Niečo z histórie a faktografie mesta

V 8. – 10. storočí slovanské sídlo. Od 11. storočia súčasť Rakúsko–Uhorska. V rokoch 1919 – 1938 súčasť Československa, 1938 – 1944 patrilo mesto Maďarsku. V roku 1945 bol Užhorod pripojený k ZSSR a od 1991 je súčasťou samostatnej Ukrajiny. Už fakt, že mesto bolo súčasťou toľkých štátov a štátnych zriadení, napovedá, že v súčastnosti je to unikátne centrum rôznych kultúr. Užhorod má do 150 000 obyvateľov. Na jeho uliciach okrem ukrajinčiny a ruštiny znie aj slovenčina, maďarčina, rusínčina a rumunčina. Tento región obýva takmer desiatka národností.

Naše putovanie

Začalo sa v Michalovciach čakaním na linkový autobus Michalovce – Užhorod. Ten chodí pravidelne z Michaloviec o 7.35 h ráno a prichádza vo veľmi nepravidelných intervaloch do 38 km vzdialeného Užhorodu. Vďaka prechádzaniu slovensko–ukrajinských hraníc môže táto vzdialenosť trvať 2 a viac hodín. Ukrajinskí colníci nám pripomenú situáciu na hraniciach spred pár rokov. Povinne treba vyplniť aj imigračný formulár. Je to formalitka, ale skúsený šofér autobusu nám prezradil, že kto nevyplní spomínaný formulár správne, toho colníci jednoducho nepustia.

V skvelom čase 2 hodinky sledujeme z okna autobusu zvláštne architektonické úkazy, unikátny vozový park a niektorí účastníci sa po dlhšom čase oboznamujú s azbukou. Zakrátko vystupujeme na autobusovej stanici a sme v zdravom jadre mesta. Mestské časti z okolia tejto stanice a samotná stanica ma zaujali. Zápach, chaos, žobráci, turecké záchody, trhy a všade samá azbuka. Keďže doteraz som cestoval len na kapitalistický západ, toto som ešte nevidel. Odbijeme niekoľkých úpenlivých žobrákov a rýchlo si zamieňame od veksláka domácu menu. Tu máme šancu pozorovať nezainteresované pohľady vekslujúcich chlapíkov pri menení peňazí, koré sme doteraz videli len vo filmoch. Mimochodom, majú asi najlepší kurz v meste a zamenia hádam všetky meny sveta. Tušíme, kde je centrum a tak ideme tým smerom. Premávka je slušná, vozový park má rozptyl od domácej výroby až po luxusné limuzíny. Prechádzame okolo pravoslávneho chrámu, oproti ktorému je obrovská typicky socialistická stavba. Vraj najluxusnejší hotel v meste. Tu vlastne prvýkrát vidíme, prečo je Užhorod mesto kontrastov.

Po rozbitom chodníku pokračujeme smerom do centra. V uličkách vládne ruch a život, zavše vidno prebehnúť svorku túlavých psov, ktorá sa voľne potuluje mestom. Netrvá dlho a ocitáme sa na rozhraní starého-chudobného mesta a novej-bohatšej tváre Užhorodu. Tento pomyselný stred tvorí most ponad rieku Uh (na Ukrajine rieka Už), ktorý lemuje množstvo stánkov s pouličným občerstvením. Posilnení túžbou vyskúšať niečo z tunajšieho jedálnička si kupujeme od miestnej trhovníčky pečivo plnené mäsom. Jedlo je chutné, ale nad pôvodom mäsa sa radšej nezamýšľame. Dnes už môžem povedať, že nech to bolo z čohokoľvek, žiadne zdravotné problémy sa nedostavili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sme v druhej, z nášho pohľadu normálnej časti mesta. Pre nás je to klasika: kostolíky, administratívne budovy, pekná pešia zóna, terasy. Proste nič extra pre dobrodruha. Pre našinca tu môžu byť zaujímavé akurát ceny, ktoré sú výrazne nižšie ako na Slovensku. Na ilustráciu: krabička cigariet priemernej kvality stojí cca 12 Sk. Za zmienku z tejto časti mestá stojí ešte dlhá promenáda popri rieke, lemovaná lavičkami a stromami, kde sa dá veľmi príjemne oddýchnuť. Nemáme však už veľa času a radšej mierime do druhej časti mesta na autobusovú stanicu, kde treba stihnúť posledný autobus na Slovensko.

Cesta z mesta

Na stanici to žije. Pozorujeme nespočetné množstvo rozmanitých jedincov, odbíjame dotierajúcich žobrákov a vymieňame zostávajúce hrivny. Hrivna je ukrajinská mena s kurzom cca 1 UAH = 6 SKK. Pritom máme možnosť opäť sledovať miestnych vexlákov pri práci. Paradox je, že celá výmena sa udiala za chrbtom miestnej polície, ktorá hliadkovala na stanici. No čo už, aj toto je Užhorod.

Stále čakáme. Autobus mešká okolo 10 minút, ale už sme trochu nepokojní. Čakáme 20 – 30 minút a stále nič. Po 45 minútach sa ideme opýtať staničnej dipečerky na meškajúci autobus. S rutinou nám odpovedá, že táto linka mešká pravidelne, ale že úplne vynechá iba občas. Potešila nás. Čo ak práve dnes je občas. Zabezpečujeme si zadné dvierka a od jedného z mnohých taxikárov sa dozvedáme, že za 3 doláre nás na hranice odvezie toľkých, koľkí sa zmestíme. Nebolo by to vôbec drahé, ale keďže sme mali kúpené aj spiatočné lístky, rozhodli sme sa predsa len ešte čakať. Asi po jeden a pol hodine sa nám uľavilo, pretože dofrčala naša linka aj so šoférom na pokraji nervového zrútenia. Naloďujeme sa v počte 6 ks a autobusom smerujeme na hranicu. Tam čakáme niečo viac ako hodinku, pretože colníci prehľadávajú všetky autobusy. Po dlhšej dobe čakania sa nám otvorila aj posledná závora na hranici a my si to na všeobecné potešenie v autobuse šinieme do Európskej únie.

Na čo to všetko bolo dobré?

Už som toho precestoval relatívne dosť, ale niečo podobné som ešte nevidel. Dúfam, že to bola dobrá príprava na návštevu východnejších častí Ukrajiny, resp. odľahlých častí Ruska. Dúfam, že sa raz pozriem aj do Indie. Na Ukrajinu sa ešte určite vrátim, ale asi zabrúsim o čosi východnejšie. Návštevu Užhorodu a samotnej Ukrajiny môžem rozhodne odporučiť každej dobrodružstva chtivej náture alebo všetkým, ktorí tvrdia, že na Slovensku sa to už nedá vydržať a nič tu nefunguje.

Reportáže z Ukrajiny

Čierna hora – výstup na Hoverlu
Svidovecká hornatina – hrebeňovka poloniny
Polonina Krásna a Sinevirský národný park
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - hrebeňovka
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu I.
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu II.