Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Mayan a Ben oddýchujú a užívajú si výhľad na krajinu 300 m nad zemou
Mayan a Ben oddýchujú a užívajú si výhľad na krajinu 300 m nad zemou Zatvoriť

PR Madagaskar – lezecká cesta Solar Fusion (8a)

S východom slnka sa ozve škrekot lemura, ktorý sa ozýva medzi bralami a budí mňa a Mayan Smith-Gobat. Takto vyzerá náš budíček posledné tri dni. Ak sa slnko presúva smerom k vrcholkom hôr, zaplaví nás teplo. Mayan sa prevalila vo svojom spacáku, v snahe uniknúť neuveriteľne hrejivým lúčom, ktoré prídu o chvíľu. Ale vzdáva to, vystrčí hlavu cez okraj bivaku a pozoruje, ako sa oblaky lenivo prevaľujú cez dolinu o 300 metrov nižšie.

Po tom, čo sme na zemi tri dni opravovali cestu, ktorú zmietli masívne búrky, nosili výbavu a strávili dve noci na stene, sme sa ja a Mayan výrazne posunuli smerom k začiatku kľúčového úseku. Mali sme pred sebou výzvu v podobe výstupu na horu Tsaranoro na Madagaskare.

Za posledných slnečných lúčov predošlého dňa sme sa dostali do blízkosti kľúčového miesta a natiahli lano k jeho začiatku. Nad raňajkami, ktoré pozostávali z namočených vločiek, odstáteho chleba a studenej kávy, sme si s Mayan naplánovali deň.

“Ako sa cítiš?” spýtala sa Mayan. Skontroloval som si prsty, natrhnuté a podliate po 300 metroch lezenia na drobivej žule.
“Uvidíme, ako bude,” povzdychol som si.

Na moje ubolené prsty čakali tenučké špárky a malé chyty, ostré ako britva. Malé čierne a hnedé kryštály sa mi zarývali do končekov prstov pri každom pohybe. Drsná textúra žuly mi pokrivila tvár do bolestivej grimasy počas toho, ako som sa ten pocit snažil vyhnať z hlavy. Postupne bolo lezenie kolmejšie a celá skala sa strácala dole pod nami ako obria archa. Nadobudli sme väčšiu expozíciu, ale bol to skvelý pocit. Pozrel som na tých 500 metrov pod sebou so sebavedomím (pre zmenu) a pomyslel som si: “Jasné, to dám.”

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Aby som získal pocit, že sa skutočne udržím, natiahol som sa ľavou rukou vyššie k malému chytu. Vzdialený tri metre od posledného nitu som sa rýchlo presunul k tomuto takmer neexistujúcemu chytu. Hneď, ako som dočiahol na vzdialený chyt, noha sa mi náhle šmykla zo stupu a zostal som visieť celou váhou iba na rukách. Prekvapene som vykríkol, pretože sa mi nejakým zázrakom podarilo udržať. Presunul som nohu kúsok vyššie.

“Odlomil sa stup?” spýtal som sa.
“Áno, odlomil. Pokračuj ďalej!” povzbudila ma Mayan.

Bol som roztrasený a s prichádzajúcou vyčerpanosťou som začal váhať pri každom chyte. Zabojoval som a do kľúčového miesta som doliezol unavený, ale plný odhodlania. Dal som do toho všetko, zakvačil som sa do miniatúrnych chytov a snažil som sa nabrať rovnováhu. Bol som šťastný, že to tak dobre ide, a že sa mi podarilo dostať s Mayan hore.

“Dnes to dáme!” pridala sa ku mne a vyrazila do neznáma. Zatiaľ čo ona ladne postupovala vyššie, do skaly sa jemne začal opierať vietor. Ohúrilo ma, ako sa Mayan pohybovala. Jej nohy dokázali stáť na neuveriteľne drobných stupoch a zakaždým sa posúvala ako z tej najširšej rímsy, aby mohla dočiahnuť na ďalší chyt. Krčil som sa, pretože som čakal, že jej hocikedy môže vyletieť noha a ona môže zletieť dole stenou. Akákoľvek chyba a skončili sme. Očividne sa jej nechcelo dané miesto opakovať.

“Toto je šialené!” zakričala Mayan.
“Čože?”ozývam sa.
“Držím sa na niečom, čo sotva dokážem uchopiť nechtami!”

Viac ako hodinu bola Mayan v čele. Jej kľúčom k úspechu bola trpezlivosť. Pohybovala sa neuveriteľne precízne. Zopár uvoľnených kúskov skaly sa zosypalo dolu a trochu sa jej pošmykla noha. Ona to však ustála a pokračovala ďalej. Stratil som ju z dohľadu pri malej špáre v stene a netušil som, čo v tej chvíli očakávať. Po ďalších 10 minútach sa dolu stenou ozvalo víťazné: “Jupí!” Dostala sa k reťazi a ja som ju nasledoval.

Ďalší úsek bol, na naše prekvapenie, posledný. Ako Mayan postupovala, pýtal som sa sám seba: “Ako to robí?”

Šedá žula sa vo vlnách tiahla dolu stenou, zatiaľ čo Mayan liezla po jej platniach smerom nahor. Často tam neboli žiadne chyty, takže musela využiť len trenie, pričom ju sklon trochu vyvádzal z rovnováhy. Vyzeralo to, akoby liezla po sklenenej stene, keď sa snažila dočiahnuť akýkoľvek chyt v skale, kde by sa mohla zachytiť nohou alebo rukou. Nejakým spôsobom sa jej ale podarilo udržať a miesto prešla bez pádu.

Mayan sa ku mne pridala a pozorovali sme, ako zapadajúce slnko zahaľuje dolinu do výraznej oranžovej a červenej. Jazyky farieb rozpálili zem pod nami a vrcholky okolo nás tak získali rôzne farebné odtiene. Bolo to zároveň varovanie, že sa blíži tma. Vyčerpaní, ale plní nadšenia sme si vychutnávali vzácne chvíle miznúceho svetla predtým, ako vyrazíme.

“Musíme ísť,” povedal som s hustnúcim šerom.

Zeme sme sa dotkli, keď začali svietiť hviezdy, a vybrali sme sa spať do tábora. Počas nasledujúcich 6 dní sme s Mayan dosiahli naše ciele. Podaril sa nám prvovýstup 14. dĺžkovej cesty s obtiažnosťou 8a. Nazvali sme ju Solar Fusion.

autor textu: Ben Rueck

Najnovšie