Trasa

Petrovce – pod Hrbom – lúka pod Oblíkom – Oblík a späť

Petrovce

Beriem do rúk mobil a začínam volať priateľom hneď po vianočných sviatkoch a vysvetľujem im, čo mám za lubom v poslednú nedeľu roka robiť. Veľký záujem z ich strany nie je, ohlasuje sa len kamarát Tono, a tak sme sa dohodli na časovom harmonograme. Aj on by rád videl zblízka mystickú horu, jeden zo stratovulkánov - vrch Oblík v Slanských vrchoch. Do Petroviec prichádzame včas, aby sme mohli zaparkovať auto a vyraziť k miestu stretnutia - k rampe. Auto nechávame v dedine pri obecnom úrade, lebo nevieme, či sa dá dostať až k samotnej závore. Po snežení je tu dostatok snehu a cestou vyššie ho určite ešte bude pribúdať. Miernym stúpaním pokračujeme na koniec dediny a potom až k rampe, občas nás predbehne auto s domácimi turistami, znalými miestnych pomerov.

Sme na parkovisku pri závore, kde sa schádzajú turisti dnešnej trasy a koncoročného výstupu na Oblík. Nasledujú priateľské pozdravy a srdečné stisky rúk, veď s niektorými sme sa občas na nejakých túrach v Slanských vrchoch stretli. Spoločne potom pokračujeme okolo severnej, západnej až na južnú stranu k chate na lúke pod Oblíkom, kde je stretnutie s ďalšími turistami, ktorí prišli od Hermanoviec nad Topľou. Pod chatou je veľká lúka, ale na okolie veľmi nevidíme pre hustú hmlu, ktorá dnes pretrváva. Na jej opačnom konci pod lesom je poľovnícky posed, ktorý skoro nie je ani vidieť. Potešenie z výhľadov je dnes na bode nula, ale neprekáža. Možno nám to vynahradí vrchol samotného Oblíka. Fotografie z vrcholu, ktoré som mal možnosť vidieť, sú nádherné, priam úžasné. Predpokladám, že skutočnosť môže byť ešte oveľa krajšia. A určite je tam aj viac snehu ako v podhorí.

Oblík

Vrch sa nachádza v severovýchodnej časti Slanských vrchov na juh od obce Petrovce a juhozápadné od Hermanoviec nad Topľou. Je to výrazná andezitová homoľa s nadmorskou výškou 925 m. V okolí sú známe miesta partizánskych bojov počas 2. svetovej vojny. Od roku 1964 je vyhlásený za národnú prírodnú rezerváciu s rozlohou 90 ha s 5. stupňom ochrany. V nižších partiách vrchu sa nachádza náučný chodník so štyrmi drevenými tabuľami, ktoré osadili študenti Technickej univerzity vo Zvolene - Lesnícka fakulta, ale tabule by potrebovali obnovu. Písmo je slabo čitateľné. Našli sa tu tiež archeologické artefakty poukazujúce na osídlenie v dobe železnej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od lúky pod Oblíkom a samotnej chaty ide o náročnejší výstup s prevýšením okolo 300 m. Stúpame lesom stále hore a hore v ťažkom kamennom teréne, ktorý je zasnežený vrstvou 15 až 20 cm snehu. Napreduje sa veľmi pomaly, krokom jeden za druhým, až sa objavuje vrchol s obrovskými kamennými blokmi a niekoľkotonovými balvanmi. Na samotnom vrchole s vládcom Perúnom, ako o tomto mieste hovoria domáci obyvatelia. Hore je snehu ešte o niečo viac, možno do 30 cm. Vzhľad samotného vrcholu je ešte obdivuhodnejší ako na fotkách, ktoré som mal možnosť vidieť.

Na vrchole sa nás zišlo okolo 40 turistov - vyznávačov prírody. Samozrejme, nechýbala dobrá nálada a slovenská hymna, ktorú sme si spoločne zaspievali, veď dnes je posledná nedeľa roka 2014. Po oddychu a občerstvení sa rozchádzame po skupinkách dole ku chate. Zostup je ešte ťažší ako výstup. Treba si dávať pozor, aby sa človek nešmykol v tomto ťažkom kamennom teréne. Dostávame sa dole ku zrubu, pred ktorým plápolá ohník a začína sa pomaly aj s oslavou, prípitkami a srdečnými prianiami všetkého najlepšieho, lebo koniec roka je o pár dní. Poniektorí si doprajú opekanú klobásku či slaninku a už sa začíname pomalý lúčiť, veď nás čaká asi 70 km jazda domov. Vraciame sa po rovnakej ceste k autu, kochajúc sa zahmlenou prírodou. Cesta dole ubieha oveľa rýchlejšie, ako keď sme ráno šliapali nahor. Sme v dedine, ešte posledné obzretie k Oblíku, ale aj keď sa trochu hmla zdvihla, vrchol ostal zahalený aj teraz. Možno budúce bude krajšie a uvidíme ho v celej jeho majestátnosti.

V tejto časti Slanských vrchov je množstvo pozoruhodností a dá sa vybrať rôznymi smermi. V blízkosti je Údolie obrov, Hermanovské skaly, prebiehali tu partizánske boje, či možnosť prechodu smerom na najvyšší vrch - Šimonka alebo druhý - Čierna hora, smerom ku Zlatej Bani. Dlho by trvalo, kým by som všetko najkrajšie vymenoval a aj sám túto časť pohoria poznám najmenej. Preto ma kút môjmu srdcu blízkych vrchov tak stále priťahuje. Už dnes viem, že tadiaľto ešte často budú prechádzať moje nohy. Krásu Slanských vrchov budem spoznávať aj v ich severnej časti.

Zhodnotenie

Dnes to bola skôr spoločenská akcia na turistickom poli. Zraz priateľov turistov z okolia, ktorí sa chceli ešte stretnúť pred ukončením starého roka. Popriať si všetko najlepšie, aby nový rok bol aspoň taký dobrý ako odchádzajúci. Dnes nám príroda opäť odkryla časť svojich tajomstiev, ukrývajúcich sa v horách, lesoch a na samotných vrcholoch. Spoznali sme, čo sme nevideli, ale chceli sme navštíviť. Veď aj také pohorie, ako sú Slanské vrchy v sebe ukrýva veľa krás, tajomných zákutí, ktoré matka príroda nám turistom vždy rada ponúka.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek