Trasa

Markušovce – Markušovský skalný hríb – Matejovce nad Hornádom – Šiklavá skala – Chrasť nad Hornádom – Miloj, zrúcanina – Spišský Hrušov

Slnečný februárový týždeň iste veľa turistov využilo na turistiku či bežkovanie v prírode. A keď sa ohlásil parťak zo západu, že by došiel pozrieť nepoznaný východ, tak som začal rozmýšľať, čo reprezentatívne, ľahké a časovo dostupné by som mu ukázal, kde som zároveň chcel tiež isť pozrieť. Voľba prakticky hneď padla na ľahkú trasu z Markušoviec po žltej cez Skalný hríb do Matejoviec, kde sme sa mali napojiť na červenú cykloznačku, vedúcu okolo Šiklavej skaly do Chraste. Odtiaľ nadivoko, cez polia k zrúcanine veže kostola zaniknutej dediny Miloj, povyše dediny Spišský Hrušov, neďaleko hlavnej cesty zo Spišskej Novej Vsi do Košíc.

Z Markušoviec ku Skalnému hríbu a Šiklavej skale

Turú sme začínali v Markušovciach, keďže kamoš vystúpil v Spišskej Novej Vsi a tam sme sa stretli. V strede dediny nás hneď upútal kostol nad cestou, vedľa neho ruiny hradu a následne najväčšia a najznámejšia pamiatka dediny a určíte aj širokého okolia - Markušovský zámok. Žiaľ, čas na prehliadku interiéru nebol, tak sme si ho pozreli len zvonku a zabočili k letohrádku Dardanely. Prechodom dedinou sme ešte rozjímali nad tým, že Markušovce majú šťastie, ale aj smolu na pamiatky. Šťastie, že ich majú a nešťastie, že ich je veľa, pričom menej významné chátrajú a rozpadávajú sa. Dôkazom toho sú asi tri či štyri kúrie len na hlavnej ulici. Ľudia k pamiatkam nemajú veľmi vrelý vzťah, na druhej strane, čo by z viacerých kúrii v jednej dedine mohli urobiť?

Pokračovali sme po hlavnej, ktorou nás viedla žltá značka od železničnej zastávky a došli sme k mostu ponad Hornád, kde nás na jeho druhý breh, v ústrety lesa, posielal smerovník. Prešli sme a hneď zabočili doprava na ulicu medzi riekou a domami a následné lúkou, až k hore, kde sa jej boku dotýkal Hornád. Tadiaľ sme už išli výraznejším chodníčkom, ktorý čoskoro odplaví Hornád. Prešli sme na druhu lúku, ktorou sme sa dostali opäť k meandrujúcemu Hornádu, ale tu už nás značka navádzala serpentínami do lesa. Asi za tretím ohybom sme konečne došli k Markušovskému skalnému hríbu. Tak konečne som sa k nemu dostal a bol som rád. Pofotili sme ho, seba navzájom a pokračovali sme. Tu sa dalo vrátiť serpentínami k Hornádu alebo pokračovať po žltej. Krátkou odbočkou sa dá dostať k miestu s výhľadmi nielen na protiľahlé Volovské vrchy a dolinu Hornádu, ale aj na skalný hríb zvrchu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračovali sme ďalej a o niečo strmším zrázom sme sa vrátili opäť na chodník, ktorý sme opustili pred odbočkou na hríb. Za 10 minút sme sa dostali cez lúku a ihrisko medzi lesom a Hornádom do Matejoviec. Železničným podchodom sme vošli do dediny, kde bolo niekoľko alternatív, len nie červená cykloznačka. Ale netreba sa báť, pred žltou budovou, zrejme krčmou, odbočiť doľava pomedzi domy, popod nevýrazný kostol, kde sa červené C-čko ukazuje a vedie nás ulicou na poľnú cestu ku psiemu útulku. Odtiaľ sa ide mierne vpravo zabočujúcou poľnou cestou k lesu, kde je možné zazrieť ľadopády. Za 10 minút sme sa dostali na vyvýšenú cestu - hrádzu medzi Hornádom a horou a po chvíli sme došli k Šiklavej skale. Musím uznať, že to vyzerá parádne. Strmšie klesanie ku skale nebol problém zísť, tak sme si išli poobzerať ľadopády zblízka. Akurát škoda, že najväčšie výtvory popadali. Napriek tomu ich ostalo visieť ešte dosť a bolo sa na čo pozerať a pri čom sa pofotiť. Po prečítaní informačnej tabule sme sa vydali k poslednému cieľu túry.

Od Šiklavej skaly k zrúcanine Miloja

PO približne pol hodine pohodovej cesty, z ktorej je vidieť nad dedinou les, ku ktorému sa treba dostať, sme sa ocitli v Chrasti nad Hornádom. Prešli sme podchodom a mostom nad Hornádom a za autobusovou zastávkou a krčmou odbočili do prvej pravostrannej uličky, mierne stúpajúcim terénom. Tu treba ísť stále rovno. Prechádzali sme okolo starých drevených plôtikov, ktoré v pozadí so stodolami, dedinou a oprotistojacimi kopcami dotvárali starodedinský ráz. Nasledovalo mierne stúpanie až k lesu, pričom sme minuli posledné plôtiky, koryto potôčika, dve malé drevené ohrady a popod elektrické vedenie sme prišli k lesu. Odtiaľ sa naskytujú široké spätné výhľady na Chrasť či za ňou stojace Volovské vrchy.

Prišli sme k ľavému okraju lesa, kde nás prekvapil opäť výhľad na, za obzorom stojace, Vysoké Tatry. Zároveň sme na pravej strane doliny zazreli aj zrúcaninu veže kostola v Miloji, ktorá bola posledným bodom na našej túre. Zbehli sme k zrúcanine, kadiaľ vedie zelená cykloznačka. Rozvalina má svoje genius loci, keďže je z nej takmer kruhový výhľad. Od Vysokých Tatier cez dolinu s hlavnou cestou, vedúcou ku Spišskému Hrušovu, nad ktorým sa ukazuje Branisko.

Do dediny je možné sa dostať po cykloznačke cez Miloj, rázcestie, je to asi štvorkilometrová cesta popod les. My sme kráčali možno kratšou, ale o niečo nebezpečnejšou trasou po hlavnej ceste, keďže sme chceli stopovať. Autá však priam leteli, tak sme dopochodovali až do dediny, kde sa naša malá túra po prírodných a historických pamiatkach Spiša definitívne skončila.

Zhrnutie

Túra, ak nie rovno prechádzka, je veľmi ľahká, kratšie stúpanie je len k Makušovskému skalnému hríbu a veľmi pohodové stúpanie k lesu nad Chrasťou. Celé to trvalo asi 3,5 hodiny. Žlté značkovanie je len od Markušoviec do Matejoviec, odtiaľ treba sledovať červenú cykloznačku do Chraste a k Miloju sa dá dostať náhodnou trasou okolo lesa. Stálo by za úvahu prepojiť trojicu zaujímavých miest Spiša oficiálnou turistickou značkou.