Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad z Drahovej na východ
Výhľad z Drahovej na východ Zatvoriť

Túra Klenovec – Drahová – Čierťaž – Dobroč

Západná časť Slovenského rudohoria je ako stvorená na nenáročné túlačky. Hrebene hôr len málo prevyšujú okolité planiny a trochu viac doliny. Turista sa síce pohybuje prevažne v krajine pozmenenej človekom, ale napriek tomu je tu menší ruch ako v severnejších lokalitách Slovenska. Nevysoké vrchy navyše poskytujú prekvapivo široké výhľady.

Vzdialenosť
42 km
Prevýšenie
+1577 m stúpanie, -1412 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 08.05.2015
Pohoria
Slovenské rudohorie: Stolické vrchy a Veporské vrchy
Trasa
Voda
Drahová, Prameň Ipľa, Lom nad Rimavicou, pramene v doline Brôtovo
Nocľah
Prameň Ipľa (v prístrešku)
Doprava
Hnúšťa (vlak, bus) - Klenovec, Ráztočné (bus)
Čierny Balog, Dobroč (bus, ČHŽ) - Brezno (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Trasa

Klenovec, Ráztočné – Cisárske sedlo – Cisárska hoľa – Utekáč, Havrilovo – Utekáč, Drahová – Kokava, Háj – Drahová (Vrchdrahová) – Čierťaž – prameň Ipľa – Lom nad Rimavicou – sedlo Tlstý javor – horáreň Sedmák – Čierny Balog, Dobroč

1. deň - Klenovec-Ráztočné

Takmer prázdny autobus z Hnúšte prechádza cez Klenovec a zamieri si to do kopca okolo vodárenskej nádrže Klenovec. Okolo priehrady, ktorú som doteraz videl len ako malý fliačik v slnečnom protisvetle z Klenovského Vepra. Nádrž uvidím len z okien autobusu. Zastávka Ráztočné leží v údolí Klenovskej Rimavy, nedotknutej vodnou plochou. Okrem väčšieho domu (penzión), na ktorom sa pracuje, tu je len prístrešok. Od smerovníka sa pomaly vydám po žltej značke, najprv cez les, neskôr cez lúky, okolo osád. Výhľady sa zlepšujú, márne však hľadám Vepor. Zľava sa pasú ovce, pod horou sú posledné chalupy. Okolo prechádza stará škodovka, vodič sa mi pekne prihovorí, že kam idem a či viem cestu. Do Lomu nad Rimavicou, hej, po žltej. Z lúky vstúpi cesta do lesa a len čo prídem na rozbrýzgané rázcestie, doteraz perfektné značenie je preč. Neštandardne zvolím strmšiu cestu až prídem na rúbanisko s výborným výhľadom. Stretávajú sa tu vrchy Stolické a Veporské, medzi ne vráža klin Spiško-gemerský kras reprezentovaný Muránskou planinou (Tisovský kras). Pravda, vzhľadom na malú nadmorskú výšku je pohľad trochu žabí, ale nad zelenou krajinou sa predsa len belie hrebeň Kráľovohoľských Tatier. Klenovský Vepor už vykukol spoza rozložitého vrchu Oltárne.

Cisárska hoľa

Nad rúbaniskom vedie zelená hrebeňová značka, tak nakoniec do Cisárskeho sedla dôjdem zvrchu. Za sedlom sa rozprestierajú lúky s peknými výhľadmi. Stúpanie na Cisársku hoľu nie je nijako náročné a človek ho nevníma najmä pre pekné lúky a množstvo brezových remízok a solitérov. Výhľad je presne opačným smerom, ako nad Ráztočným. Na juhu je južná skupina Stolických vrchov - Málinské vrchy, tiahnúce sa od Kokavy nad Rimavicou po Málinec. Čo ma však prekvapí, pod nimi sa črtá dosť výrazná planina. Až doma zistím, že sa na nej nachádzajú dve obce Ďubákovo a Šoltýska. A dokonca, že v tomto priestore je naplánovaná horná nádrž vodnej prečerpávacej elektrárne Ipeľ (spodnú by tvorila ďalšia nad súčasnou vodárenskou nádržou Málinec). Ďalší uhol záberu tvoria Veporské vrchy, zakrývajúce Sihliansku planinu.

Od vrcholového bodu Cisárskej hole s kopou kamenia nepokračujem po značke (ani ju nevidno), ale zláka ma zostup po lúčnej ceste. Zvrchu ako na plastickej mape bolo presne vidieť, kam sa mám dostať. Je to dolina rieky Rimavice, smerom na Utekáč. Lúčna cesta je fajn, ale trikrát sa musím s batohom podplaziť popod elektrické ohradníky, raz zapadnem do kravami rozšliapaného blata a musím unikať pred traktorom, ktorý rozhadzuje hnoj. Po čase prichádzam do malej osady Utekáč – Havrilovo. V potoku si ochladím nohy a pokračujem ďalej. Rázcestník je hádam starší ako ja, hrdzavý ako líška. Zo svahu oproti naň dohliada socha sv. Huberta, v podstatne lepšej kondícii.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Drahová (obec) a Kokava-Háj

Podľa mapy však nemôžem zablúdiť. Čaká ma asi štvrťhodinka po asfaltke smerom po prúde Rimavice, do osady Utekáč - Drahová, po modrej značke. Pred dedinou ma vyčkáva krpatý biely pes, breše po mne. Raz ma už taký podobný rafol, takže nenechám nič na náhodu a šermujem palicami ako ninja. Pes sa neznámeho pohybu ukrutne bojí a drží sa v úctivej vzdialenosti. V osade pri obchode s potravinami treba odbočiť vpravo – na červenú značku, do doliny potoka Háj. Asfaltová cesta vedie do malebnej dedinky (stále Drahová). Pri najupravenejšom dome je po ľavej strane výdatný prameň pitnej vody spolu s lavičkou. Kúsok ďalej, pod kaplnkou, sa dolina rozvetvuje, treba sa vydať cez lávku vľavo. Po lesnej ceste sa stúpa mierne, pri spätnom pohľade vidno Cisársku hoľu. V doline pri meandrujúcom Hájskom potoku sa pasie dobytok. Prekvapí ma, keď sa vyššie zjavia opäť domy či chaty – cesta je dosť rozbitá a úzka. Keď však šliapem a sedla stále nikde, pribúdajú chaty a neskôr hotel a asfaltka, pochopím. Prichádzam do rekreačného strediska Kokava-Háj. Spýtam sa chatárov, kade sa ide na Drahovú, rovnomenný vrch ako osada, ktorú som minul. Dá sa aj cez hory, ale nech len idem rovno po ceste, v lese bude odbočka. Pri opustenej chate sa občerstvím a vydám sa po asfaltke strmšie do kopca. Je voľný deň, pekné počasie, tak sú chaty plné. Podnapitý chlap v mexickom klobúku sa ma opýta, skadiaľ a kam idem – keď odpoviem, tak sa len nechápavo smeje. Ako počujem, majú lepšie na práci – varia guláš.

Drahová (Vrchdrahová)

Keď sa asfaltka skrúti do serpentíny vľavo (neskôr sa pripája k štátnej ceste Kokava nad Rimavicou - Hriňová), chodník ju konečne opustí a vojde na lesnú cestu. Pozor, po krátkom čase na rázcestí treba zabočiť vpravo a prejsť cez potok, nie je tam potrebná značka. Celkovo tento úsek nie je veľmi dobre značený a človeka mýli množstvo odbočujúcich zvážnic. V lese stretnem zvláštny offroad – otecko v starej Fiat Pande bez EČ vozí deti. Neskôr šípka trasu odkloní na užší chodník vľavo. Cesta je nekonečná, najmä s ťažkým batohom. A fádna, bez jedného výhľadu. Prevažne listnatý les vystrieda temný, ihličnatý. V ňom šípka tentoraz vpravo navedie na strmý chodník, a to správne tuším, že o pár minút budem na lúčnom vrchole.

Konečne po čase vidím opäť do diaľky. Pohľad sa otvára, ale len na východ a čiastočne sever. Na juh len z úzkeho prieseku. Na východe vidno Klenovský Vepor, Fabovu hoľu, Muránsku planinu a Kráľovohoľské Tatry. Na severe vidno Nízke Tatry východne od Brezna, cez ktoré vykúka značná časť Vysokých Tatier so zvyškami snehu. Nebyť únavy a trasy, čo ma čaká, možno by som videl viac. Cesta z Vrchdrahovej vedie chvíľu lesom a onedlho sa vynorí v zaniknutej osade Kremeňovo. Je tu chalúpka, v ktorej by sa dalo prespať, bližšie ju však neskúmam.

Čierťaž

Táto časť hrebeňa je odlesnená. Lúče klesajúceho slnka vyfarbujú dolinu horného toku Ipľa s osadami Vyšné a Nižné Polianky. Chodník sa stáča vpravo, traverzuje svah nad ovčínom, na obzore je sedlo Prašivá. Z lúk vojde cesta do lesa. Na rázcestí stretnem motocyklistu a pre istotu sa ho spýtam smer na Čierťaž. Nebolo však treba, značka je obďaleč. Chvíľa fučania do kopca a vychádzam na lúku Čierťaže, k plochému lúčnemu vrcholu je to ešte asi 15 minút. Z rázcestia odbočuje cesta úvozom do Lomu nad Rimavicou po modrej značke, ale pokračujem ďalej po červeno označenom hrebeni. Tu odporúčam prejsť po lúke k elektrickému vedeniu, až za terénnym zlomom sa zjaví Sihlianska planina a vrchárske obce učupené pod Balockými vrchmi, v pozadí s Nízkymi a dokonca aj Vysokými Tatrami. Pohľadu na západe dominuje Poľana s Ľubietovským Veprom (niekde medzi ne zapadá slnko) a na východe opäť Klenovský Vepor. Zatiaľ čo Lom pod Rimavicou na kopci je ponorený do tieňa, Drábsko a Sedmák osvetľuje slnko. Lúkou zľava si skrátim cestu k prameňu Ipľa, kde sa pod prístreškom utáborím. A bola to dobrá voľba, lebo v noci výdatne lialo, čo v predpovedi počasia nebolo.

2. deň - Lom nad Rimavicou

Budí ma spev vtákov, ale nechce sa mi skoro vstať. Pôvodný plán pokračovať do Lomu nad Rimavicou a potom na Poľanu vzdávam. Modrú trasu cez lazy do Hriňovej zavrhnem tiež. Rozhodnem sa pre cestu na Horehronie. Namierim si to mokrou lúkou priamo do Lomu nad Rimavicou a pritom sa kochám Poľanou vo svetle ranného slnka. Škoda len, že Nízke a Vysoké Tatry zmizli. Nad Balockými vrchmi je opar ako nad dažďovým pralesom.

Tesne pred obcou ma dobehne cyklista. Cestu si spestríme rozhovorom, pokiaľ stúpame. Dole kopcom sa rozlúčime, predsa nebude brzdiť. V obci treba zabočiť vľavo do kopca. V potravinách sa občerstvím a pokračujem poza kostol nad obec, kde je križovatka s cestou Hriňová – Brezno, modrá značka vedie vľavo smerom na Poľanu. Odbočím do malého lesoparku vpravo, lesníci kus lesa venovali deťom najvyššie položenej ZŠ na Slovensku v Lome nad Rimavicou.

Sihlianska planina

Cestička skončí na lúke, prejdem teda na hradskú. V sobotný deň je dosť frekventovaná, okrem áut je na nej plno cyklistov. Naľavo v priehlbine čupí Sihla, po pravej strane je Drábsko. Cesta klesá až na rázcestie – vľavo krátka odbočka na Sihlu a vpravo cesta na Utekáč. Za zmienku stoja tri zrubové, kryté zastávky na trase, ktoré by dobre poslúžili v prípade núdzového nocľahu. Za križovatkou cesta stúpa okolo farmy a odbočky na Drábsko-Sedmák, neskôr ponad lúky serpentínou vchádza do lesa. To je zároveň najrizikovejší úsek cesty, predsa, keby chodca auto oprelo o zvodidlá... Zároveň je pred zákrutou posledný výhľadový bod na Sihliansku planinu, na horizonte s Čierťažou. Cesta pokračuje až do sedla Tlstý javor, sprava sa k nej postupne pripojí červená značka Rudnej magistrály. Tesne pred sedlom odbočím vpravo na žltú značku, smer Dobroč.

Horáreň Sedmák

Hneď za odbočkou je padnutý strom, hádam nebude cesta zarúbaná. Našťastie nie. Nasleduje zostup, miestami prudší, zvážnicou. Nad ňou vyčnieva Klenovský Vepor, z tohto uhla však stratil na rozložitosti. Ešte prudký záver a prichádzam k drevnej manipulačnej ploche a zároveň k peknej horárni Sedmák. Na moje veľké prekvapenie, od horárne vedie asfaltka. Jedinou zaujímavosťou na trase by mal byť Dobročský prales.

Dobročský prales

Po čase zočím po pravej strane tabuľku označujúcu prírodnú rezerváciu ako aj neodpratané spadnuté stromy. Po pravej strane je studnička. Obďaleč je smerovník „Pod pralesom“ a dve náučné tabule. Ako inštruujú, prales je sprístupnený pre verejnosť len po turistickom chodníku z doliny Brôtovo. No keď chodník nájdem, tak doň nakuknem.

Po chvíli prichádzam k veľkorysému odpočívadlu, čiastočne krytému, s ohniskom. Treba zabočiť vpravo, na lávku cez potok. Prales si možno prehliadnuť na dvoch paneloch s výraznými nápismi sponzora. Hľadám chodník do pralesa, márne. Vrátim sa k záberu informačného panela vo foťáku a pozriem do mapy - s prekvapením zisťujem, že celá dolina s asfaltkou sa volá Brôtovo a turistickým chodníkom je myslená žlto značená asfaltka! Naivne som si to predstavoval ako náučný chodník v Jurskom Šúre, kde cestička návštevníka privedie aspoň na okraj rašeliniska. Neľutujem, už som videl prirodzene sa obnovujúci les v lokalitách, ktoré vôbec neboli legislatívne chránené, chránila ich buď neekonomickosť ťažby dreva alebo súcit miestnych lesníkov.

Dolina Brôtovo a Dobroč

V Brôtovskom potoku si ovlažím nohy, najem sa a prezlečiem. Cesta je trochu zdĺhavá, ale zurčiaci potok, okolité rastlinstvo všetkých odtieňov zelenej a všade prítomné žlté záružlie ju spestruje. Po ľavej strane opäť míňam studničku a do žľabu zachytený prameň, nie sú však veľmi výdatné, hoci je po daždi. Pred druhou horárňou (nemá romantický vzhľad ako Sedmák) stretávam dvojicu na vychádzke. Ešte chvíľu a dochádzam do odlesnenej časti doliny. Zľava je agroturistické hospodárstvo, prasatá vo výbehu s bahniskom na mňa zvedavo pozerajú. Obďaleč hovädzí dobytok spokojne v lesíku na slame oddychuje. Začína pršať, čo ma vôbec neteší. Nechce sa mi prezliekať do vetrovky a zakrývať batoh 5 minút pred dedinou. Nakoniec to stihnem do Dobroča tesne predtým, než sa rozprší. Autobusová zastávka je poniže kostola a možno sa pri nej občerstviť v malom espresse. Autobus do Brezna odchádza asi o hodinku. V letnej sezóne možno využiť Čiernohronskú lesnú železničku s prestupom v Čiernom Balogu do Chvatimechu k rýchliku (odkaz pre sporivcov – cesta autobusom je niekoľkonásobne lacnejšia).

Záver

Trasa vedie prevažne po asfaltových cestách, takže ortodoxných turistov asi nenadchne. Na druhej strane, keď chcete peši za dva dni prejsť z Rimavy, cez horné Poiplie, Sihliansku planinu do Balockej doliny, na Pohronie, asi veľa možností nemáte. Popisovaná trasa nie je najkratšou spojnicou východiska a cieľa. Na druhý deň (od prameňa Ipľa) možno naplánovať aj iné varianty pokračovania, stačí sa pozrieť do mapy. Alebo cestu ukončiť na Látkach, v sedle Prašivá či v Lome nad Rimavicou, kde chodí autobus.

Fotogaléria k článku

Najnovšie