Trasa

Banská Štiavnica – sedlo Červená studňa – Paradajs – Krásna – sedlo Červená studňa – lúka nad Rozgrundom – sedlo Červená studňa – Banská Štiavnica

Zo všetkých podmienok na horách mám najradšej inverzie. Pohľad, keď stojím na vrchole kopca a vôkol mňa trčia z mora oblakov len "ostrovy", je na nezaplatenie. Najviac si to dokážem vychutnať, keď som len pár výškových metrov nad hornou hladinou oblačnosti. Lenže zažiť takúto situáciu nie je až také ľahké. Jedným z území, kde som po inverzii túžil, sú moje domáce Štiavnické vrchy. Stáť na Paradajse, keď bude z oblakov vyčnievať len Sitno a pár ďalších vyvolencov, ma nesmierne lákalo. Lenže aj napriek blízkosti sa mi to roky nedarilo. Až nadišiel december 2013 s dlhým obdobím inverzií. Akýsi šiesty zmysel mi našuškáva, že je správny čas oprášiť starodávny sen. Aby si pochutnalo moje fotografické ego, rozhodol som sa pridať do plánu východ slnka. V jediný voľný deň, rozospatý, ešte za tmy, cestujem prvým autobusom do historickej Banskej Štiavnice.

Z historického mesta až do samotného neba

Z autobusu vystupujem na zastávke pod známou Kalváriou. Okolo sa rozprestiera dotieravá zima, tma a ticho. Nočným mestom sa rôznymi uličkami, okrem iného aj popri botanickej záhrade, preplietam až na krásne Námestie sv. Trojice s dominantným morovým stĺpom. Mám to tu rád pre úžasnú atmosféru, ktorá je terajšou tmou a pokojom ešte umocnená. Času dnes nemám nazvyš a uberám sa hore ulicou, kde sa dostávam do hustej hmly. Zapínam čelovku a popri posledných domoch začínam prudko stúpať kamenitou cestou. Zelená značka vedie popri krásnych tajchoch Veľká a Malá Vodárenská, lenže pre tmu a hmlu ich nevidieť. Stále v neistote, rýchlo naberám nadmorskú výšku, až odrazu popri hlavnej ceste a tajchu Červená studňa dorážam k rázcestníkom a prístrešku v rovnomennom sedle (790 m).

Vyliezam na lúku povyše a na tvári sa mi objavuje široký úsmev. Hoci je ešte šero a na oblohe posledné hviezdičky, vidím že som sa dostal nad oblaky a podmienky sú presne také, po akých som túžil. Zvýsknem od radosti a mierim k okraju lesa. Chcem byť čo najskôr na vrchole. Lesnou cestou spolu s červenou značkou, na ktorú som prestúpil v sedle, sa krútim západným úbočím Paradajsu. V lese je ešte slušná tma a je tak trošku strašidelný. Na rázcestí značku na chvíľu opúšťam a pokračujem až na lúčku s výhľadom na západ. Sú tu panely geologického náučného chodníka a typické kamenné kôpky. Plynulo pokračujem lesíkom, až sa ocitám na ďalšej lúke s výhľadom orientovaným na východ. Aj tu stoja geologické panely a kamenné pyramídky. Som v cieli pod vrcholom Paradajsu (939 m) a dodám len toľko, že mi padá sánka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Krajina ostrovov

To, čo vidím, je splneným snom. Fantastická inverzia zhruba vo výške 780 m, siahajúca až po okraj horizontu. Som sám ako prst. Panuje božské ticho a pokoj ako v samotnom nebi. Batoh odkladám na lavičku a začínam sa doslova kochať. Je krátko po siedmej a "more" navôkol je ešte šedé a bez pohybu, ale pohľad aj tak stojí za to. Od juhozápadu pretŕča masív Pohronského Inovca a vedľa neho vrchy Drastavica a Veľký Žiar v Štiavnických vrchoch. Dokonca v diaľke vidieť vystupujúci oblak z atómovej elektrárne v Mochovciach. Ďalej horizont pretína blízky Tanád, ktorý je pokračovaním štiavnického hrebeňa. A priamo na juhu pláva najpríťažlivejší a najmagickejší z ostrovov - bájne Sitno (1009 m).

Ďalej sa pohľadom kĺžem po nekonečnej hladine "oceánu", až sa mi na východe zrak zastavuje na ďalšej pevnine, ktorou je vrch Skalka nad Banským Studencom. Priamo za ňou je pohorie Javorie. Severnejšie sa dvíha čierna silueta Poľany. A nad ňou sa horizontom tiahne zasnežený hrebeň Nízkych Tatier od Kráľovej hole po Prašivú. Dokonca za ním vykúka i pár vysokotatranských končiarov. Diaľkový pohľad uzatvára Zvolen a Nová hoľa a jemne vykúkajúci hlavný hrebeň Veľkej Fatry nad Kremnickými vrchmi. Od nich zrak klopím opäť k blízkym svahom vrchu Šobov s okolitými lúčkami.

Keď sa v nebi rodí nový deň

Znenazdajky sa na východe zjavuje oranžová čiarka, ktorá je predzvesťou prichádzajúceho divadla. V posvätný okamih priam tajím dych. Slniečko rýchlo vystupuje nad hladinu a na nebi sa rodí nový deň. Jeho lúče sa rozťahujú po krajine sťa chápadlá a preberajú spiaci svet. Do ružova sa farbí nielen okolitý sneh, ale aj vzdialený hrebeň Nízkych Tatier. No najviac sa to prejavuje na ružovo-oranžovom oceáne, ktorý sa navyše začal akosi intenzívnejšie prelievať a prevaľovať. Pod vplyvom toho oblaky trošku klesli a odhalil sa Glanzenberg (Stará Štiavnica), ktorý vyčnieva ako úzky polostrov. Obnažilo sa pár domov na Hornej Rovni pod Tanádom. Staviam sa na kamennú pyramídku a fotím geologické panely, ktoré vyzerajú ako v nebeskej škole cez prestávku. Atmosféra je úchvatná a dokonale ju dopĺňa hrmot áut zo zatopeného mesta kúsok podo mnou. Som nesmierne rád, že som po dlhej dobe opäť prelomil svoje prekliatie s východom slnka a moja duša mohla na čas znova pookriať.

Cez Paradajs na Krásnu

Slnko je čoraz vyššie, farby blednú, ale pohľad je stále úchvatný. Keď som sa dostatočne nabažil miesta, vraciam sa kúsok späť na lúčku orientovanú na západ, cez ktorú som ráno len prešiel. Odtiaľto si dopĺňam výhľadovú panorámu začínajúcu spomínaným ostrovným Pohronským Inovcom. Potom dlho nič, až sa horizontom tiahne ako hradba hrebeň môjho domáceho Vtáčnika až po Veľký Grič. Nasleduje kúsok Strážovských vrchov a Kľak a Martinské hole. Kruh sa uzatvára Kremnickými vrchmi s belejúcou sa čiapočkou Veľkej Fatry. Oči však zabodávam hlavne do blízkych lokalít v Štiavnických vrchoch. Príťažlivý je hrebeň kulminujúci Končiarom, vedľa ktorého pláva Banský vrch (Kerling). Dokonale mu sekunduje vedľajší hrebeň, od ktorého sa taktiež oddelil Zlatý vrch (Goldberg). Sú to výnimočné pohľady na krajinu ostrovov, ktorú som takto ešte nikdy nevidel. Mám problém to tu zanechať, ale musím sa posunúť ďalej.

Mierim k hornému okraju lúky, kde naďabím na červenú značku a vnáram sa do hustého porastu. Chodník sa kľukatí cez mladé stromky všemožných druhov. Niekde tu sa nachádza najvyšší bod Paradajsu (939 m), ktorý nie je nijako označený. Niekdajší výhľad zarástol a po chvíľke pozvoľna klesám, až sa ocitám na ceste s turistickými tabuľkami. Značka odbočuje prudko doľava, ale ešte si odbieham za ďalším výhľadom na vyvýšeninu s krížom, ktorú kamarát volá Krásna. Po pár metroch sa opäť nechávam opantávať skvelým rozhľadom. Nebudem ho znova opisovať, no spomenúť musím drobný Ottergrundský tajch, po ktorý siaha hladina inverzie. Na druhej strane perinka oblizuje zasnežené lúky sedla Červená studňa, vedľa ktorého sa v doline leskne tajch Rozgrund (Štiavnické jazero). Sadám si na lavičku, vyberám čaj a myseľ nechávam len tak voľne lietať. Na tieto podmienky sa naozaj oplatilo čakať celé roky. Som absolútne nadšený.

Ponor pod hladinu

Ani tu nesedím večne a keď príde správny čas, vraciam sa späť na značku. Ňou, kľukatiac sa v lese, docupitám opäť na lúky nad sedlom Červená studňa. Do mordoru pod hladinu ma to ešte neláka a rozhodol som sa, že si ešte zájdem na moje obľúbené vyhliadkové miestečko nad Rozgrundom. Červená značka ma vedie pár metrov hlavnou cestou na Vyhne, z ktorej po chvíli uhýba do lesa. Cesta traverzuje Šobov a po východe z lesa z nej odbáčam doľava na trávnaté priestranstvo. Mám to tu veľmi rád a keď som nablízku, vždy sa sem prejdem.

Pekne vidieť pasienkársky kraj pod Studeným vrchom i lúčky Cukmantelu na opačnej strane doliny. A samozrejme, aj dominantný Zlatý vrch (Goldberg), ktorý je dnešnou inverziou oddelený a pôsobí ako vznášajúci sa ostrov. Zabávam sa s foťákom a dosýta si vychutnávam posledné výhľady. Následne sa rovnakou cestou vraciam a po tretíkrát sa dnes ocitám v sedle Červená studňa. Nastal nepríjemný čas, kedy sa musím rozlúčiť s nebeským svetom a ponoriť sa späť do chladného a temného kraja pod hladinou inverzie. Zelenou značkou prudko klesám do mesta, kde sa vraciam na autobusovú zastávku pod Kalváriou.

Záver

Narýchlo naplánovaná krátka fotografická prechádzka patrí k najkrajšiemu, čo som v horách zažil. Môžem s pokojným svedomím povedať, že na špecifické podmienky sa mi oplatilo čakať celé roky. Inverzia, ktorá spravila z hôr krajinu ostrovov, bola naozaj fantastickým divadlom. A vďaka nápadu pridať si k nej východ slnka a s ním spojenú magickú rannú atmosféru bol celkový zážitok absolútne dokonalý. Ticho a samota boli len čerešničkou na torte. Nádherné farby mi dopomohli k vydareným fotografiám a tie mi budú navždy pripomínať splnenie ďalšieho malého sna.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek