Vihorlatské vrchy patria medzi najvýchodnejšie sopečné pohoria u nás. Vznikli v treťohorách, na ich území sa nachádzajú zaujímavé prírodné výtvory, ktoré vznikli zvetrávaním lávových prúdov (skalné steny, ihly, bašty, sutiny i jednotlivé bralá). Erózna činnosť a rôzne zlomové poruchy boli determinujúcim faktorom pri vzniku rôznych zníženín, zosuvov. Pohorie sa skladá z troch podcelkov – Humenské vrchy, Vihorlat, Popriečny a kulminuje v centrálnej časti najvyšším vrchom Vihorlat (1076 m. n. m.). Časť pohoria bola v roku 1973 vyhlásená za CHKO.

Celú centrálnu časť pohoria, vrátane najvyššieho vrchu, zaberá VVP Valaškovce, teda nie je turistickej verejnosti prístupná. Značené trasy sa nachádzajú len v západnej a východnej časti. Ich sieť tiež nie je v porovnaní s inými pohoriami veľmi hustá. Veľmi zaujímavé je ale podhorie, kde nájdete okrem všeobecne známej Zemplínskej šíravy, množstvo stredovekých hradov a kostolov. Dá sa posedieť vo viniciach pri dobrom vínku, či potúlať sa po brehoch Laborca. Oplatí sa navštíviť pôvodné hrady, prestavané na kaštiele v mestách Humenné a Michalovce (múzeá).

Ešte pár slov...

Pôvodne som plánoval stráviť vo Vihorlatských vrchoch tri dni. Chcel som prejsť nielen východnú časť pohoria (opisovaná túra), ale aj jeho západnú časť – prechod od Zemplínskej šíravy do obce Krivošťany. Nepriazeň počasia moje plány zmenila a z tejto túry som absolvoval len malý zlomok (návšteva hradov Vinné a Jasenov).
Okrem toho som navštívil ruiny Tibavských hradov, ktoré sa nachádzajú v tesnej blízkosti obce Podhoroď. Tu sa začína červená hrebeňová značka vedúca východnými časťami pohoria, ktorou som začal putovanie Vihorlatskými vrchmi.

Trasa

Choňkovce, kameňolom – Hradzisko – Podhoroď, Hrad – obec Podhoroď – Vavrova lúka – Strihovské sedlo – Nežabec – Sninský kameň – sedlo Tri tably – Morské oko – Malé Morské oko – sedlo Rozdiel – Lysák – Remetské Hámre

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tibavské hrady

Po precestovanej noci plnej prestupov konečne vystupujem na zastávke SAD Choňkovce, kameňolom. Tu plánujem začať moje putovanie, ale zároveň aj navštíviť lokalitu stredovekého hradu Tibava, ktorý stojí na juhozápadnom výbežku vrchu Bralo (kóta 443 m. n. m.), ktorý miestni ľudia volajú Hradzisko. Na hrad sa dostanem jednoducho. Zo zastávky prejdem cez lúku k Sobraneckému potoku, ten prekonám po mostíku a stojím pod pomerne strmým svahom Hradziska. Ním vystúpim na hrebeň, naberiem JZ smer a po približne 300 m stojím pri sústave valov a priekop hradu. Po ďalších 30 metroch nachádzam kamenné ruiny hradného paláca s obmedzeným výhľadom na sever. Po prehliadke hradu sa vrátim na hrebeň, ním lesom postupujem SSV smerom k vrchu Bralo. Po čase narazím na lesnú cestu, tou už pohodlne prejdem cez vrchol Brala k opustenému kameňolomu v jeho východnom svahu. Odtiaľ už vedie asfaltová cesta k prvým domom obce Podhoroď.

Druhý, tiež Tibavský hrad, sa nachádza v severovýchodnej časti obce Podhoroď. Homoľovitý bralnatý vrch miestni volajú jednoducho Hrad. Na jeho vrchole sa nachádzajú kamenné základy hradných stavieb. Jasne sa dá rozoznať brána, nádvorie a kruhová veža. Z ruiny sú pekné lokálne výhľady.
Oba hrady sa v písomných prameňoch uvádzajú totožne ako castrum Tiba. Mladší, na Hradzisku, vznikol po spustnutí hradu nad obcou Podhoroď.

Z hradu sa vraciam do centra obce, kde sa začína červeno značená turistická trasa, ktorou plánujem napredovať. Plánovať plánujem, ale realita je úplne iná. Už pri zostupe z hradu sa nebo dobre zatiahlo a začalo pršať. Pred dažďom hľadám útočisko v krčme. Sedím hodinu, ďalšiu a ďalšiu. Dážď neprestáva, ale naberá na sile! Až okolo šiestej večer ustáva. Mierne znechutený sa rozhodujem, dnes už na túru nenastúpiť. Vrátim sa na hrad, kde sa utáborím a prečkám noc.

Lesmi Vihorlatu

Na druhý deň skoro ráno konečne vyrážam. Prejdem celou obcou. Značka za ňou odbočuje doprava a vstupuje do lesa. Lesnou cestou najprv mierne, postupne strmšie stúpam na zalesnený vrch Sokolovec. Za ním veľmi príjemným terénom, no stále lesom dosahujem rázcestie Vavrova lúka a ďalší zalesnený vrch Veľká Vavrová. Nasledujúci úsek cez vrch Diel, bezmenné kóty 879, 892 a Jaseňový vrch je pomerne málo zaujímavý. Značka vedie síce pohodlným terénom, no výlučne lesom, len z brál oblasti kóty 892 mám obmedzený výhľad na vrch Vihorlat. Občas mohutný bukový les spestrí osamelé bralo. V oblasti zostupu z Jaseňového vrchu do Strihovského sedla treba veľmi pozorne sledovať značenie. Celý tento úsek je síce celkom dobre značený, ale vlastný chodník vedúci lesom je už takmer zaniknutý.
Rád by som upozornil turistov, ktorých by svojím spôsobom deprimovala viac než štvorhodinová túra výlučne lesom, nech na červenú značku nastúpia až v Strihovskom sedle. Do sedla vedie okrem červenej aj žltá značka z obce Strihovce a Remetské Hámre.

Strihovské sedlo a Nežabec

V Strihovskom sedle, hneď vedľa tur. smerovníka je malá búda, kde sa dá ukryť pred nepohodou počasia, poprípade tam dvaja ľudia dokážu núdzovo prespať. Sedlom prechádza aj spevnená cesta, ktorú isto ocenia cyklisti.
Za sedlom značka opäť vstupuje do lesa, vedie lesnou cestou. Po 20 – 30 minútach narazím na tvarovú značku k slabému prameňu. Doplním vodu a pokračujem v stúpaní cez Vartáš na vrchol Fedkov. Tu sú pomerne veľké rúbaniská. Z nich sa otvára pekný výhľad na západ. Je však veľmi silný opar, tak vidím len nejasné obrysy vrchov Motrogon a Vihorlat. Ako postupujem, dostávam sa na Strihovskú poľanu. Z ďalších rúbanísk už vidieť blízke vrchy Nežabec a Sninský kameň. Postupne sa vnáram do lesa a vystupujem na zalesnený vrchol kopca Nežabec.

Sninský kameň

Z vrcholu klesnem, pokračujem skoro až pralesom k začiatku stúpania na Sninský kameň. Čím viac sa blížim k vrcholu, tým je stúpanie ostrejšie a spestrené skalným terénom. Výstup na vlastný vrchol je zabezpečený železnými schodíkmi.
Sninský kameň by som charakterizoval ako malú slovenskú Stolovú horu. Z jeho dvoch vrcholov je unikátny kruhový výhľad. Mám však smolu. Silný opar mi zahaľuje okolitú krajinu. No napriek tomu vidím Morské oko, vrchy Vihorlat, Motrogon a časť pohoria, ktorou som dnes postupoval. Pevne sa rozhodujem, že toto miesto navštívim v čase jesenných inverzií!
Začína ma tlačiť čas. Ešte hodinka a bude tu noc. Vrátim sa k tur. smerovníku pod vrcholom. V blízkosti by mal byť prameň. Ja sa ale ponáhľam dole k Morskému oku, kde plánujem táboriť.

Morské oká

Klesám dobre vychodeným chodníkom do sedla Tri table. Napojím sa na modrú značku a tou až k brehu Morského oka. Po okružnej asfaltke sa dostávam na polostrov s chatou Kaštielik. Rozbaľujem bivak a do hodiny spím.
Jazero Morské oko vytvára krásnu a jedinečnú prírodnú scenériu. Vzniklo zosuvom pôdy a prehradením potoka Oka. Po jeho brehu vedie náučný chodník. Areál je NPR. Keďže v NPR nie je dovolené voľne táboriť, bivakoval som na terase chaty Kaštielik (chata bola zatvorená). Inak je možné dopredu si dojednať ubytovanie. Tu prinášam linku na vlastníka chaty http://www.lesy.sk/showdoc.do?docid=1439&chataId=112 .
Vstávam na svitaní, absolvujem náučný chodník a poberám sa žltou značkou k vyššie položenému jazernému súrodencovi, Malému Morskému oku. Jazero vzniklo rovnako zosuvom pôdy. Neviem prečo, ale mne sa páčilo ešte viac ako Morské oko.
Značka za jazerom vedie chodníčkom, ktorý prechádza hustým lesom, až na hrebeň pohoria. Na rázcestí Jedlinky sa napájam na červenú značku.

Smer Remetské Hámre

Od rázcestia značka vedie pod masív vrchu Motrogon, ktorý traverzujem. Postupne klesám do sedla Rozdiel. V sedle začína celkom slušne pršať. Keď ani po hodinke neprestáva, mením plán. Pôvodne som chcel zo sedla pokračovať cez vrchy Tŕstie a Malé Tŕstie až na vrchol Vihorlatu. S predsavzatím opätovnej návštevy pokračujem ďalej po červenej značke. Prestáva pršať, ale obloha je zatiahnutá a v diaľke počujem blížiacu sa búrku. Cesta vedie lesom, mokraďami. Neskôr sa dostávam na rúbaniská a blížim sa k vrchu Lysák. Tu sa nachádza malá lesná chata. Na jej terase hľadám útočisko pred búrkou.
Aj keď je po búrke, leje ako keby som stál pod vodopádom. Hustý dážď znižuje viditeľnosť tak na pár metrov. Po hodine čakania ma prechádza trpezlivosť, obliekam si pláštenku a pokračujem. Prechádzam bralnatý vrchol Lysáku, začínam klesať chodníkom, čo sa zmenil na potok dole k Remetským Hámrom. Tesne pred dedinou dážď slabne. No už je to jedno. Moje kroky vedú rovno do krčmy. Suším veci a zahrievam sa pálenkou.

Viniansky hrad

Autobusom sa presúvam cez Michalovce do obce Trnava pri Laborci. Keďže sa navečer predsa len objavilo slnko, vystupujem po žltej značke na Viniansky hrad, kde rozbalím tábor.
Značka sprvu vedie obcou, neskôr po spevnenej ceste smer obec Vinné. Pri božej muke sa stáča a vedie pod hradný vrch. Vstupujem do lesa, ním až k hradným ruinám. Rýchlo staviam stan a kochám sa západom slnka.
Ráno si prezriem hrad. Pohľad na oblohu neveští nič dobré. A naozaj, do polhodinky znova dobre prší. A to som sa dnes chcel presunúť na vzdialený hrad Jasenov a ďalej do obce Krivošťany po modrej a zelenej značke. V daždi sa zbalím, vraciam sa do Trnavy nad Laborcom. V krčme počkám na autobus. Ešte sa mi nechce ísť domov, tak vyšpekulujem aspoň náhradný plán.

Hrad Jasenov

Autobusom, vlakom a zas autobusom sa presuniem do obce Jasenov. Modrá značka, ktorá vedie na hrad a ďalej k Zemplínskej šírave, začína síce v meste Humenné, ale po Jasenov vedie asfaltkou cez štvrte mesta. A to ja nemusím. Takže vystupujem pri kostole, kde je aj tur. smerovník. Hneď za obcou odbočím do malej dolinky a následne už stúpam lesom. Chodník je dobre rozbahnený, ale už neprší, len mrholí... Po polhodinke stojím pred hradnou bránou. Tu sa začína zelená značka cez vrch Krivoštianka do rovnomennej obce. Ja sa ale už venujem len prehliadke hradu. Vraciam sa rovnakou trasou, ako som prišiel sem. V Humennom už len počkám na nočný rýchlik do Bratislavy.
Verím, že sa do Vihorlatu v blízkej budúcnosti a za lepšieho počasia vrátim. Veď mi treba ešte dosiahnuť vrchol Vihorlatu, či pokochať sa výhľadom zo Sninského kameňa.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek