Trasa

Velké Pavlovice – Nad zahradami – rozhľadňa Slunečná – Bořetice – Slobodná spolková republika Kraví hora – rozhľadňa Nad Kraví horou – U Boudy – ekofarma – Boleradice – rozhľadňa Nedánov – Boleradice – Přední kout – Kurdějov – rozhľadňa v Mandloňovém sadu – Hustopeče

Auto sme zaparkovali vo Velkých Pavlovicích pred rekonštruovanou sýpkou. Naštartoval som tablet a mohli sme vyraziť. Hneď úvodom sme sa dohodli, keďže Mivy dlhšie trasy už dávno nešiel a mne išiel späť vlak zo Skalice o 17.51 h, že vynecháme poslednú rozhľadňu U obrázku a z Hustopeče sa do Velkých Pavlovic vrátime autobusom.

Rozhľadňa Slunečná

Po Hlavnej ulici sme došli k odbočke na železničnú stanicu a boli sme na začiatku cyklotrasy. Je tu priestor na hranie sa detí a jazierko. Po kvalitnej asfaltke sme stúpali vinohradmi k odbočke na rozhľadňu. Bažanty škriekali a pobehovali napravo od nás po lúke. Prišli sme ku križovatke žltej so zelenou. Je tu umiestnená informačná tabuľa o meste vinohradov a marhúľ – Veľkých Pavloviciach. Cez vinohrady bolo vidno rozhľadňu Slunečná. Jej drevené stĺpy nám pripomínali hru mladosti – mikádo. Pod ňou je parkovisko, bufet, predajňa suvenírov, ďalekohľad a informačná tabuľa. Z nej sme sa dozvedeli, že rozhľadňu postavili za dva mesiace a slávnostne ju otvorili 8. 5. 2009. Na stavbu je použité drevo z červeného smreka, schodisko je oceľové a na základy použili biely vápenec z kameňolomu Buková na Slovensku.

Odložili sme batohy na lavičky a po 75 schodoch sme vystúpili do 15-metrovej výšky na plošinu rozhľadne. Ako na dlani sa nám ukázalo široké okolie. Žiaľ, opar neumožňoval kvalitné fotky. Keďže dosť fúkal studený vietor, dlho sme sa hore nezdržovali a zišli sme dolu ku ďalekohľadu. Dalo sa ním dopodrobna preskúmať okolie a mňa najviac zaujali domy divokých farieb a zvláštnych tvarov nad Pavlovicami. Bufet a predajňa suvenírov sú otvorené až od mája, a tak nás už nič nezdržiavalo a pobrali sme sa vinohradmi do dedinky Bořetice. Na svojom začiatku majú umiestnené na podstavci lietadlo Morava s erbom obce na chvoste. Na krásne upravených predzáhradkách rodinných domov kvitli rôzne druhy kvetín. Na budove ObÚ je umiestnená tabuľa, že boli vesnicí ČR roku 2015. Žiaľ pečiatku s erbom obce mi úradníčky odmietli dať, a tak som si svoju zbierku v cancáku nerozšíril. Nuž sme si obzreli drevenú sochu vladyku Bořeticha, obrí drevený vínny sud a popri ihrisku Celtiku Bořetice vstúpili na územie Slobodnej spolkovej republiky Kraví hora.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rozhľadňa Na Kraví hore

Vítala nás tabuľa s originálnym textom: Nejezdi friško, sú tu aji děcka a ožralí!!! Miestni vinári sú zrejme veľkí recesisti. Asfaltkou sme prišli k jednému z mnohých vinárstiev a záhradami a vinohradmi začali stúpať. Skoro v každom vinohrade bola nejaká kaplnka či božie muky. Ženičky strihali vinohrad a popri tom nás stíhali spovedať. Vyšli sme na poľnú cestu a tá nás doviedla ku krížu a základnému kameňu Prabáby Moravy. Naozaj sú to recesisti! Po chvíli sme stáli pod drevenou rozhľadňou a z informačnej tabule si čítali údaje o SSR Kraví hora, ale aj regionálnom spoločenstve vinárskych obcí Modré hory. Celodrevenú rozhľadňu vysokú 15 m postavili v roku 2006 podľa návrhu emeritného prezidenta Nafurt SSR Kraví hora, p. Petráska, za neuveriteľných 10 dní.

Opäť sme teda odložili ruksaky na lavice a po 57 schodoch vystúpili do výšky 12 m na vyhliadkovú plošinu. Slnko už pálilo ani v najhorúcejší letný deň a keďže bolo dosť nízko nad obzorom, opäť som toho do diaľky veľa nenafotil. Keď sme zišli dolu, prišla skupina miestnych dôchodkýň. Evidentne sa tešili z výletu a zahrnuli nás kopou otázok, takže sme sa urýchlene pobrali ďalej. Od kaplnky sv. Huberta sme cyklochodníkom pomedzi vinohrady a neskôr lúkami vystúpili do lesa, kde sa nachádzajú PR Zázmoníky, Nosperk, Jesličky. Boli zriadené na ochranu drienkových, hrabových, bukových dúbrav, ako aj cenných kvitnúcich druhov rastlín. Pri smerovníku U Boudy sme odbočili doľava k ekofarme a pri nej doprava, aby sme lesom po okraji PR Velký Kurtimov zišli lesom a neskôr poliami do Boleradic. Na poliach sa páslo veľa sŕn a srncov, takže som si zoomom spravil zopár pekných záberov. Hneď na začiatku obce sme odbočili doprava a po cyklocestičke pomedzi vinohrady stúpali na najvyšší kopec regiónu – Nedánov.

Rozhľadňa Nedánov

Mal som rozhľadne naštudované z internetu, preto ma zarazila strieška vykúkajúca na obzore pomedzi vinič. Cítil som sa oklamaný. Napokon sa z toho vykľul poľovnícky posed a až za ním sa na obzore ukázala 26 m vysoká rozhľadňa, postavená na mieste pokusného vrtu do hĺbky 5200 m. Mal dokázať využiteľnosť nálezísk ropy a plynu. V roku 1985 bol ako neefektívny ukončený. Rozhľadňa je drevená, len točité schodisko je kovové. Na lúke sa nachádza chatka s verandou, kde by sa dalo prespať. Pri výstupe na vyhliadkovú plošinu vo výške 21 m moja hlava dostala zabrať, no prehovoril som ju a potom si užíval ďaleké výhľady až na Pálavské vrchy a šíre okolie. Dole v dedine jeden pán tvrdil, že miestnu križovatku vraj videl až z Bradla, no opačne sa mu to už nepodarilo.

Po hodnej chvíli sme zišli dolu a v altánku sme sa naobedovali. Nahodil som sa do kraťasov, lebo naozaj pieklo. Pri návrate do Boleradic sme napravo v poliach videli dvojkríž s postavami, a tak sme sa cez polia vybrali k nemu. Vykľuli sa z toho solúnski bratia – Cyril a Metod. Vraj sa pozerajú na miesto významného archeologického nálezu - hrobu staroslovanského bojovníka s bohatou výbavou. Keď sme prudkým svahom zbehli na cestu, pobavil nás kus betónu s tabuľkou, pripomínajúcou, že Boleradice tu boli už v roku 1141. Štýl hodný socialistického realizmu!

Z cesty odbočovala doprava cestička evidentne vyjazdená motorkármi, a tak sme sa rozhodli si ňou skrátiť cestu. To sme si dali! Snáď 5 a viac metrov vysoké svahy boli strmé a chodník úzky. Keby sme zakopli, tak je to držkopád ako vymaľovaný. Zvukovo napodobňujúc motorky sme ako malí šarvanci uháňali svahmi dolu a šťastne došli až na rovinu pred prvými domami Boleradíc. Prešli sme cez námestie Siedmych hnojísk a zahli doľava do lesa. Tu nás čakala ďalšia miestna rarita – NPP Kukle. Ochraňuje jediný výskyt timoja trojlaločného v ČR. Lesná cesta sa zmenila na asfaltku, ktorá nás doviedla na hrebeň. Napojili sme sa na zelenú a zbehli sme do obce Kurdějov. Tu nás čakalo prekvapenie, a to veľmi príjemné, v podobe gotického, opevneného kostola sv. Jána Křtitele z roku 1350, ktorého súčasťou je kaplnka Všech svatých z roku 1230. Nemali sme čas na prehliadku, ktorú si je možné telefonicky dohovoriť, a tak sme len vyšli na vyhliadkovú plošinu schodiskom v malej vežičke, učupenej pod 45 m vysokou strážnou vežou. Vraj pod celým areálom kostola sú podzemné chodby a fara slúžila ako delová bašta. Sem by sa oplatilo ešte vrátiť. Pri fare sme opustili zelenú a neznačene sme asfaltkou vystúpili serpentínami nad solárnu elektráreň, aby sme vstúpili do Mandloňového sadu a ním došli k poslednej dnešnej rozhľadni.

Rozhľadňa v Mandloňovom sade

Škoda, že mandloně (mandle) ešte len začínali kvitnúť. Sady v čase najväčšieho rozkvetu mali výmeru 185 ha a rástlo v nich 50 000 stromov. Mesto Hustopeče zachránilo dva posledné malé sady, keď po privatizácii čokoládovní prestal byť definitívne záujem o miestne mandle. Rozhľadňa je vysoká 17,4 m a pozorovacia plošina je vo výške 12,6 m. Je celodrevená, len točité schodište je kovové. Najzaujímavejší je asi výhľad na Novomlýnsku vodnú nádrž a Pavlovské vrchy.

Boli sme mierne ugrilovaní, a tak sme rýchlo zbehli do mesta Hustopeče. Vchádzali sme do mestečka popri cintoríne, kde ležia predkovia prezidenta T. G. Masaryka, čo pripomína informačná tabuľa. Hustopeče majú krásne zrenovované námestie. Sediace dôchodkyne konštatovali, že všetci fotia len radnicu, a tak sa ich Mivy opýtal, či snáď neočakávajú, že budeme fotiť ich. Zobrali to s humorom, a tak sme deň ukončili smiechom. Kúpili sme si kofolu, počkali na autobus, ktorý nás zaviezol do 9 km vzdialených Velkých Pavlovic. Že sme nenavštívili aj poslednú rozhľadňu, U obrázku, neľutujem. Podľa opisu je to len "väčší poľovnícky posed". Až po vystúpení z autobusu som si všimol, že sme auto zaparkovali oproti veľkému črpáku – bufetu, v ktorom predávajú slovenské mliečne špeciality. Autom sme boli za necelých 40 minút v Skalici a v pohode som stihol vlak do hlavného mesta. Cestou sme s Mivym prebrali ďalšie možnosti túr, ktoré nám ponúkajú rozhľadne v neďalekom okolí na Morave a určite nejaké zrealizujeme.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek