Príbeh

Samkova chata

12. 06. 2015
Skončila jeseň, začínala zima a náš tradičný „posledný vander“, ktorým sme sa lúčili so sezónou, skrachoval. Jednoducho, kamaráti nemohli a bol som z toho veľmi smutný. A tak som si povedal, že čo by sa stalo, keby som sa vybral sám. Aspoň na jednu noc, aspoň na jeden bivak, aspoň na jeden posledný oheň, pri ktorom by som presedel do polnoci a ráno sa opäť pobral domov. Netúžil som po žiadnej dlhej a namáhavej túre, ale po peknom zážitku. Hodil som na stôl niekoľko máp a pustil som sa do plánovania. Cieľ bol nasledovný: vlakom sa dostať na miesto, vyšliapať na hrebeň, prespať pri ohni a ďalší deň šupito dolu a vlakom domov. A tak sa aj stalo.

Bola polovica decembra, celkom fajné počasie a v stredných polohách ešte nebol sneh. Zbalil som teplý spacák, tlstučkú karimatku, vojenskú celtu a dobrú a chutnú poživeň, ako aj pollitrovku nejakého mámivého nápoja, aby som si mohol pri ohni trošku glgnúť a máličko sa namazať. Batoh vďaka teplému spacáku vyzeral celkom impozantne, ale ťažký nebol, to vôbec nie. Takmer všetko oblečenie som mal na sebe a špeciálna strava, ktorú som si vybral a niesol, nebola až taká ťažká. Veď to bolo len na jeden deň.

Vyrazil som veľmi skoro ráno. Postupným striedaním autobusov a vlakov som bol na štartovacom mieste do 10-tej hodiny. Bolo celkom teplo, tak 2 - 3 stupne nad nulou. Obloha zamračená a vyzerala, že ak do nej niekto sekne, tak sa z nej vyvalí snehová perina. Ale to mi neprekážalo. Hneď zo stanice som sa vydal po značke a začal som stúpať do hôr. Značka šla najprv po asfaltke až do ďalšej dediny a potom ma čakali len lúky a lúčna cesta ma zaviedla do hory. Bol som úplne v pohode a pocit šťastia, ktorý sa ma zmocnil, ma sprevádzal po celej trase. Pri poslednom prameni som si naplnil dve fľaše vodou a vnoril som sa do lesa. Les bol dosť smutný, žiadne lístie, iba ak pod nohami, žiadny vtáčí spev, ba ani hvízdanie vetra v korunách. Ale mne to neprekážalo.

Celkom dobre som postupoval krajinou, ktorou som párkrát prešiel a čas ubiehal, ako som si želal. Niečo po 15-tej som prišiel na miesto, kde som si plánoval nájsť „brloh“ a vybudovať si tábor. Možno sa vám to bude zdať akosi skoro, lenže pripomínam, že bola polovica decembra a o 16.30 h bola už tma. Z lesa som vyšiel na horskú lúku. Hrebeň stúpal ostrým skalnatým bralom a chodník sa mu vyhýbal vpravo a obchádzal ho. Vedel som, že existuje slabučký chodníček zvedavcov, vedúci pomedzi skalné bralá. A tiež som vedel, že sa ním dá dostať iba po určitý zlom, a potom sa treba vrátiť, pretože bralá sa ponoria do húštiny nepriechodných kríkov a krkolomných skál i prepadlísk. Vľavo od skalnatého hrebeňa boli asi 10-metrové skalné steny, spadajúce takmer kolmo až do zmiešaného lesa. No a práve na hranici lesa a skál som si chcel nájsť nejakú dieru či jaskynku, kde by som si urobil bivak. Opustil som chodník a začal som sa okolo skál predierať pomerne strmým lesom, až som to konečne našiel. Bola to len taká priehlbinka v skale či skôr jama s previsom. Ale bola dobre ukrytá, chránená pred dažďom a naviac, plná krásneho suchého lístia, čo som bral ako bonus. Už som sa tešil na noc.

Lenže do zotmenia bolo ešte asi 1,5 hodiny, a tak som hodil batoh do lístia a vrátil som sa na chodník len s ďalekohľadom. Vtom akoby z neba niekto spustil mohutnú záclonu, začalo snežiť. V úplnom bezvetrí padali vločky veľké ako cigaretové papieriky a prisahám, že som počul, ako dopadajú na zem. Normálne šuchotali. Úžasné. Takmer neviditeľným chodníčkom som sa prepletal medzi skalami na hrebienku a tešil som sa na výhľad. Lenže sneženie povedalo nie, a tak som si tam len tak sedel v suchej tráve. Vločky mi padali na kapucňu a spomínal som na ťapku rumu v batohu. A zrazu, práve tak, ako náhle sneženie začalo, tak aj skončilo. Vytiahol som ďalekohľad a začal som si obzerať okolie. Výhľad nebol bohviečo, ale to mi neprekážalo. Potom som ďalekohľad odložil a začal sa obzerať len tak. A zrazu som uvidel kúsok od úšustu skál biely pravidelný objekt v lese a keď som ho obzrel ďalekohľadom, vyšlo mi z toho iba jediné. Musí to byť strecha nejakej búdy a musím to preskúmať. Mal som šťastie, že sneh v krátkej chvíli vytvoril súvislú vrstvu na streche, ale nestačil na to, aby zasnežil stromy a terén pod nimi. Spustil som sa chodníčkom dolu, predral sa k mojej jaskynke a vytiahol z lístia zamaskovaný batoh. No a potom som sa začal šikmo spúšťať lesom tam, kde som videl strechu. Netrvalo to ani 5 minút a bol som na mieste.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

V lese stála malá chatka či skôr búda. Mohla mať asi tak 3 x 4 metre. Zo zadnej steny trčala komínová rúra v dobrom stave, vpredu jedno okno a vchod do maličkej predsiene. Vyzeralo to veľmi sľubne. Žiadna krytá terasa, ba ani len malá strieška nad vchodom, ktorá by bránila dažďu, aby šľahal do dverí. Kúsok od chaty bola kadibúdka a jednoduchý prístrešok na drevo. Palivo nebolo staré, tak jednoročné, maximálne dvojročné drevo. Takže niekto do chaty chodí. Priestor pred chatou bol zarastený, v žiadnom prípade sa nedalo povedať, že by bol udupaný. Dvere boli len zahasprované a na mohutnej petlici bol namiesto visacieho zámku iba drevený kolík. Odtiahol som haspru, vytiahol kolíček z petlice a vstúpil. Moje srdce zajasalo. Asi ma má niekto rád, keď mi podstrčil "hotel".

Vybavenie chaty bolo nasledovné: dve postele s matracmi a s dekou, stôl s tromi stoličkami pod oknom a „kuchynský kút“ povedľa piecky, kde bola panvica, malý a veľký hrniec, tri hrnčeky na klincoch, pár starých tanierov, vedro na vodu a pár zavarovačiek so soľou, cukrom, čajom a dokonca s vreckom akejsi polievky. No a zápalky. Prvou cenou bola pekná bubnová piecka, vyrobená zrejme z akejsi silnostennej oceľovej trúby s priemerom asi 40 - 50 cm. Vršok trúby bol zrezaný a na ňom bola položená stará liatinová platňa s kruhovými platničkami, aké boli na starých sporákoch. Spodok bubna bol vysypaný drobným kamením a na ňom boli položené šamotové tehly. Celé to stálo na podstavci zo zvarenej jokloviny. No paráda nad parádu.

Hneď som vybehol do lesa, nalámal suché vetvičky zo smrekov a nanosil dnu zo tri náruče dreva. Keď som zapálil suché smrekové vetvičky, dym sa začal pomaly motať medzi platničkami a zdalo sa, že nemôže nájsť cestu do komína. A tak som vytiahol rúru z piecky a priamo do nej zastrčil horiacu brezovú kôru. Chvíľu dym váhal, ale potom teplý vzduch predsa len prerazil cez studený. O 20 minút v piecke blkotal oheň a teplo sa šírilo po chatke. Aby sa nič nepokazilo, ihneď som to oslávil poriadnym hltom rumu z plecháčika. Folklór je folklór. Vonku sa začalo silno stmievať a opäť padal sneh. Vytiahol som z batoha sviečku a urobil si trochu svetla. Ešus som šupol na piecku a o chvíľu som mal uvarený čaj. Vytiahol som domácu „konzervu“, v ktorej som mal poriadny srnčí guláš a šup s ním na pec. Nakrájal som si chlieb, rozbalil batoh a ustlal som si na jednej posteli. Všetko to bolo úžasné, ale jednu chybu to predsa len malo. Moji kamaráti sedeli doma a svoju radosť som nemal s kým zdieľať. Lebo ako sa hovorí – zdieľaná radosť je dvojnásobná radosť. Ale čo už.

Guláš na platni pomaly začínal bublať a v chatke sa pekne otepľovalo. A ako si tak užívam svojej samoty, zrazu sa mi zazdalo, že do okna blyslo akési svetlo. Že by sa vonku blýskalo, hovorím si. Ale vtom som začul, ako si niekto obúchava vonku topánky a potom zabúchal na dvere a zakričal: „Dobrý večer vospolok, návšteva vám ide.“
A tak ja hneď nazad: „Všetci sú vítaní, poďte ďalej.“
A to sa dvere otvorili a v nich sa objavil chalanisko, úsmev od ucha k uchu, zasnežený ako Yeti. Batoh na chrbte a čelovka na hlave mu žiarila ako maják. Spolu s ním sa do chatky vovalil studený, vlhký vzduch a on uškŕňajúc sa povedal: „A nevadí, že ja som „všetci?“
A ja mu na to: „A nevadí, že ja som vospolok?“
Obaja sme sa rozosmiali a tak som hneď vedel, že mi prišiel nový kamarát, ktorého som ešte nikdy nevidel. Podali sme si ruky, predstavili sa a môj nový kamarát Laco hovorí: „Počúvaj, ako si našiel túto chatu? Povedal ti niekto o nej?“
Tak som mu porozprával celú históriu dnešného dňa a pritom som mu nalial čaju a ponúkol ho rumom. Nuž nemôžem povedať, že by to neprijal s potešením. „Človeče,“ hovorí mi, „vieš, že si úplne prvý človek, ktorý túto chatu našiel? Nie že by o nej nikto nevedel, pár poľovníkov a horárov od nás o nej isto vie, ale nikto sem nechodí. Okrem mňa. Lebo toto je Samkova chata. A Samko bol môj dedo. Chatku postavil niekedy v 50-tych rokoch, keď bol horárom v tomto revíre. Chodili sme sem ako deti, trávili sme tu časť prázdnin a aj iné dni voľna.“
„No dobre,“ hovorím, „takže toto je vlastne tvoja chata, nie?“ „Asi áno, ale teraz už na ňu nemám toľko času. Vieš, chodil som sem so ženou, ale manželstvo sa mi rozpadlo, deti sme nemali a teraz makám po celej Európe a času je málo. Urobil som si špedičnú firmu pre špeciálne zásielky, a tak nie som pánom svojho času. Ale ako si videl, chata nie je zamknutá, je otvorená pre všetkých, čo ju chcú použiť, ale takých je len zopár. A poviem ti otvorene a zároveň ťa tým chcem poprosiť, nezverejňuj jej polohu. Lebo neverím, že by prežila. Už nám jedna chata vyhorela a príčinou boli návštevníci, čo si z nej urobili horskú krčmu.“
„Neboj, Laci, nechám si to pre seba a privediem sem iba mojich kamarátov, za ktorých ručím a aj to len vtedy, ak sem budeme mať cestu. A teraz ťa pozývam na špeciálny srnčí guláš „jágerek“, lebo s plným žalúdkom nám bude určite lepšie.“
„No a ja ťa potom pozvem na čerstvé jaternice a oškvarky, pretože dnes sme zabíjali a vybehol som si sem z dediny, len aby som trošku vytrávil.“
A tak sme sa pustili hodovať. Guláš bol primerane ostrý, jaternice fajné, oškvarky chrumkavé, chlebík voňavý a čaj s rumom ako liek na všetky bolesti. A tak sme jedli a popíjali, rozprávali si úžasné príhody a určite aj trošku klamali, lebo tak je to veselšie a lepšie. Keď sa nám minul čaj, navaril som do ešusu voňavý grog a Laco povedal, že ďalší ešus varí on a že budeme mať hriatô. Fíha, hovoril som si, to bude veru veselé. A aj bolo. Vypili sme grog, nastúpilo hriatô, škvarky doplnila slaninka s cibuľou, k tomu nakrájaná klobása, no úžasný večer.

Sviečka pomaly dohorievala, a tak Laco kamsi siahol a vytiahol lampáš a šup s ním na stôl. A opäť bolo svetlo a my trošku pripití a zlenivení premiérou jedla sme pokračovali v našom rozhovore. Už sme sedeli len v košeliach a bolo nám úžasne. Vonku stále snežilo, v piecke to blčalo a žiara rozpálenej platne sa odrážala na strope. Postupne na nás sadala únava, a keď sme vedeli, že obaja pomaličky zaspávame za stolom, tak sa ma Laco spýtal, kadiaľ idem domov.
„No, idem na opačnú stranu, ale keby si sa niekedy dostal k nám do dediny, určite ma navštív. Spýtaj sa na mňa v krčme alebo kohokoľvek v dedine. Všetci nás poznajú.“
„Laci, veď aj ty musíš prísť za mnou. Keď tak cestuješ, tak to nebude pre teba problém, no nie?“ A tak sme si sľúbili priateľstvo a potom sme sa rozvalili na svojich posteliach a zaspali ako dva medvede.

Ráno, ešte ani nebolo vonku bohvieaké svetlo, Laco so mnou zadrmal a hovorí: “Ahoj, kamarát, musím už dolu domov. Tvoju adresu mám, a tak sa isto ešte uvidíme. A som rád, že sme sa stretli.“
„Laci, veď ja tiež,“ hovorím. „Tak leť a daj si na seba pozor.“

Laco len buchol dverami a už ho nebolo. Zvalil som sa na posteľ a ešte som si tak dve hodinky schrupol. Lebo príroda je príroda. Keď som konečne vypadol z chaty, oslepil ma sneh a slniečko a mierny mráz mi vylepšovali náladu, ako sa len dalo. Domov som prišiel až večer. Predsa len, vlaky chodili akosi čudne.

Prešlo 2,5 roka a naplánoval som vander do okolia Samkovej chaty a hlavne do Lacovej dediny. Chata vyzerala presne tak, ako keď som ju opustil a moji kamaráti ňou boli nadšení rovnako, ako ja. Nie som si istý, ale zdalo sa mi, že v nej od nášho stretnutia s Lacom nikto nebol. Otvoril som dvierka na piecke a suchá smreková vetvička tam stále ležala tak, ako som ju pri odchode položil. Znamenalo to aspoň toľko, že sa tu po dve zimy nekúrilo. Fíha, hovoril som si. Čo sa stalo s Lacom? Zišli sme do dediny a v dedinskej krčme som sa spýtal na Laca. Krčmár mi povedal, kde nájdem Lacovho strýka a tetu. A tak som tam zašiel. „Lacka už asi nestretnete,“ povedal mi jeho strýko. „Viete, jeho brat žije v Austrálii a predminulé leto prišiel po 12 rokoch pozrieť domov. A povedal Lacovi, aby išiel s ním, že tam má ďaleko lepšie šance na život a že mu pomôže a aj babu si tam nájde. A náš Lacko to skúsil a už tam aj zostal. Oženil sa s akousi "šikmoočkou" a má decko, pekné, okaté, čierne. Aj fotky nám poslal. A vraj je šťastný. Tak čo dodať. A vy sa s ním odkiaľ poznáte?“
„Nuž zo Samkovej,“ hovorím. „A to je kde?“ pýta sa jeho strýko. „Ále,“ zametám stopy, „tam hore v lesoch.“

Skončilo sa jedno veľké „jednonočné“ priateľstvo. Tak, ako rýchlo prišlo, tak aj rýchlo odišlo. Nuž, čo sa dá robiť. V živote sa stávajú aj divnejšie veci. Laco sa mi už nikdy neozval a ja som naňho nemal kontakt. V „Samkovej“ chate sme boli ešte dva razy a stále dobre. Až pred troma rokmi, keď som tam s kamarátom prišiel, bol na petlici visací zámok ako päsť. Priestor pred chatou bol upravený a až k chate viedli vyjazdené koľaje od teréniaku. No a to je asi koniec Samkovej chaty.

Fórum 22 príspevkov
Samkova chata 26/08/15 10:37 22 príspevkov
Najnovšie články
 
Správa Aktuálne z hrebeňa Nízkych Tatier – leto 2021 Pokiaľ plánujete prechod hrebeňov Nízkych Tatier, či už v rámci SNP-čky, alebo len v rámci párdňového vypnutia mimo civilizácie, je dobré poznať aktuálne podmienky. Záleží len na vašom tempe, či chcete hrebeňovku prejsť … » celý článok dnes Marek Šurina Správy
Podcast Jelene poškodzujú rezerváciu, keď hľadajú halucinogénnu kôru Premnožené jelene ničia najstaršiu rezerváciu v Národnom parku Veľká Fatra, pretože požierajú vzácny druh tisa. Dovezený alpský poddruh kamzíka zasa spôsobuje škody na vzácnej ... » viac včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Letné podhorie Spišskej Magury Spišské mestečko Podolínec pozná asi len málokto a známe je len asi istou historickou udalosťou, ktorá tiež nie je veľmi známa. Napriek tomu som sa tu ocitol tretíkrát. No nová bola ... » viac včera Henrich Tomáš Spišská Magura
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na nejaké teplé jedlo a teplú posteľ a … » celý článok 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Segediňák Je to už pekných pár rokov, čo som sa rozhodol, že keď je mierny nástup zimy, možno by som mohol stihnúť ešte trošku si povandrovať. Vymyslel som si to tak, že by som odcestoval vo ... » viac 26/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Samkova chata 26/08/15 10:37 22 príspevkov
0.82 (0.36)