Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Schneeberg - Breite Ries z cesty
Schneeberg - Breite Ries z cesty Zatvoriť

Túra Výstup na Schneeberg cez Breite Ries

Necelé dve hodiny jazdy autom sa kráľovsky vypína najvyššia hora Dolného Rakúska – Schneeberg. Schneeberg je horským masívom s najvyšším vrcholom Klosterwappen, ktorý je súčasne najvýchodnejšou aj najsevernejšou alpskou dvojtisícovkou a za dobrého počasia je ho možné vidieť ako prízrak na obzore aj z okolia Bratislavy. Práve tu sme začali náš sobotný výstup na vrchol samotného „Snežného kopca“.

Prevýšenie
+1206 m stúpanie, -1206 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 21.03.2015
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – skupina Rax a Schneeberg (Rax - Schneeberg-Gruppe) – Schneeberg
Trasa
  • Najvyšší bod: 2076 m n. m.
  • Najnižší bod: 870 m n. m.
Voda
horské chaty Edelweishütte a Fischerhütte
Doprava
Losenheim - Sesselbahn (parkovisko pod lanovkou)

Trasa

Edelweishütte – Bürklehütte – Breite Ries – Klosterwappen – Fischerhütte – Fadensteig – Edelweishute – parkovisko Sesselbahn (Losenheim)

Suché trenky

Šťastne sme prežili piatkové zatmenie slnka (20. marec 2015), zima sa prehupla do astronomickej jari a pätica kamarátov sa vydala užiť si posledný sneh a vyvetrať si hlavy. Z Bratislavy sme vyrážali čosi po siedmej ráno, obloha bola jasná a deň vyzeral veľmi nádejne. Nálada bola výborná a všetci sme s očakávaním sledovali, kedy sa "kopec" konečne zjaví. Keď ten okamih nastal, začali sme si pohľadom všetci premeriavať žľab známy najmä skialpinistom, ktorí toto miesto v zime mimoriadne obľubujú. Breite Ries pôsobí zdola od cesty pomerne strmo a nás pohľad miatol tiež, ale aj tak sme sa nemohli dočkať, až budeme konečne zabárať nohy do snehu.

Štvorkolesového tátoša sme odstavili na parkovisku (Losenheim - Sesselbahn), nahodili na seba výstroj, vyrazili k lanovke a vyviezli sa k chate Edelweishütte (cena obojsmerného lístka bola 9,50 €, no my sme jazdu dole nestihli – lanovka jazdila len do 16.00 h). Áno, trošku sme si pomohli. Skialpinistov bolo ako húb po daždi, všetci rovnako natešení z krásneho počasia, pripravení nachytať vysokohorský bronz. Hoci tu boli hneď dva smerovníky, akosi sme nevedeli nájsť náš vysnený smer – Bürklehütte. Chodník začína za chatou Edelweishütte (treba ju obísť zľava). Vzhľadom na to, že tu bolo stále dosť snehu, cestička bola skôr improvizovaným prechodom lesa po vrstevnici – kopírovali sme nejakého zblúdilca spred pár dní.

Po hodine brodenia sme vyšli z lesa a pred nami sa zjavila "zjazdovka". Áno, tak Breite Ries v tom okamihu pôsobil. Vďaku slnečnému počasiu a dobrým snehovým podmienkam prišlo svoje lyže prevetrať dosť ľudí. No neboli to len lyžiari, kto si tam prišiel na zábavu. Našlo sa pár turistov, ktorí jednoducho len sadli na zadok a ako za detských čias sa spúšťali dolu. Či im ostali trenky suché, veru neviem. Tu sme stretli aj starších rakúskych turistov a trochu sme si „pošprechovali“. Čudovali sa, kam ideme a hlavne bez lyží.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cicušky a šialený lyžiar

Od Breite Riesu nás delil len kúsok, vydali sme sa po chodníčku, ten sa nám ale po pár metroch stratil pod snehom a nikde naokolo neboli žiadne stopy, tak sme išli rovno, naprieč snehom a kamennou sutinou. Práve tu som pochopila, prečo sa Breite Ries mimo obdobia, keď je pod snehom, veľmi nechodí. Kamene vám utekajú pod nohami a zosúvajú sa, a akoby to nestačilo, sype sa to celé ešte aj zvrchu.

Konečne sme sa ocitli na svahu a začali pomaly stúpať, smer - rovno za nosom (neskôr sme náš „chodník“ pomenovali ako Feriho stopa – práve on toho prešliapal najviac). Asi tretinu svahu sme vyšliapali bez pomoci mačiek, no vyššie už svah naberá väčší sklon (hovorí sa o 45 až 50 stupňoch) a mačky (po našom cicušky) sa stávajú samozrejmosťou. Čakan tiež neostal bez povšimnutia visieť na ruksakoch. Krok je takto ďaleko istejší. Jediné, čo vás môže vyviesť z miery, je šialený lyžiar, ktorý si zaumieni použiť vás ako bod pre prudkú a tesnú otočku. Aj nás si jeden taký vyhliadol a ešte aj s kamerou na prilbe. No škoda, v hollywoodskom trháku sa asi neocitneme. Na adresu lyžiarov musím ale napísať, že až na túto jednu výnimku nás obchádzali v bezpečnej vzdialenosti. Jóóój, len keby nám tu prešliapanú stopu nezahŕňali.

Slnko napokon zahalili mraky a my sme pomaly naberali výškové metre. Začínali sme to cítiť v nohách, tak kde je koniec? Žľab sa k záveru zužuje a práve tu naberá najväčší sklon. Pošmyknúť sa tu alebo stratiť rovnováhu by veru nebolo nič príjemné. Aj skialpinisti si v tomto úseku dávajú mimoriadny pozor. Posledné kroky a sme hore, len nech nás neodfúkne. Celú cestu hore sme šliapali naľahko len v tričkách alebo mikinách, ale ako sme prekročili hranu, okamžite sme vyťahovali všetko teplé vrátane rukavíc, pani zima sa odtiaľ ešte veru nevytratila.

Povinne sme všetci ešte vyšli na samotný vrchol – Klosterwappen (2076 m), urobili povinné vrcholové fotografie a utekali do tepla na chatu Fischerhütte. Chata nebola v plnej prevádzke, ale základné suroviny sa tu kúpiť dali – pivko a marhuľovica, chlapi neodolali.

Zostup

Rozhodli sme sa zostúpiť cestou Fadensteig. Vietor už ako-tak ustal, oblohu už síce zatiahli temné mraky, ale nám to neprekážalo. Povinné horské opálenie rôznych tvarov ako okuliare na očiach či šatka cez stred čela sme si predsa len odniesli. Cestou sme ešte stretli hojné stádo miestnych kamzíkov, zrejme sme vychytali čas večernej pastvy, boli opatrné a v strehu, ale zapózovali.

Cesta Fadensteig je jednou z ciest, ktorá je strmá najmä vo svojej záverečnej časti a užijete si na nej aj skaly. O lezení sa hovoriť nedá, ale aj tak treba dávať pozor a nestrácať rovnováhu. Je tam aj pár lán v užších úsekoch. Zrejme kvôli ľuďom, ktorí by mohli trpieť závratmi alebo je to len rakúska opatrnosť. Ako to u takýchto ciest býva, idú sa jednoduchšie smerom hore než dole. Trošku nám to ešte skomplikoval ušliapaný sneh, na ktorom sa dalo ľahko šmyknúť, takže človek musel byť maximálne opatrný. Cesta je pre zostup určite rýchlejším variantom ako cesta Wurzengraben, podľa ceduliek je o hodinu kratšia. Na druhej strane Wurzengraben je bezpečnejšia.

Najzábavnejší bol zostup lesom, kde som si konkrétne ja trošku nabila svoje pozadie. Po tom, ako sa moje nohy rozhodli ísť rýchlejšie, ako som očakávala, a napokon zostup po zjazdovke. Mala dosť snehu a ideálny sklon na to, aby nám to dole išlo samo. Stačilo len držať rovnováhu a lyžovali sme aj bez lyží.

Záver

Breite Ries je zaujímavým miestom nielen pre skialpinistov, ale aj pre samotných turistov. Výstup cestou je odporúčaný v jarnom období, kedy je sutina prikrytá snehom a sneh je poriadne uležaný. Vzhľadom na sklon svahu a záver žľabu je kvalitný výstroj samozrejmosťou (stúpacie železá a čakan). Pri výstupe sa otvára krásny výhľad do okolitých dolín a po prekročení hrany na konci žľabu aj na samotný vrchol Schneebergu. Samotný masív je poprepletaný rôznymi cestičkami a určite sa ho oplatí navštíviť viackrát a v každom ročnom období.

Fotogaléria k článku

Najnovšie