Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Do starých koľají

Čo mi prinesú nasledujúce dni v nemocnici, som netušila. No predstavy sa ďaleko líšia od reality. Situácia sa komplikuje. Nie zlomenina, no koža akosi nedokáže prijať sadru. Výsledok? Nohu je treba blokovať, naťahovať závažím, kým sa koža nevylieči. Výstražná veta ošetrujucého lekára: "Chcete prísť o nohu?" tíši moje prekvapenie, nervozitu, nepokoj a zlosť. Pobyt v nemocnici sa predlžuje na tri týždne v polohe ležmo na chrbte.

Denne sa započúvam do rozhovorov spolupacientiek, ktoré sa často obmieňajú. Okolo mňa sa v ich rozprávaniach odvíjajú životné príbehy. Nie je šanca si ich nevypočuť. Za tri týždne pri častej obmene žienok, pri ich zhovorčivosti je ich neúrekom. V myšlienkach sa občas pokúšam vybrať si z rozhovorov len miesto príbehu. To si potom zaspomínam na túlačky po horách, po miestach, v ktorých ľudia žijú. Pre ktorých sú okolité hory domovom. Tie, ktoré sú pre mňa zdrojom životnej energie, tie, ktoré dokážu svojou nádherou čarovať.

Žijem zo spomienok dúfajúc, že sa do hôr opäť vrátim. Čas sa ukrutne vlečie. Konečne padne verdikt. Môžeme operovať. Nôžku poskladajú, zadrôtujú. V neistote, učiac sa chodiť s barlami, odchádzam na tretí deň po operácii domov.

Zima sa začína divne. Taká nijaká, bez snehu. Aj mne sneh chýba. No len vtedy si uvedomujem, aká je pre mňa bezsnežná zima výhoda, že sa ešte nehlási v plnej sile, keď musím z domu von. “Zabieham” moju novú situáciu. Najprv s barlami, po deviatich týždňoch prvé pokusy bez. Prvé šoférovanie po dlhom čase, samozrejme, nie so súhlasom lekára, absolvujem na parkovisku. Keď sa toto podarí, vyrážam do odľahlých častí mesta, no najradšej za mesto. Môj život sa posúva pozitívnym smerom.

A potom to prišlo. Snehová kalamita. Oj, to je radosti. Všetci sa tešia. Samozrejme, aj ja. Neodolám a “vybieham” do marasu. Cítim sa ako malé decko. Vychutnávam si metelicu, neviem sa jej nasýtiť. No keď na druhý deň vychádzam z domu a pred schodmi paneláka sa rozprestiera klzisko, s obavami rozmýšľam, či sa nevrátiť domov. Nájdem vhodnú medzierku a kŕčovito sa pridržiavajúc zábradlia po snehu ľad obídem. Potrebujem sa dostať k poliklinike. Je od domu možno 200 m. No obchádzaním ľadových plôch som si nadišla ďalších 200 m. Som veľmi vďačná šoférom, ktorí svoje tátoše parkujú práve na odhrabaných chodníkoch. Využívajúc kľučky na dverách áut a stieračov na zadných oknách, pridržiavam sa ponúkaných pomôcok pri prekračovaní nahrabaného snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Od návratu domov chodím okolo skrinky na topánky. Vedľa nej sú v taške uložené vibramy. Obalené blatom toho dňa. Chodím okolo nich, no nedokážem ich dať do poriadku. Zrak vždy odkláňam v smutných myšlienkach. Neskôr, až po mesiaci vyberám obuv z vreca. Beriem náradie na osekanie gúč blata. Poriadne zaschlo. Trápim sa s ním so slzami v očiach. Nie preto, že blato nechce dole, ale z návratu do pocitov inkriminovaných dní.

Prvé pokusy obuť vibramu. Tú, ktorá neudržala nohu v správnom momente. Budem jej ešte dôverovať? Noha sa bez problémov vsúva do topánky. Ej, ale sa jej to páči. Po zašnurovaní topánka pôsobí ako ortéza. To by mohlo byť, hovorím si. Zdá sa to dosť pevné. Keď potom obúvam vibramy na prvú prechádzku, zatiaľ skúšobne na rovinu, moja radosť nemá konca.

Dnes mám rehabilitáciu skoro ráno. Potom plánujem prechádzku po rovine. Sídliskové mám za sebou. Niekto by si povedal, veď je jedno, či sa túlaš po sídlisku alebo niekde mimo mesta po rovine. Veru že nie je. Preto vyrážam do blízkej dedinky, na miesta, ktoré sme objavili ešte v lete na prechádzkach s drobcami. Sady medzi dedinkami Kittsse a Berg. Poľné cesty sú asfaltové, niektoré z nich sú vyznačené ako cyklocesty. Toto sú pre mňa správne miesta pre začiatok. Je tu tichúčko, kľud. Hluk veľkomesta tu nezasahuje. Zvyčajne som sama, občas okolo prejde psíčkar. Teším sa z chôdze. Aj tu sa dá sledovať, ako sa krajina ročným obdobím mení. Rovinou nadobúdam istotu. V myšlienkach plánujem pokusne zájsť na jeden z turistických chodníkov v Malých Karpatoch.

Modrá značka z Marianky. Kopček nevyzerá strmý. Nepoznám ho zatiaľ. Skúsim. Auto parkujem neďaleko Kaplnky Svätej studne. K prameňu idem pešo. Od neho odbočuje modrá značka do kopca. Sneh je mierne mokrý, no pevný. Mohol by dobre držať. Pomaly kráčam, stúpam, neskutočne sa teším. Obzerám sa, čo som prešla. Prichádzam ku kaplnke XIII. Už nie je ďaleko ku krížom, ktoré vidím medzi stromami. Pozriem späť. Fííí, som dosť vysoko. Zrazu ma chytí panika, ktorá zastavuje úmysel stúpať ďalej. Len pokoj, dievča. Sneh ťa udrží. Otáčam sa radšej na cestu späť. Krok za krokom zostupujem. Rýchlosťou, ktorou by ma aj slimák predbehol. Idem na istotu. V pokoji a v pohode sa vrátim na rovinku. Keď sa pozriem späť, teším sa, čo sa mi podarilo. Áno, pôjde to. Chce to len trpezlivosť, tréning, opatrnosť. Paličky, ktoré doteraz pomáhajú hlavne pri tom, aby som pri obdivovaní prírody, obzerajúc sa kade-tade, len nie pod nohy, nepadla na nos, keď sa potknem o kameň, sú dnes veľkou oporou. Dnes pozerám na to, kde ich ukladám. Keď sa chcem pozrieť hore, musím zastať.

Čas plynie v dňoch krásne zasneženej zimy. Nenechá ma doma sedieť. Využívajúc možnosti dostupné autom, následne lanovkami sa snažím užiť si zimu. Vždy je to na istotu. Neprekážajú mi pri tom davy, čo je u mňa vzácnosť. Dokonca som vďačná, že nie som na horách sama. Pár dní sa takto ponevieram po Slovensku.

"Najkrajší" zážitok si odnášam z výjazdu sedačkovou lanovkou na Malinô brdo. Na dolnej stanici kričím na správcu:
“Prosím vás, mohli by ste zavolať hore, že ide jeden nelyžiar, keby mi pribrzdili?”
“Pribrzdia, pribrzdia, stavajte sa rýchlo na pás.” Pri mojej rýchlosti pohybu ani nestíham reagovať, povedať viac a sedačka mi podráža nohy. Uf, vydýchnem, no veziem sa. Zo sedačky lanovky si vychutnávam nádherne zasneženú krajinu zaliatu slnečnými lúčmi. Nejako rýchlo sa približujeme k vrcholovej stanici. Lanovka ide stále rýchlo. Dvíhame ochranu sedačky. Lyžiarka vedľa mňa doslova zoskakuje na šikminu, ja nestíham. Sedačka sa posúva, šikmina pod ňou sa zvyšuje a ja len zúfalo šepnem - nezídem. Skočiť nemôžem. A už ma sedačka nesie na koleso, ktoré ju nasmeruje na cestu späť. Asi som musela vyzerať prekvapene, zúfalo, lebo z davu lyžiarov počujem – oni zabrzdia, nebojte sa. Zabrzdili. Našťastie.
Následne som sa rozhodla už takýto spôsob výjazdu na vrch kopčekov, prispôsobený výlučne lyžiarom, nevyužívať. Aspoň dočasne nie.

Príchodom daždivého počasia sa sneh na západe stráca. Vyššie v Malých Karpatoch miestami drží, no v nižších polohách ho niet. Odchodom mrazov a snehu túžba po horách narastá. Len ako sa do nich dostať? Zvládnem šikminu? Potrebovala by som pre začiatok obetavého parťáka, ktorému by neprekážalo slimačie tempo. Doslova slimačie. No nemám odvahu o toto nikoho požiadať. Musím to skúsiť sama. Opäť sa rozhodujem pre modrú z Marianky. Neviem, prečo ma priťahuje práve toto miesto pre prvý pokus. Viem akurát, že značka prechádza lúkou, na ktorej stojí zaujímavý altánok, ktorý ma zaujal na fotkách kamarátov turistov. Ten láka.

A tak temer na deň presne po piatich mesiacoch od mojej nepríjemnosti v doline Teplô zastavujem autom opäť neďaleko Kaplnky Svätej studne v Marianke. Obúvam vibramy, pridávam štucky. Snehu niet, zato vody a blata je nadostač. Z prameňa vedľa Kaplnky si naberám vodu a od neho sa vydávam na značku. Opatrne stúpam, kontrolujem každučký krok a miesto stupu. Strach brzdí, rešpekt mu pomáha. Zo začiatku je cesta vysypaná štrkom. Značka vedie čiastočne po uličke - Kalvárii. Prechádzam okolo kaplnky, zastavenie XIII. Už len kúsok ma delí od plošinky, na ktorej sú tri kríže, ku ktorým som v snehu nedošla. Chvíľku pri nich postojím, no túžba poháňa ďalej. Prechádzam okolo pár domov, kde spoza jedného z plotov na mňa zúrivo breše velikánsky, huňatý, čierny pes. Dobre, dobre, veď idem preč. Veď ti nič neurobím. Prebehne mnou strach. Rýchlo, ako len vládzem, sa dostávam z jeho dohľadu. Opäť na modrú, z ktorej som na chvíľočku odbočila.

Začína strmší, poriadne blatistý terén. Na moju radosť sa mi do kopca ide veľmi dobre. Nemám takmer žiadny problém. Keď sa stupák vyrovnáva, nastáva pokoj v mojej duši. Slzy (neviem, či boli od radosti, smútku či zlosti) sa konečne strácajú a s neskutočnou radosťou si uvedomujem, že som opäť v horách. Tu, kde som veľmi túžila byť. Chvíľku postojím vychutnávajúc si v samote krásny slnečný deň. Vietor hučí v korunách stromov, vtáci čvirikajú, po chodníku žblnkoce potôčik zo zostatkov topiaceho sa snehu. Pokračujem ďalej. Dostávam sa k štyrom pníkom. "Odychovka pri štyroch pníkoch", tak som miesto pomenovala. Tu si kontrolujem moju polohu v tablete. Dobrá to vecička, teším sa z nej. Zisťujem, že k lúke nemám ďaleko. Príjemným terénom po chvíľke na ňu prichádzam. Je tiež bez snehu. Rozmýšľam, kde asi altánok stojí. Idúc po cestičke, ktorá prechádza lúkou, opäť stúpam po miernom kopci. Aaaa, tam za stromami trčí strieška. Srdce radosťou zaplesá, pomaly prichádzam k dnešnému cieľu. Tu zložím batoh. Konečne niečo zahryznem, s chuťou čajíkujem. Túlam sa po okolí, foťáčik nenechám oddychovať. Obdivujem krásny altánok, na čele strechy je tabuľa s nápisom T. O. Jaskováci 1965. Dáva jasne na vedomie, čia je to zásluha, že tu stojí. Obdivujem drobnosti, ktoré slúžia k jeho príjemnému využitiu. Upútava ma pripevnený plech na podhľade strechy, kde je zastrčená nepremokavá celta. Dlho nemusím rozmýšľať, načo tu je. Pozdĺž celého obvodu vnútornej strany strechy sú háčiky, kde sa dá celta zavesiť a tak zabráni moknutiu vnútra altánku v daždi, poprípade uchráni pred silným vetrom. Zopár ďalších drobností robí z neho príjemnú možnosť úpravy na útulňu. Čím ďalej-tým viac sa mi páči. Škoda, že som nenašla “vrcholovú” knihu. Určite by som chlapcom poďakovala za krásne a útulné miesto v lone prírody. Dátum jeho postavenia je rok 2012, písaný na tabuľke. V duchu mu prajem, aby vydržal v takomto stave čo najdlhšie.

Chvíľku mám pocit, že túlanie sa po horách nebolo u mňa ničím prerušené. No z pocitov ma čoskoro preberie krivé našliapnutie na koreň stromu s výstražným “pošteklením” vo vibrame. Pousmejem sa. Zbalím veci do batohu, vezmem paličky a poberiem sa na spiatočnú cestu. Teraz ešte musíš zvládnuť klesanie, hovorím si. V pomalej chôdzi si ešte vychutnávam takmer jarný les. Snežienok je neúrekom, foťáčikom si zopár domov nazbieram. Prichádzajúc k prudkému blatovému spádu sa krok spomalí. Položiť nohu, zaťažiť. Až keď zistím, že sa nešmýka, robím krok. Blatistý úsek prechádzam opatrne krok za krokom. Prichádzam opäť ku krížom. Odtiaľto je chodník bezpečnejší. No kým na asfaltku neprídem, som v strehu.

Pár krôčikov pred asfaltkou sa nohy v kolenách zachvejú, radosť z minitúričky je nádherná. Konečne. Vrátila som sa. Pôjde to. Trochu viac opatrnosti a život sa vráti do starých koľají. Aj do krásnych momentov strávených v horách.

Fotogaléria k článku

Najnovšie