekné fotky aj zo slovenských hôr.

Pri Amonovej lúke sa nachádza url="http://hiking.sk/hk/ar/1604/pristresok_na_amonovej_luke.html" style="">prístrešok s prameňom, tak sme tam nakukli, ale len na chvíľu. Za lúkou sme sa dali ostro doľava k Báborskej. Cestou Franz obdivoval krasové závrty v zemi, ktoré sa tu nachádzajú. Páčilo sa mu. Keď sme sa vynorili na Báborskej, mali sme výhľad na celú našu trasu, ktorú sme doteraz absolvovali aj s tou, ktorou ešte len pôjdeme. Myslím, že bol naozaj spokojný.

Prudkým šmykľavým, ale opatrným zostupom sme sa z Báborskej dostali pod kopec Pohanská. Okolo neho sme prešli k ruine Plaveckého hradu. Nasledovala odbočka. Tu sme stretávali veľa ľudí a Franz sa ma pýtal, prečo každého zdravím len skratkou „dobrý“. Ja som si tak jednoducho zvykol, odvetil som mu. Nehovorím dobrý deň, stačí mi pri väčšom množstve ľudí pozdrav iba „dobrý“. A tak začal aj on so svojim "thopry" a ľudom sa to páčilo. Franz sa vybral sám na prehliadku hradu, mňa to až tak nelákalo, len potom, keď som videl jeho výhľadové fotky smerom k Zárubom, ma to aj trošku škrelo, že som nešiel tiež. Myslím, že sa mu podarili a akurát mal dobre osvetlené scenérie hôr. Ja som si zatiaľ posedel pod bránou, trochu ma po šichtách boleli nohy, tak som si doprial odpočinok. Dobre padol. O chvíľu bol Franz opäť pri mne, celý unesený ďalšou peknou lokalitou, ktorú spoznal a nafotil. Bol som rád, že som mu tieto miesta ukázal.

Pomaly dolu kopcom sme sa dostali do Plaveckého Podhradia. Odtiaľ cestou do Kopčian (Kittsee) sme sa zastavili v dedinke Sološnica na kávu v malej cukrárničke pri ceste. Majú tam super koláče, tak sme pri nich zrekapitulovali dnešný spoločný, príjemne strávený deň. Franz neskrýval neutíchajúce nadšenie. Akurát by na každom kopci chcel postaviť chatu (hütte) – lebo u nich je to viac zažité, priam tradičné, že sa ľudia zastavia na kopci, sadnú na kávičku a kochajú sa popri tom výhľadmi z terasy. U nás je to žiaľ inak, všetko si vynesieme sami a tam schosnujeme. Aj v tomto sme rozdielni.

Cestou domov zbadal kopec Devínska Kobyla a hneď sa zvedavo vypytoval ako sa volá. V rýchlosti som nevedel, ako sa povie kobyla, tak som si za volantom pomohol – že ako je po vašom "žena koňa" (die Frau der Pferd) - pochopil. Usmievali sme sa nad tým, ako sa dá poľahky dorozumieť, keď nechýba patričný záujem a inšpirácia. Zhrnuté a podčiarknuté, bol to naozaj príjemný a pekný deň.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek