Trasa

Zochova chata - Veľká Homoľa - Kamenná brána - Tri kopce - Panský dom - Zochova chata

Pôvodne sme sa chceli len tak nezáväzne vyvetrať. Po posledných túrach, kedy sme v polmetrovom čerstvom snehu išli dušu vypľuť, sme si povedali, že dnes budeme iba bužírkovať, neopustíme vyšliapanú stopu a v najhoršom sa vrátime, kadiaľ sme prišli. Ale potom mi počas balenia turistického haraburdia padá zrak na snežnice, čo keď sa zídu? Tak ich berieme so sebou.

Zo Zošky na Homoľu

Je nedeľa, stáda lyžo-snehochtivých ľudí zaberajú všetky miestečka na parkovanie na Zochovej chate, ale nakoniec jedno nachádzam hneď pri obnovenej Furmanskej krčme. O chvíľu sa už prepletáme pomedzi džavotajúce deti na somárskej lúke a rýchlo sa snažíme prejsť. Je pošmúrne, ale oblaky sa začínajú pomaly trhať. Rozjasnené sú len tváre ľudí, čo sa vozia na sánkach. Také žiarivé úsmevy sa len tak nevidia, sánky sú asi silným zdrojom endorfínov.

Téma dňa by mali byť kremencové tvrdoše, ktoré sa tiahnu od Tisových skál, cez Homoľu, Troch jazdcov až na Kamennú bránu (vlastne k tomu patrí aj celá Kukla a Medvedia skala). Dokonca mám v batohu aj mačky, keby som sa chcel šarpať po zasneženej skale, ale okolo nás je toľko ľudí, že to napokon nevydalo ani na fotku Tisoviek! Ideme radšej ďalej... Našťastie, nechávame davy rýchlo za sebou a stúpame popri hvezdárni na Homoľu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Snehu je stále veľa, kráčame s Monikou hlboko vyšliapanou nepríjemnou stopou a žasneme nad drasticky osekanými vrcholcami stromov. V čase, keď sme išli minule na Čertov kopec, ľad tu olepil každý konárik a v týchto miestach je to úplný masaker. Skoro všetky stromy ako keby oholila obrovská kosačka. V pozadí vykukol pomedzi stromy výrazný skalnatý zasnežený hrebeň, ktorý akoby do tohto horstva nepatril - Vysoká. Je to len pár týždňov čo sme sa tam driapali na zakázaný vápencový hrebeň, o tom ale asi nebudem písať článok, lebo by mi v diskusii rýchlo hrozil nejaký slovný atentát.

Tesne pred vrcholom vidím po pravej ruke kremencový ostroh, všímam si ho prvýkrát, napriek tomu, že počet mojich návštev týchto miest už ani neviem spočítať. Zrejme som bol skaloslepý. Novinkou je pre mňa aj fakt, že hoci pôvodná trasa na Troch jazdcov odbočovala poniže vrcholu Homole, teraz nikde nevidím smerové tabule.

K rozhľadni je to kúsok, ale aj tak som spotený a zadýchaný. Na konštrukcii je nápis, že výstup na vežu je zakázaný, a tak takmer okamžite opatrne stúpam po ľadovej kruste po schodoch hore. Odvolávam sa na ďalšiu ceduľu, kde tvrdia, že výstup podnikám na vlastné nebezpečie. Hore pekelne fučí, tak len rýchlo cvaknem pár povinných fotiek a utekám dolu.

Snežnicové eldorádo

Až tu zisťujem, že červená a zelená značka už prechádza cez vrchol a uznávam, že takto je to vlastne logickejšie riešenie.

Väčšina ľudí prichádza len sem a ďalej vidíme už len zopár stôp, ktoré zanechali nejakí zúfalci, ktorí sa borili do polmetrového snehu. Bez váhania obúvame snežnice a zažívame úplný orgazmus. Kým v bagandži sa prepadávam povyše kolien, v snežniciach zostávam na povrchu ako ľahkonohý elf. Elf teda nie som, chýbajú špicaté uši. Kôra na povrchu snehu nás slušne drží, tak si hopkáme ako Legolas na Caradhrase a po chvíli obzeráme veže Troch jazdcov. Výhľad na ne sa od poslednej návštevy zlepšil za cenu kruto polámaných stromov.

Stôp po turistoch ubúda, niekto sa nedávno vybral po zelenej značke, ale musel sa celkom slušne vytrápiť. Hlbočizné stopy miznú keď opúšťame značku a pokračujeme popri páse kremencových skaliek. Keď som pred dlhými rokmi začínal s lezením, tak v knižke Cvičné skaly na Slovensku sa Traja jazdci omylom uvádzali pod názvom Kamenná brána. Až omnoho neskôr som v Krásach slovenska narazil na informáciu, že Kamenná brána je samostatný útvar. Bol som tu kedysi hádam raz či dvakrát. A ľaľa, naozaj tu pomedzi dva kamenné masívy prechádza cesta ako keby cez bránu. Ak by niekto chcel využiť kremencový pás skál ako prirodzený val, cesta by tu skutočne mohla prechádzať cez stráženú opevnenú bránu. Neviem o tom, že by tu bolo nejaké hradisko, ale ten názov môže byť veľmi, veľmi starý. Na strome je emailová turistická tabuľka s označením “Kamenná brána”, prekvapuje ma to, väčšinou také vídam len na značených trasách.

Príjemne sa vznášame na kôre snehovej pokrývky, slniečko sa teraz už celkom predralo cez oblačnosť, ktorá panovala na začiatku túry. Žmúrime v ostrom svetle a prechádzame bránu, kúštik ďalej je rebrík cez plot do lesnej škôlky, na spodnú priečku kladiem batoh na improvizovanú lavičku a posediačky si doprajeme skromný obed.

Sneh mäkne

Je popoludnie, slnko a teplota spôsobuje, že snehová kôra povoľuje. Väčšinou sa ide dobre, ale miestami sa aj v snežniciach prepadávame. Podľa očakávania sa objavuje žltá značka. Nedržíme sa jej dlho, uvažujem o trase na Čermák mimo značených trás. Pokúšam sa zorientovať, sledujeme lesné cesty až na široké rúbanisko, kde sa otvára výhľad na jeden z najkrajších malokarpatských vrcholov - Skalnatú. Za ňou vykúka Čertov kopec, kde sme sa túlali práve počas ľadovej kalamity.

Slniečko sa v otvoreném teréne oprelo do snehu a miestami nečakane prepadávam, pri rýchlejšej chôdzi ani nestihnem vybrať špičku snežnice a vyváľam sa v záveji. Potom to ide opäť výborne. Ale cesta sa začína zvažovať niekam do údolia Vidlárovej a tam sa nám nechce ísť. Tak teda čelom vzad a hľadáme miesto, kde sa dá preraziť cez bukovú mladinu na hrebeň Troch kopcov.

Keď konečne prichádzame na hrebienok, spozorujem vzadu pohyb a dochádza mi, že sú to nejakí turisti. Prebíjajú sa v hlbokom snehu na zelenej TZT, o ktorej som sa domnieval, že ide omnoho ďalej - nižšie v úbočí hory.

Mudrovanie o robení stopy

Aj keď tu je hlboká vyšliapaná stopa, ideme radšej paralelne lesom. Asi by sa malo prešliapávanie stopy vyučovať v škole! Ten, čo razí cestu, by nemal kráčať ako bocian a robiť pridlhé a nepravidelné kroky, naopak, podľa príručky starého svišťa treba myslieť na krátkonohých ľudí a vyrábať úhľadné krátke stupaje ako perličky na náhrdelníku renesančnej dámy. Ak sa to nedodrží, ide sa tadiaľ úplne zle, ľudia strácajú rovnováhu a nie je to nijaký pôžitok.

Zabárame sa napriek snežniciam asi tak desať centimetrov do mäknúceho snehu, miestami to zas drží krásne. Dnes už nikto nič negarantuje. Debatujeme o počasí a zhodujeme sa, že ak by mrzlo, tak by to bolo úplne dokonalé. Moja žienka zahlási (bez postranných úmyslov) jeden z jej nezabudnuteľných bonmotov: “Keď je dostatočne dlho tvrdý, tak sa dá dostať bez veľkej námahy na vrchol...” Kráča predomnou a v okamihu, keď vyberám fotoaparát, aby som si zvečnil prácu jej snežníc, pristúpi si rám a bez hlesnutia zaryje nosom do snehu. Strašne sa smejeme, až má problém sa postaviť späť na nohy.

Miestami tu kalamita doslova vyčíňala, a tak preliezame veľké množstvo popadaných stromov, čo je v snežniciach trochu ošemetná záležitosť. Sneh stále viac mäkne, preliezanie stromov nás nebaví, tak unikáme prvou LKT zvážnicou rovno do doliny.

Skratkou

Cesta naberá sklon, ako pokročilý začiatočník snežnicových vied konštatujem, že strmé klesania nie sú v tomto dopravnom prostriedku ideálne. Našťastie sú tie moje vybavené vymoženosťou, ktorá teraz prichádza veľmi vhod: mám na nich odnímateľné “chvostíky”, čím sa plocha radikálne zmenšuje. Takto viem prešliapnuť sneh pätou a kráča sa omnoho prirodzenejšie a príjemnejšie. Aj tak však ešte raz zapikujem do snehu tvárou napred. Keď už ležím, tak aspoň odfotím romantický motív snehovej krajiny tesne pri zemi.

O chvíľu sme v doline, kde sa na uskladnených kmeňoch bukov vyzúvame. Lesné traktory odhrnuli a vyjazdili trasu až sem, tak teraz už budeme kráčať naľahko. Onedlho sa objavujú znaky civilizácie, obdivujeme zachovanú romantickú huncokársku usadlosť, posledný dom v dolinke. Bohvie, či takí huncokári používali Schneeschuhe? Pomedzi chaty potom využívame žltú značenú trasu a blížime sa k autu. Oproti nám veľmi ťažko kráča do kopca mladý párik. Obaja majú výrazne zelené tváre. Ak pripustíme, že nejde o mimozemšťanov, pravdepodobne majú za sebou dlhú pijatyčkársku sobotňajšiu noc.

Dnes to bol krátky, no pekný a objavný výlet. V poslednom čase sme totiž zažili viacero túr v čerstvom snehu v snežniciach. Bolo to o niečo ľahšie ako bez nich, ale aj tak to bola strašná drina. Trochu som vtedy o zmysle snežníc zapochyboval, v úplne novom hlbokom snehu to síce trochu pomáha, ale skutočne dlhú túru by som v takých podmienkach radšej nešiel. Ale dnes sa mi rozšíril obzor. Najväčšou výhodou sa tento spôsob začína stávať v okamihu, keď sa začína robiť kôra. Bagandžoidná noha sa beznádejne prepadáva, ale snežnice víťazne plachtia na povrchu.

Objavil som Ameriku.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek