Trasa

Vývrat – Baďura – Tri stodúlky – Vývrat

Predpoveď na víkend bola na konci zimy zlá. Malo byť daždivo, a tak sme pre našu partiu starých svišťov doplnených o mladých svišťov z partie okolo našej dcéry vybrali krátku, ale zaujímavú prechádzku. Tri stodúlky boli spomenuté nedávno v článku o pustnúcej horárni Dávid a to bol pre mňa posledný podnet, že by sa konečne patrilo ísť na prieskum.

Víkendové počasie ako keby oplakávalo pamiatku Caesara, ktorého takto na marcové ídy skolili na schodoch senátu pred 2050 rokmi. Prichádzame plechovými tátošmi na Vývrat, kde je všade nepredstaviteľné blato, ale nedá sa nič robiť, musíme zaparkovať do mäkkej kaše pri ceste. Okrem nás dvoch s Monikou sú s nami štyria mladí, ktorí ledva začali vo svojom veku používať príponu “-dsať”, naši dvaja jorkšíri a Gaia, 50+ kilová sučka ázijského ovčiaka. Najprv sa prepletáme pomedzi stavebné mechanizmy - niekde povyše sa buduje väčší objekt. Povráva sa, že tu má byť nejaký výbeh goríl, ale to sa ešte ukáže.

Rýchlym krokom míňame hájovňu, kde stoja zaparkované mechanizmy a vyrážame na asfaltovú cestičku, ktorá bývala kedysi dokonca značenou trasou. Ešte na jednom mieste zhrozene pozeráme na traktormi rozryté bahnisko na konci lesnej cesty a potom sa konečne oddávame krásam prírody. Na lúkach pod nami vidíme velikánske stáda jelenej zveri pomiešané so srnčou, v diaľke sa pokojne pasú. Je pošmúrne a farby okolia len máličko naznačujú blížiacu sa jar, iba snežienky a prvá trávička nenápadne vystrkujú noštek cez hlinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bublajúca voda

Po necelých 4 kilometroch si v doline, čo smeruje z Rohožníka pod sedlo Skalka, doprajeme na uskladnených kmeňoch bukov krátky obed. Našu pozornosť zaujme bublanie vody. V tráve objavujeme malú mláčku vody, z ktorej prichádza pomerne hlasný zvuk, ale po chvíli zisťujeme, že mláčka nemá prítok ani odtok, ale v miniatúrnej tôňke tu cez vodu prebubláva vzduch alebo nejaký plyn. Gaia vodu skúma, ale nenapije sa. Vtipkujeme, že skúsime horľavosť zapaľovačom, ale keďže prírodný zemný plyn je bez zápachu, tak to radšej neskúšame. Môžete si pozrieť kratučké video.

Hore do tiesňavy

Hneď za bublajúcou lúčkou odbočujeme doprava po ceste a svahy doliny sa stále viac približujú, až prichádzame na miesto, kde je krátka tiesňava. Na oboch stranách sa vypínajú vápencové skaly. Nie sú to klasické steny, skôr rozoklané šedé masívy, porastené stromami všetkých veľkostí a v tejto chvíli, keď česť zelene zachraňuje prevažne iba mach, to pripomína temnú tolkienovskú krajinu v okolí Morie.

Za zúžením doliny kráčame ešte chvíľu po lesnej ceste a púšťame sa do strminy po pravej ruke. Vchádzame do teritória skutočnej divočiny, ktorá je v Malých Karpatoch iba na niekoľkých miestach. Príkre svahy, vystupujúce útesy a veže, popadané stromy, škrapy, kamenné stráne, toto sa asi najintenzívnejšie vyskytuje práve v okolí Vysokej. Dievčatá si vo svahu brachiálne pomáhajú rukami, medzičasom úplne zafúľaní psíkovia pobehujú, mládež získava náskok a šarpe sa po skalách. Fučíme do kopca, ale stále je tu na čo pozerať.

Tri stodúlky

Keď sme v hornej tretine plytkého žľabu, vidíme tri výrazné skalné útvary, ktoré dali vrchu meno. Oproti presvitá severozápadný hrebeň Vysokej, na ktorom ešte leží sneh a z ktorého sme ušli začiatkom zimy, lebo na jednom exponovanom mieste som nechcel riskovať, že sa mi tam moja žienka prizabije. Oblačnosť zakrýva najvyššie partie hory, ale aj tak vidím presné miesto na útesoch, kde sme sa vtedy otočili. Vzadu sa črtajú skaly Horného vrchu vedľa povestných Taricových skál.

Jednu “stodúlku” skúmame celkom zblízka, časť partie sa škriabe aj na skalu, keď zaujme môj pohľad niečo žlté. Zo zeme na mňa uprene hľadí niečo živé. Salamandra škvrnitá sa nechá fotiť celkom zblízka, potom sa nemotorne vydáva preč, ešte má zimou stuhnuté telo, asi len nedávno sa prebrala zo zimného spánku.

Od poslednej skaly dovidím na pekný hrebienok, čo vedie k ďalšiemu skalnému masívu, preto bez váhania vyrážam tam. Prichádzame popod vápencové steny až na vrchol a tam mládež mimovoľne objavuje v trhline ukrytú kešku. Skaly aj skrýšu nazvali na počesť Láďu Ostrčila, ktorého som za svojich lezeckých čias zbežne poznal. Toto bol vraj jeho obľúbený lezecký terén. Vskutku sa mi útesy páčia a uvažujem, že sem počas budúcej zimy prídem vyzbrojený a s nejakým parťákom tu natrénujem pozabudnuté zručnosti zimného lezenia v kombinovanom teréne. Od najvyššieho bodu vidíme prekvapivo lesnú cestu, ktorá ide po vrstevnici a na nej stretávame tereňák lesnej stráže. Odbočujem v smere, kde tuším naše odparkované auto, po ceste prichádzame do sedielka, nad ktorým sa čnie samotná Vysoká, na nej ešte vidíme sneh.

Zostup

Dalo by sa tu motať do bezseba, milovníci málo frekventovaných miest s divokým prírodným charakterom tu môžu preliezať po hrebeňoch celý deň. Len naši psíkovia sú z blatistého terénu zafúľaní až za ušami, a tak sa pomaličky vyberáme na spiatočnú cestu. Z lesnej cesty, ktorá ma prudko zaujala ako horského cyklistu, sa vydávame po nenápadnom chodníku do žľabu, ktorý by mal ústiť niekde nad Vývratom. Na stromoch sú oranžové šipky a ich smer súhlasí s naším.

Ostrý svah schádzame pomerne rýchlo, až sa zrazu objavuje priesek a v ňom zvyšky stĺpov elektrického vedenia. Bingo. Týmto sa pre mňa rieši dávna záhada. Už pred rokmi som obdivoval na Vysokej stožiar, na ktorom bývalo červené signálne svetlo. Predpokladám, že to tu bolo kvôli leteckej základni v Kuchyni. Bolo lacnejšie ťahať elektrinu k svetlu na kopci, ako nahrádzať zničený stroj, ktorý stojí milióny. Mimochodom, v úbočí Vysokej ležia zvyšky vraku nejakého lietadla, je len otázka, či signálny stožiar inštalovali inšpirovaní katastrofou. Dnes zariadenie nie je funkčné, ale aspoň som dostal odpoveď na otázku - kadiaľ a ako na Vysokú dotiahli elektrinu.

Pod nami je veľký senník pre zver, prichádzame k nemu popri výraznom škrapovom svahu, ktorý lemuje našu cestu po ľavej ruke. Milovníci skalných útvarov si v tomto priestore prídu naozaj na svoje. Starí svišti idú k autám, len mládež ešte ide pozrieť ruiny blízkeho zaniknutého hradu Kuchyňa.

Máme za sebou krátku túlačku cez pravú divočinu, dostali sme sa sem cez neschodný terén, kde boli nanajvýš stopy prtí po zveri. Kto vyhľadáva tento druh terénu, ten sa tu naisto dokáže vyblázniť. No nemyslím si, že by sa takéto miesta stali predmetom masovej turistiky.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek