Babia jeseň rudohorská

Nuž, je tu opäť naša srdcovka, opustené Slovenské rudohorie. Aspoň kedysi sa tak nazýval horský celok hentam od Detvy až po Košice, než ho zaiste niekto múdry rozdelil na Poľanu, Veporské, Stolické, Volovské a iné vrchy i planiny. A opäť si k známym a prejdeným miestam pridáme kadejaké varianty, aby sme poznali aj čo-to nové. Rudnú magistrálu sme si už dávnejšie prešli, čiže úsek sedlo Jasenová – Tlstý javor spoznáme. K tejto kráse pridáme návštevu Ľubietovského Vepra a Bukoviny, ako aj pre mňa veľmi lákavé partie od Lomu nad Rimavicou na juh – Sihlianska planina na okolí obce Vrchdobroč.

Opäť ako každoročne, čakali sme na stále počasie – milujeme neskorú babiu jeseň – farebnô a bezčloviečikovo. Pokoj a mier, jednoducho pohodu, čo nám napokon vyšlo do puntíku. A tak jedno včasné neskorooktóbrové ráno využívam posledný krát služby chýrneho rýchlika Excelsior, ktorý pre mňa predstavoval najlepšie spojenie z Moravy. Stretko s kamošom máme v Žiline a zrýchleným vlakom Šturec pokračujeme do Banskej Bystrice.

Zmätkovanie na stanici

Po vystúpení v Banskej Bystrici nás čaká prvé prekvapenie. Hoci kamarát tu vojenčil, predsa len trocha zmätkujeme pri hľadaní autobusovej stanice, pred železničnou stanicou sa niet koho spýtať. Napokon podľa šiesteho zmyslu po 5 minútach prichádzame pod železobetónové monštrum. No snáď sa to nezrúti, rýchlo preč! Autobus do Ľubietovej je poloprázdny, je okolo 10.30 h a slnko naplno ukazuje svoju silu. Vonku je prekrásna jeseň. Bystrický polorozpustený opar nechávame v meste. V spoji sa dozvedáme detaily o rekonštrukcii Ľupčianskeho zámku, ako aj o zmene vlastníka. Okolo nás sú samí milí ľudkovia. Staršia pani vyzvedá, kamže to ideme a akosi prirodzene stáča reč na medvede, ale sama ich vraj nikdy nestretla, hoci je z Povrazníka a na huby chodí veľmi často. A pozýva nás na kávičku, ktorú, žiaľ, musíme odmietnuť. Vedľa babky sedí veľmi krásna dáma, čítajúca anglickú knižku, jej vznešenosť priťahuje naše pohľady a ako sa dozvedáme, je to Viedenčanka, no s krásnym podpolianskym dialektom. Prichádzame do starého baníckeho mestečka Ľubietová. Hanba mi, hoci som geológ, nikdy predtým som nemal tú česť!

Posledné pivo v strede Slovenska

Ľubietová, časť Podlipa – Starý Majer – Včelinec – Chata pod Hrbom – Hrb – Ľubietovský Vepor – Hájny grúň – Bukovina – strelnícky salaš

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lúčime sa s milou osádkou autobusu v osade Podlipa, kde štartujeme výstup po modrej značke k Chate pod Hrbom. Stúpame po prístupovej asfaltke, najskôr údolím potoka, potom cez osady Starý Majer a Včelinec, okolo niekoľkých chát. Posedenie pri jednej z nich využívame pre obedňajšiu pauzu, poriadne nám vytrávilo. Je prenádherné jesenné poludnie, síce troška oparu, no máme aký-taký výhľad a vďaka slnku a bezvetriu panuje absolútna pohoda. Balzam na dušu.

No musíme sa zodvihnúť, náš dnešný cieľ, bukovinský salaš, je ešte priďaleko. Pomerne svižným tempom prekonávame lesný úsek stúpania a prichádzame na známu lúčku pri Chate pod Hrbom. Cítime pivko. No na vstupe do chaty visí ceduľa – zatvorené. Čo to má byť? Skúšame dvere, sú odomknuté. A v bufete vysmiate baby, že vraj čo si dáme. Bažanta si dáme! Sedíme pred chatou, pozorujeme blízky Hrb, ani lístok sa nepohne, balada. Zrazu sa spod Hrbu vyrúti partia Moravákov, tiež sa čudujú, že je akoby zatvorené, ale pivká pred nami sú pre nich dobré znamenie! No posledné bažanty sme si predsa len zadovážili my. Dávame sa s partiou do reči, majú základňu na Troch Vodách, ako každoročne. Využívajú „hluchú“ sezónu, keď je v horách NAJ. Po chvíli sa musíme zodvihnúť a pobrať sa ďalej, mne už neznámou cestou cez Hrb a Ľubietovský Vepor. Škoda, že sa nečakane pridáva aj vyššia oblačnosť, výhľady síce sú, ale na fotenie to neláka. Aj tak je z andezitových brál Hrbu úchvatný výhľad na chatu, kde sme pred chvíľkou pivkovali. Pokračujeme južným smerom, po hrebeni porastenom pitoresknými stromami. Pokrútené buky a kleny, šuchot čerstvo popadaného lístia... a my.

Je tu Vepor, 1277 m. Za výbornými výhľadmi by sme museli na andezitové veže na jeho svahu, no dnes to za to nestojí. Pokračujeme, a keď prichádzame na výhľadové lúčky na hrebeni, na mieste zvanom Na Vepor, ovzdušie sa badateľne vyčistí a zrazu dohliadneme veľmi ďaleko. Slnko všetko farbí mäkkými odtieňmi a žltá tráva na pozadí s Klenovským Veprom je ozaj dobrým objektom pre fotografovanie. Po plytkom sedielku troška stúpame na Hájny grúň, kde odbáčame po modrej doprava. Z ďalšieho lúčnatého sedielka sú krásne spätné pohľady na veporský hrebeň, sfarbený do ružovo-oranžova aj spolu s obláčikmi nad ním, slnko sme už stratili. S blížiacou sa tmou sa vydávame na rozľahlú poľanu Bukoviny, kde potme prichádzame ku strelníckemu salašu. Ešte pred ním stretávame partiu chalanov zo Strelník. Salaš je prázdny, miesta na spanie dostatok, aj nejaký komfort v podobe starých matracov. Ešte pohľadáme zdroj vody a hybaj variť večeru a urobiť ohník. Pri ňom ešte dlho rozprávame o všeličom, sledujúc hviezdnu oblohu a pozorujeme, ako "Pršianske Podhradie" zalieva hmla. Noc bude veľmi chladná.

Choďte na Zákľuky!

Bukovina – sedlo Jasenová – Betónka – Hronček (Hrončok) – Zákľuky – Obrubovanec

Ráno sme vyspinkaní do ružova a vyberáme sa za akým-takým východom Slnka, pretože z Bukoviny ho nevidno. Máme bohovskú dohľadnosť, nad celý severný obzor zaberajú Nízke a nad všetkým trónia Vysoké Tatry. Blízka Poľana sa zdá byť ešte bližšie. Banská Bystrica je v hmle. Krása na druhú! Zájdeme k válovom po vodu, varíme si kávičku a vločky, na padnutom smreku osušíme spacáky a pomaly sa poberáme ďalej. Aj tak sme vyšli neskoro. Vraciame sa k Hájnemu grúňu a okolo pomníčka z čias SNP klesáme do sedla Jasenová v hlbočiznom prastarom lese. Sme na okraji kaldery Poľany. Po búde, ktorá tu stála v 80-tych rokoch, už nieto stopy. Klesáme na betónku a ďalej strmšie do údolia Hrončeka. Prameň Kyslá voda sme opäť nenašli, jednoducho preto, že sme išli po asfaltke a nie po značke. Kráčajúc po nej, čuduj sa svete, stretávame partiu Moravákov – kde tu chcete ísť, tu je iba betónka a na "Vepore" ste boli včera! Choďte na Zákľuky, hovoríme. A tešíme sa z nečakaného stretnutia. Ich čerešňový likier je bohovský! Pokračujeme dolinou, opustená horáreň a pri nádrži je ďalšia.

Je tu Hronček (Hrončok). Milujem to miesto, hoci bolo postavené potom a krvou. Dnes sa len môžme dočítať o niekdajšej sláve klauzy a pozrieť dobové fotky na informačnej tabuli. Terasu rybárskej chaty sme zvolili za miesto našej obedňajšej prestávky, dobre padne nejaká saláma, chlebík, cesnak či kaleráb. Niečo pod zub aj pre psíka. Keď sa poberáme ďalej po náprotivnom brehu, stretávame partiu šiestich anjelov – dievčat s ruksakmi a s border kóliou, zdajú sa nám, či nie? Noc vraj strávili na obrubovanskom salaši – tam práve mieria naše kroky. Čaká nás výstup na Zákľuky nádhernými lesmi. Navyše pozorujeme medvedie stopy, našťastie staršieho dáta, lebo môj bordík ich prešiel bez povšimnutia. Nečakane rýchlo sa dostávame do lúčnej časti Zákľuk, prejdeme okolo známeho senníka, pri ktorom sme kedysi nocovali a stále sledujeme medvedie laby v hline.

Zákľuky – [i[kdo nevěří, ať tam běží! Poznám aj tých, čo nevedia, o čo ide, ale aj takých, čo sa sem radi vracajú potom, čo stáli na vrchole v nemom úžase! Taký dokonalý rozhľad nie je možné slovami opísať, to sa musí zažiť a vidieť! V čistunkom ovzduší sa kocháme pohľadmi na severnú časť Slovenska a vôbec sa nám odtiaľto nechce. Po hodnej chvíli pokračujeme hrebeňom krásnych výhľadov a polorozpadnutých salašov smerom k dominantnému Klenovskému Vepru. Slnko už stráca na sile a my sme až teraz pochopili, že ráno sme vyšli ozaj neskoro. Míňame vitálne buky a stále nás sprevádzajú medvedie stopy. Hrebeň je takmer dokonale vyrovnaný, sú na ňom iba minimálne výškové výkyvy. Tesne pred Obrubovancom tma dáva o sebe vedieť a obhliadame sa po bukovom dreve.

Schádzame kúsok zo značky k salašu. Obrubovanec – chýrny salaš a aj dávna paša. Salaš ako-tak stojí, no pár rokov sa už nepasie. Nepotrvá dlho, a prekrásne poľany nadobro zarastú. Kondícia salaša je ešte dobrá, na nocľah dobre poslúži. Prúdy studeného vzduchu, stekajúce svahom dole, nás upozorňujú, že noc bude veľmi chladná, preto upchávame väčšie diery slamou. Funguje to a opäť zakladáme ohník. Psík ako vždy vyčkáva v pelechu na zohriatie jedla a potom spokojne zaspáva. My stále pri ohníku trepeme o všeličom a čochvíľa ideme pozrieť hviezdy. Obrubovanská hviezdna obloha je pre nás fantáziou! Dobrú noc!

Na planine pokoj a mier

Obrubovanec – Tlstý javor – Sihla – Lom nad Rimavicou – Čierťaž – prameň Ipľa – Látky – Malá Látka – Nový Svet – Čechánky – Vrchdobroč

Ráno pobehujeme nad salašom a nevieme sa dočkať prvých lúčov. Aha, už svieti aj na Sihliansku planinu a až potom posiela slniečko pár pozdravov Obrubovancu. Po nevyhnutnom fotení a raňajkách sa poberáme ďalej - smer Tlstý javor. Hrebeň je úchvatný, príjemný a plný výhľadov, najmä Poľana vyzerá zádumčivo a tajomne. Tesne pred Tlstým javorom, čuduj sa svete, sa pred nami zjaví známa moravská tlupa. Na naše rady sa vybrali na Zákľuky a urobili dobre. A ich čerešňový mok je opäť výborný! Hádam definitívne sa lúčime. Ste dobrá partia, priatelia! Na Tlstom javore s úctou prechádzame popri pamätníku padlým vojakom a opúšťame hlavný hrebeň. Príjemnou neznačenou cestou klesáme do Sihly, obľúbenej vrchárskej dedinky s milou krčmou. V obci panuje pokoj a mier, je pondeľňajšie dopoludnie a pivko chutí náramne. Keďže sa tu mimo sezóny nevarí, nasávame aspoň genius loci miesta pri ľahkom obede z vlastných zásob. Po ňom sa poberáme južným smerom do Lomu nad Rimavicou. Stúpame popri prastarom vleku a stále sa otáčame za Sihlou, ako za ňou vyrastá hradba Nízkych Tatier. A úplne naľavo Hrb a veľkofatranská Ploská.

Prichádzame k hradskej a zakrátko sme v Lome nad Rimavicou, týmto sa dostávame do pre nás dosiaľ nespoznaných končín. Po návšteve miestneho obchodíka a dokúpení nevyhnutných potravín opúšťame tichú dedinku za neustáleho dohľadu vysokotatranských štítov. Držiac celkom slušnú výšku, poľahky zdolávame lúčnatý výhľadový chrbát Čierťaže a okolo pamätníka leteckého nešťastia sa dostávame k pramenu Ipľa. Krásne upravené miesto, vynovené posedenie a výdatný a chutný prameň rieky nás zlákali k malému občerstveniu. Ďalej už zväčša klesáme krásnymi lesmi, prechádzame okolo autobusovej vlečky zvanej Včelín podľa niekdajšieho využitia. Teraz slúži ako búda pre lesných robotníkov a dobre by poslúžil aj pre nocľah, no pre nás je priskoro. Klesli sme až na hrebienok, vybiehajúci nad lyžiarske stredisko Látky, kde od hornej úvrate vlekov je očarujúci pohľad na dominantný masív Bykova (1110 m) a do diaľav k slovenskej prérii – planinám okolo Detvianskej Huty a Vrchdobroča.

Látky – prebehneme obcou a hneď nachádzame žlté značky, vedúce naším smerom. Za obcou pomaly doháňame dievča a hodnú chvíľu počúvame jeho spev. Keď ho doženieme, nanešťastie prestáva. Dávame sa do reči, býva vraj v osade Nový Svet, a tak máme kúsok spoločnú cestu. Až teraz navečer sa vracia zo školy v Detve, náročný život! Po 2 km sa lúčime a pokračujúc planinou, pokukujeme po mieste nocľahu, rýchlo sa zvečerieva. Je tu zopár opustených dreveníc, no pokračujeme ďalej. Už padla úplná tma a chlad. Nastáva jasná bezmesačná noc. V osade Čechánky sa pýtame na opustenú stodolu, no domorodec nám dáva lepší tip: v osade Vrchdobroč je vraj možné súkromné ubytovanie. Poďme tam! Je to iba 20 minút, onedlho klopeme na dvere u domácich vo Vrchdobroči. Otvorí veľmi milá pani a všetko je hneď vybavené. Majú veľký dom s hospodárstvom, niečo ako rodinnú farmu. V jednej časti je pre hostí útulná kuchynka s pecou a na poschodí dve izby. Vďaka sprche sa trocha skultúrnime a potom s domácimi a ich deťmi dlho do noci preberáme všeličo zo všelikadiaľ. Ozaj, cítime sa ako doma a zároveň si uvedomujeme ich ohromné bohatstvo – silu ich vzájomných pút a väzbu veľkej rodiny!

Návrat do civilizácie

Vrchdobroč – Surovina – Vrchdobroč – Malá Dolina – Dobroč – Mýtna

Ráno sa lúčime s ďalšími, dospelými členmi rozvetvenej rodiny (rodičia sú v práci), poďakujeme sa a v duchu všetkým želáme len to najlepšie. Prejdeme humnami a stúpame na blízky kopec Vrchdobroč (ako ináč!) a potom ešte na Surovinu. Sú to skôr vyvýšeniny Sihlianskej planiny, no ich výšky 918 a 922 metrov zabezpečujú úžasný výhľad. Stále sme pod dohľadom Nízkych a Vysokých Tatier, ako aj blízkej, lazmi posiatej Poľany. A na druhej strane z nížinného oparu vykúkajú produkty finálneho vulkanizmu, čiže najmladšie sopky pri hraniciach s Maďarskom. Aké si Slovensko maličké, no prekrásne! Nás dnes čaká len pochod najjužnejším výbežkom Sihlianskej planiny okolo osád Malá a Veľká Dolina až po výbežok, zvaný Na hrebeni, a to za neustáleho výhľadu na protiľahlé Javorie. Potom veľmi rýchlo strácame výšku a prichádzame do obce Dobroč. Na vlak do Mýtnej je to cez plytké sedielko len 20 minút, cestou pozorujeme výrazné záhryzy do kopca nad obcou, nový kameňolom. Napokon prichádzame chvíľku pred odchodom vlaku smer Zvolen. Vo vlaku hodnotíme túru a zaslúžene oddychujeme. Prechádzame popod vynovený zámok Vígľaš a na stanici vo Zvolene márne hľadáme staničnú krčmu. Cesta vlakom po ose Banská Bystrica – Žilina - Morava prebehla štandardne, zhruba od Turčianskej záhradky po tme.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek