Prológ

V rámci príprav na expedíciu som sa snažil vybaviť mapou, aby som aspoň približne vedel do čoho idem. Po prejdení niekoľkých bratislavských kníhkupectiev, z ktorých ani v jednom nemali české turistické mapy som siahol do knižničných fondov a vylovil z nich sprievodcu "Krkonoše" zo starej edície Turistický sprievodca ČSSR. Kupodivu z neho dokonca ani nebola ukradnutá mapa, a tak by som mohol byť spokojný. Až na drobnosť – mapa nemala žiadne vrstevnice! Nenechal som sa však vyviesť z miery – niečo podobné som už zažil so starými bulharskými mapami, tiež chýbali vrstevnice aj mierka. Táto aspoň nebola v azbuke...

Škaredý deň

Z Pardubíc vyrážame ešte za tmy, okolo šiestej poloprázdnym osobákom na Hradec Králové. Predpoveď počasia pre oblasť Krkonôš bola pomerne nepriaznivá, ale zatiaľ nám neprší a nálada je celkom dobrá. V Hradci máme do odchodu autobusu smer Špindlerův Mlýn nejakú tú polhodinku času a tak vyzvedám podrobnosti. Mám trochu obavy z toho, že sa až 5 minút pred odchodom autobusu presúvame na nástupište. Domáci ma však uisťujú, že miesta bude dosť. Majú pravdu, v buse môže byť tak 12 ľudí. Pri odchode z Hradca vidíme pekný východ slnka, takže s tým počasím to nebude asi až také kritické. Je to však len zdanie. Posledné kilometre do Špindlu už nad nami visia oblaky ako povestný Damoklov meč a už len čakáme, kedy to na nás spadne. Potešiteľné je, že zatiaľ čo počasie sa zhoršuje, príroda okolo sa výrazne zlepšuje - kým okolo Pardubíc a Hradca to bola úplne rovná placka, tu sú už kopce a pekný listnato-ihličnatý les.

O deviatej vystupujeme a presúvame sa do chaty, kde si zložíme objemné batohy. Cestou sa zastavujem v turistickom informačnom stredisku kúpiť si lepšiu mapu. Ochotná pani mi ponúka na výber asi z piatich druhov máp. Zaujme ma mapa vydaná v edícii Klubu českých turistov – má na sebe totiž logo VKÚ Harmanec. Som potešený, že slovenská firma takto expanduje za hranice.

Konečne o desiatej vyrážame s malými batôžkami na samotnú túru. Okrem hmly nás už sprevádzajú aj prvé kvapky dažďa. Vyrážame po modrej značke popri toku Labe, dolinou Labský důl smerom na Labskou boudu. Prvá časť cesty vedie po asfalte a minimálne úsek v chotári Špindlerovho Mlýna má skôr charakter kúpeľného chodníka, než turistickej trasy. Cestou míňame po ľavej strane (momentálne odstavenú) lanovku na Medvědín. Po pravej strane takú tú somarinu na bungee jumping a v strede cesty je bager. Na sobotu je tu až príliš čulý stavebný ruch. Pri boude Myslivna, kde sa Bílé Labe vlieva do Labe je ďalšia turisticko-informačná búdka. My sa púšťame vľavo po Harrachovej ceste. Stále ideme po asfalte. Vozovka sa končí až po ďalších 4 km, kde sa do Labe vlieva potok Pudlava. Na konci asfaltky prakticky nič nie je a tak sa čudujem, prečo sa ju rozhodli ťahať až sem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Teraz už pokračujeme po chodníku, chvíľami zemitom a chvíľami kamennom. Stúpame do čoraz väčšej hmly, ale napriek tomu sa priebežne zastavujeme kvôli foteniu jesenných krkonošských farieb. V samotnom Labskom dole je možné počuť a za pekného počasia aj vidieť vodopády rieky Labe. A kým ho nezahalí hmla, otvára sa pred nami aj výhľad na Labskou boudu. Odtiaľto zdola vyzerá ako taká stredne veľká kôlňa. Stúpame serpentínami po kamennom chodníku už pomerne riedkym lesom, keď tu a tam stretávame aj panely náučného chodníka. Zaujímavé je, že staré stromy, či už po kalamite alebo vyschnuté tu nechávajú stáť resp. ležať tak ako sú. Zaujímavá filozofia. Nakoniec vyliezame nad pásmo lesa, kde už nevidieť vôbec nič, taká veľká je hmla. Napriek tomu odbočujeme na "vyhliadku" k Labskému vodopádu. Áno, za slnečného počasia to tu môže byť naozaj veľmi pekné. Vraciame sa na hlavnú cestu, k smerovníku, kde stretávame žltú značku. Domáci neveriacky krútia hlavami - ešte nikdy doteraz sa nestalo, že by od tohto smerovníka nebolo vidieť Labskou boudu. Ale teraz je to fakt.

Prejdeme teda zvyšných sto metrov a až teraz sa nám menovaná stavba ukazuje v celej svojej "nádhere" - ide o barabizňu podobného štýlu ako Sliezsky dom. V takomto počasí je však akákoľvek chata na nezaplatenie. Vyjdeme teda ešte kúsok k hlavnému vchodu, postavíme sa do radu v samoobslužnej reštaurácii. "Zelní polévka" tu stojí "pouhých" 49 Kč a ešte je trochu presolená, ale peňazí neľutujeme. Usádzame sa k stolu a radíme sa o ďalšom postupe - podľa pôvodného plánu sme mali vyjsť na hrebeň a po hraničnej červenej značke prejsť Cestou česko-poľského priateľstva až po Špindlerovu boudu. V tejto hmle to však nemá význam – aj tak by sme nič nevideli. Rozhodneme sa teda počkať, či sa počasie neumúdri, aby sme si prešli aspoň kúsok hrebeňa. Zhruba o hodinu nastal moment, keď sa zdalo, že bude možné pokračovať.

Naše plány sa rozplývajú hneď ako vychádzame pred chatu - hmla je iba o málo redšia, zato dážď je hodne hustejší. A zatiaľ čo sme sedeli dnu, vonku sa citeľne ochladilo. Aby mi nedrkotali zuby, dávam si šál, rukavice, samozrejme kapucňu, vetrovku a pršiplášť. Pokračujeme podľa krízového ústupového variantu. Žiaden hrebeň, ale po zelenej značke, ktorá je zabezpečená aj tyčovým značkovaním na Martinovku (Martinovu boudu). Od nej dolu po ceste popri Medvědí boude k rázcestiu U Dívčí lávky. Ďalej po modrej k Myslivne a po rovnakej asfaltke ako ráno do centra Špindlu. Večerným programom je sušenie mokrých vecí. Aspoň však zaspávam s nádejou, že nasledujúci deň bude krajší - tak aspoň sľubujú meteorológovia.

Pekný deň

A naozaj. Druhý deň ráno už svietilo slniečko, aj keď zvyšky hmiel sa ešte stále prevaľovali a cesty boli mokré. Po raňajkách o deviatej vyrážame z chaty hore kopcom priamo z centra Špindlerovho Mlýnu po červeno-zelenej značke smerom na Kozí hřbety a Luční boudu. Po výšľape sa dostávame na rovný úsek širšej, najprv asfaltovej a potom lesnej cesty. Nad cestou sú pri niektorých stromoch ceduľky. Pri tej, na ktorej je napísané "Modřín" sa pousmejem a pýtam zvyšku výpravy, či vedia o tom, že u nás tejto drevine laicky hovoríme "červený smrek" a odborne "smrekovec opadavý". Nasleduje x-tá diskusia o češtine a slovenčine o tom, či je logickejšie povedať "smrek" alebo "smrk" a či je ten strom skôr červený alebo skôr modrý. Medzitým však prichádzame na rázcestie, kde od červenej Starej Bucharovej cesty odbočuje žltoznačená Judeichova cesta a treba sa nám rozhodnúť, kadiaľ ďalej.

Pri smerovníku, na ktorom sú uvedené kilometre a nie časy (ako je v ČR zvykom), opäť argumentujem prečo je lepší údaj o čase. Počúvam, že veru nie, že lepšie sú kilometre. Avšak zatiaľ čo v názore na smerovníky sa naše postoje úplne rozchádzajú, v názore na ďalší smer cesty sa jednomyseľne rozhodneme. Pôjdeme po žltej Judeichovej ceste - tá stúpa pozvoľna a postupne sa na nej odkrývajú aj výhľady, zatiaľ čo Bucharova cesta ide dlho dolinou a celé prevýšenie je skoncentrované v závere. Napokon, v záverečnej časti, kde je to najkrajšie sa obe cesty opäť spoja. Tak teda ideme po žltej a postupne stúpame prevažne ihličnatým lesom po úpätí Kozích hřbetov. Na jednom mieste značka prechádza cez oboru, ktorá údajne býva v zimnom období uzavretá, ale aj vtedy sa dá prejsť popri plote. V našom prípade to ale nie je potrebné, lebo brány sú na oboch koncoch otvorené a môžeme prejsť pohodlne po značke.

Na miestach, kde vychádzame z lesa sa nám otvára spätný pohľad na Špindl a na okolité kopce. Opäť sa pripájame na červenú značku a dostávame sa nad pásmo lesa. A tu nás čaká nepríjemné prekvapenie - namiesto výhľadov zvyšky včerajšej hmly, cez ktorú musíme prejsť. A tak namiesto vety "Tamto je Sněžka" si vypočujem, že keby bolo pekné počasie, tamto by bola Sněžka. Prichádzame na vyhliadkový bod Krakonoš a tu sa nad nami hmla zľutuje - odkrýva sa nám výhľad na hrebeň Krkonôš a na vrch Vysoké Kolo. Pri pohľade späť sa nám odkryla aj Sněžka - najprv len kúsok a potom celá. Teraz už ideme viac-menej po rovine, hôľnatým terénom smerom k Luční boude a Snežku máme rovno pred nosom. Na jej vrchol však nejdeme a nejdeme dokonca ani k Luční boude - aby som mohol stihnúť rozumný vlak do Bratislavy, potrebujeme stihnúť autobus zo Špindlu o 14:30. Preto míňame bývalú Rennerovu chatu, dnes už len prameň studenej vody a pamätnú tabuľu.

Ešte pred Luční boudou sa Sněžke otáčame chrbtom a zostupujeme po modrej značke, Weberovou cestou, dolinou Bílého Labe k rovnomennej Boude. Pri chate sa znovu rozhodujeme, kadiaľ ďalej a keďže chceme v pohode stihnúť autobus, pokračujeme ďalej dolinou po modrej. Je to síce 6 km a po žltej iba 5,5 km, no pri zbežnom pohľade na mapu je však jasné, že po modrej je to kratšie. Keby boli na smerovkách časy – no, nechajme to tak. Modrá značka nás dovádza až k Myslivně, teda na miesto, kde sme už predtým dvakrát boli. Počasie sa už úplne vykrásnilo a krkonošská jeseň sa ukazuje v celej svojej farebnej nádhere. Dokonca aj na bungee jumping sa už našiel jeden odvážlivec.

Epilóg

Opäť prechádzame popri lanovke na Medvědín, ale tá aj dnes stojí. Pred nástupom do autobusu si ešte dokúpim pár pohľadníc a potom Au revoir, Špindlerův Mlýn. Alebo skôr Auf Wiedersehen! - takmer všetky nápisy sú tu dvojjazyčne česko-nemecky a dokonca premáva aj priamy autobus Špindl-Berlín. Spočítam, koľko mám drobných, 87 Kč - výborne, miniem ich na autobus. Avšak prerátal som sa, tento vodič si účtuje 88 Kč. To je ale smola. Večerný vlak do Bratislavy je poriadne natrieskaný, no v chodbičke na "kozlíku" si miesto nachádzam. Sedím, pozerám z okna a dumám. Bol to príjemný víkend.

Chcel by som sa touto cestou poďakovať autorke fotografií, že mi ich poskytla pre potreby tohto článku.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek