Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad na Mlynára a do Žabej Bielovodskej doliny z poľany Biela voda
Pohľad na Mlynára a do Žabej Bielovodskej doliny z poľany Biela voda Zatvoriť

Túra Bielovodská a Javorová dolina na jeden záťah

Bielovodská dolina – azda najkrajšia dolina Vysokých Tatier, zároveň divoká, nekonečne dlhá, najrozvetvenejšia. Jej bližšie k východu učupená sestra – Javorová dolina – je o kúštik kratšia, no tajomná a oplývajúca nevšednými pohľadmi na masív Ľadového štítu. Na prvý pohľad majú málo spoločného. Fakt, že obe ležia na sever od hlavného tatranského hrebeňa, z nich robia pre nás večne nedostupné miesta. Keď sme vyrážali do Tatier, zväčša sme navštevovali pre nás dostupnejšie južnejšie končiny.

Vzdialenosť
36 km
Prevýšenie
+2180 m stúpanie, -2180 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 15.09.2014
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
studničky v Bielovodskej doline, Zbojnícka chata, studničky na poľane pod Muráňom
Doprava
Tatranská Lomnica (vlak, bus) - Lysá poľana (bus, platené parkovisko)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Rozhodli sme sa to konečne zmeniť. A keďže nám bolo jasné, že v tatranských riavach pretečie ešte veľa vody, kým sa nám podarí zavítať či už do Bielovodskej, alebo Javorovej doliny, rozhodli sme sa, že to vezmeme zhurta a obe doliny dáme na jeden záťah.

Kde začať?

Dilema na úvod: začať v Tatranskej Javorine, odšliapať si úvodnú asfaltovú časť po Ceste slobody do Lysej Poľany, stúpať dlhou Bielovodskou dolinou, štverať sa suťovou časťou Prielomu, pohodovo vystúpiť do Priečneho sedla a strmším, reťazovým úsekom z neho zliezť a ďalej cez Sedielko dole Javorovou dolinou do cieľa v Tatranskej Javorine? Alebo začať na Lysej poľane, prejsť sa na úvod asfaltkou do Tatranskej Javoriny a v smere hodinových ručičiek najprv nabrať výškové metre v Javorovej doline, strmý zjazd zo Sedielka, vyliezť po reťaziach do Priečneho sedla a zaklincovať to putovaním Bielovodskou dolinou?

Nadišiel deň objavovania severných tatranských dolín. Obchádzame Tatry a ako prechádzame cez Ždiar, zapozeraní na krajšiu, západnú časť Belianskych Tatier, aj pozabudneme, kde začať túru. Preletíme cez Tatranskú Javorinu, už sa nechceme vracať, takže nakoniec parkujeme na Lysej poľane. Platíme parkovné a ako si balíme a triedime veci, dávame sa do reči so správcom parkoviska. Opisujeme mu náš zamýšľaný program. Správca na to reaguje, že nie tak dávno išla jedna česká bežecká dvojica rovnakú trasu, len si k tomu pridala zachádzku na Východnú Vysokú a mali to za 8 hodín. Uznanlivo hodnotíme výkon. Dumáme, čo nebudeme potrebovať, aby sme mali čo najmenšiu váhu ruksakov. Počasie vyzerá byť nemastné-neslané. Síce miestami presvitá modrá obloha, no vo vyšších polohách to nepôsobí ružovo. Nešpekulujeme a ideme rovno do Bielovodskej doliny. Takže je jasné, že ak všetko pôjde podľa našich predstáv, dnešné putovanie zavŕšime takmer 3-kilometrovým pochodom po asfaltke z Tatranskej Javoriny k autu. Samozrejme, že predtým musíme (podľa Hikeplannera) absolvovať niečo cez 33 km a k tomu viac než 2100 metrov stúpania i klesania.

V Bielovodskej doline

Lysá poľana – Bielovodská poľana – poľana pod Vysokou – Zamrznutý kotol – sedlo Prielom – Zbojnícka chata – Priečne sedlo – Kotlina pod Sedielkom – sedlo Sedielko – Javorová dolina – horáreň pod Muráňom – Tatranská Javorina – Lysá poľana

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kým začneme objavovať zákutia Bielovodskej doliny, hodinky ukazujú 7.30 h. Pokročilý čas. Nuž budeme musieť pridať do kroku, aby sme sa nevracali za svitu čeloviek. Ale to je teraz vedľajšie, už sa neviem dočkať, kedy na vlastné oči uvidím z Mlynára na východ vedúci hrebeň Bielovodských veží zakončený prekrásnou stenou Mlynárika. Najznámejší obraz Bielovodskej doliny, prítomný azda v každom kalendári o Tatrách či v geografickej publikácii poukazujúcej na dôsledky ľadovcovej činnosti na Slovensku. Už aby sme boli pri horárni na Bielej vode. Škoda, že nemôžeme úvodnú časť k horárni, inak kvalitnú lesnú cestu, absolvovať na bicykloch. Počiatočné kilometre túry nám spestruje hukot Bielej vody, podľa ktorej sa volá dolina. Prekvapuje nás jej šírka, skoro ako Hron u nás doma. Čochvíľa sme pri horárni Biela voda, obnovená stavba umiestnená na výbornom mieste. Na pár týždňov by sme hneď menili, len tak prebývať v nej. Škoda len, že nízka oblačnosť nám neumožňuje naplno vstrebávať krásu okolitej prírody.

Vykračujeme ďalej po modro značenom turistickom chodníku, ktorý sa raz približuje, inokedy vzďaľuje od hučiacej Bielej vody. Dvomi mostíkmi ju prekračujeme, míňame odbočku do Žabej Bielovodskej doliny. Len pomaly naberáme výškové metre. To sa okamžite zmení, ako dosiahneme Poľanu pod Vysokou. Tu sa nachádza horolezecké táborisko – jediné oficiálne miesto, kde možno skloniť hlavu na severnej strane našich Tatier. Keby sme sa vybrali na Morské oko (Morskie Oko) Dolinou Rybieho potoka (Rybiego Potoku), paralelne vedúcou s Bielovodskou dolinou, doteraz by sme šliapali len po asfaltke. Chvalabohu, to teraz nie je náš prípad. Lesná cesta sa mení na klasický turistický chodník. Prvé serpentínky a hneď máme lepší výhľad na doteraz prejdený úsek. Nakúkame do Ťažkej doliny s rovnomenným vodopádom. Na chvíľu sa odhalia aj Rysy. Postupne sa pred nami odkrýva Hviezdoslavov vodopád, padajúci z prahu Kačacej doliny.

Nasleduje zopár zákrut a prekračujeme prah Litvorovej doliny, kde na nás čaká Litvorové pleso. Ďalšie stúpanie a blížime sa k záveru celého komplexu dolín a doliniek, tvoriacich Bielovodskú dolinu – k Zamrznutému kotlu. Nakoniec mi Bielovodská dolina neprišla nekonečne dlhá, ako som si pôvodne predstavoval. Aj keď sme doteraz prešli 14 kilometrov. Stojíme na rázcestí v Zamrznutom kotli a rozmýšľame, čo ďalej. Počasie nám zatiaľ ukazuje svoju nie práve najvľúdnejšiu podobu. Nad nami niekde v hmle je Poľský hrebeň. Prielom je tiež zahalený sivobielou plachtou. Ísť aspoň na Východnú Vysokú, aj keby sme z výhľadov nič nemali a potom späť na Lysú poľanu? Alebo pokračovať v pôvodnom pláne a dúfať, že aj vo vyšších polohách sa nám naskytnú aké-také výhľady?

Cez sedlá

Nakoniec veríme, že sa počasie umúdri. Vykračujeme smerom na Prielom. Poľský hrebeň nechávame za nami, teda nad nami. Síce k nemu je len pár desiatok výškových metrov, no v tomto počasí nemá význam sa na naň škriabať. O Východnej Vysokej ani nehovoriac. Hoci by bolo pekné prejsť všetkými náročnými turisticky prístupnými sedlami, teda Poľským hrebeňom, Prielomom, Priečnym sedlom a Sedielkom počas jednej túry. Bystrú lávku nerátame, tá je dosť od ruky. Stúpame ďalej po miestami pohyblivej sutine do sedla. Záverečný úsek pripomínajúci hrdlo fľaše je zaistený reťazami. Sme v sedle, v ňom dnes prvýkrát prekračujeme hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Zbiehame do Kotliny pod Prielomom. Protiľahlý Svišťový štít so svojím hrebeňom je v hmle. Výhľady nás tak neoberajú o čas a pomaly sa blížime k Zbojníckej chate. Čoskoro bude poludnie, uvažujeme, že sa nebudeme zdržiavať obedom na chate v čase špičky, a tak len pri smerovníku doplníme energiu z našich zásob.

Meníme farbu turistického značenia z modrej, ktorá nás sprevádzala z Lysej poľany, na žltú a vydávame sa do Priečneho sedla. Kým nebolo sedlo obojsmerné, nemal som ho veľmi v láske, lebo klesanie z Priečneho sedla na Zbojníčku nemalo konca-kraja. Teraz mám premiéru v opačnom smere. Hmla stále všetko zahaľuje. Niekde pred nami je škára medzi Širokou a Priečnou vežou, do ktorej musíme trafiť. Čo nevidieť, míňame neoznačenú odbočku na Streleckú vežu a ani sa nenazdáme a sme pod Priečnym sedlom. Ešte pár metrov a dosahujeme druhé sedlo. Nad zachádzkou na Širokú vežu ani nepomýšľame, dôvod je prozaický – výhľadov by sme sa nenabažili a navyše by nám to ubralo síl. V porovnaní so šplhaním na Prielom, výstup do Priečneho sedla v tomto smere je neporovnateľne jednoduchší a pohodlnejší. Keďže v sedle veľa miesta na oddych nie je, ani sa nezastavujeme a naťahujeme sa k reťaziam na opačnej strane sedla. Po psychologickej stránke je to skvelé, lebo nás čaká len jedno stúpanie, aj keď rovno do najvyššie položeného turisticky prístupného sedla – Sedielka. Je pritom len o niečo cez 20 metrov vyššie ako Priečne sedlo.

Strácame výšku a pod nami nejaká dvojica stúpa do Priečneho sedla, pričom na nás niečo vykrikuje. Keďže nikto z nás nie je expertom na poľský jazyk, domýšľame si, že sa im asi nepáči, že klesáme v protismere, veď cez Priečne sedlo vedie jednosmerný chodník a nejdeme správne. Nuž, po slovensky im vysvetľujeme ako sa veci majú a zostupujeme ďalej. Ocitáme sa opäť na ďalšom rázcestí, tentoraz v Dolinke pod Sedielkom. Krátka pauza pred posledným dnešným stupákom a už si vykračujeme okolo Modrého plesa. To máme najvyššie položené pleso na juh od hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. A to ešte pred chvíľou sme prechádzali popri najvyššie položenom plese na sever od hlavného hrebeňa – Zamrznutom plese. Zaujímavá bilancia.

Začínajú serpentínky do Sedielka. Teda skôr niekam do hmly. Len pomaly sa dvíha a odhaľuje nám, kam až siahajú. Zdola pripomínajú kľukatú čiaru na chrbte vretenice. Pred rokmi, kým chodník nebol spevnený, tak bol celkom náročný výkon vyškriabať sa hore suťou. Podobalo sa to na štýl dva kroky dopredu a jeden dozadu, niekedy aj dva. Teraz je to oveľa jednoduchšie. Stačí len prekladať nohu pred nohu. Chvalabohu, serpentín nie je až toľko ako pri stúpaní z Popradského plesa do sedla pod Ostrvou. Akurát sú strmšie. Ako sa blížime k Sedielku, začína "šedošeď" ustupovať. Posledné výškové metre a sme v sedle. Po druhý raz dnes dosahujeme a prekračujeme hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Prichádza trojica z Malého Ľadového štítu. Nastupovali z Téryho chaty a cez Ľadového koňa išli na Ľadový štít, no pre hmlu si to neužili. Oprašujeme spomienky, keď pred pár rokmi sme mali z Malého Ľadového štítu (po výstupe zo Sedielka), vďaka babiemu letu, neskutočné výhľady. Dnes ich síce veľa nie je, aké-také sú aspoň do Javorovej doliny.

V Javorovej doline

Lúčime sa s dnešným nami najvyššie dosiahnutým bodom túry a začíname schádzať do Javorovej doliny. Do jej záveru – Zadnej Javorovej doliny. Naša premiéra. Až po poľanu pod Muráňom, teda niečo cez 9 kilometrov neznámeho. Tak poďme objavovať. V diaľke sa masív Širokej veže zbavil hmlového závoja. Zato Javorové štíty a veže sa ešte nechcú ukázať v plnej kráse. No pod nami sa odhaľuje Žabie pleso. Keďže ich je v Tatrách viac, tak na odlíšenie má prívlastok, ako iný, než Javorové. Dominantné je najmä žulové skalisko v ňom. V Adamcovom a Roubalovom turistickom sprievodcovi z roku 1974 sa uvádza, že Žabie Javorové pleso bolo v roku 1940 z troch štvrtín zasypané obrovskou skalnou lavínou, ktorá sa spustila zo severnej steny Javorového štítu. Jeho "malý brat" má tiež čo-to na rováši. Pamätníci si určite spomenú, že v roku 1911 tu zahynul jeden z najznámejších tatranských vodcov – Klimek Bachleda.

Chodník sa pomaly zatáča na sever a stále sa obzerám, či konečne uvidíme Ľadový štít z pre nás netradičného uhla. Ale kdeže, žiadna zmena. Takže kvôli výhľadom na Suchú dolinu, aj Ľadovú dolinku budeme musieť prísť v príhodnejší čas. Azda aj nehorolezec vie, že najvyššia stena v Tatrách je 900 metrov vysoká severná stena Malého Kežmarského štítu. A práve tu je ďalšia, aj keď menej známa, ale pre lezcov vyhľadávaná 550 metrov vysoká stena Malej Snehovej veže. Medzitým prechádzame krátkym úsekom kosodreviny s chutnými čučoriedkami. Okolo chodníka sa objavujú prvé stromy, a teda neklamný signál, že aj tak ochudobnených výhľadov bude ešte pomenej. Zato v diaľave na severovýchode sa vyníma krajšia časť Belianskych Tatier, predovšetkým Muráň. Vchádzame do lesa, z ktorého sú len sporadické výhľady na hlavnú tatranskú líniu. Na druhej strane, Muráň je čoraz bližšie.

Naše túžby boli predsa len vyslyšané a aspoň na moment zazrieme jeho veličenstvo Ľadový štít aj s jeho kumpánmi i so spomínanou trojuholníkovou Malou Snehovou vežou. Cez les sa nám to nejako vlečie, tak trochu pobehneme. Už sa nevieme dočkať, kedy sa náš chodník stretne so svojim náprotivkom zo Zadných Meďodolov. Nakoniec, po krátkej obchádzke rúbaniskom, spôsobenej ťažbou lesa, sa dostávame na rázcestie pod Muráňom. Zrazu aj ľudí pribudlo. Veď do Tatranskej Javoriny sú to len 2 kilometre, takže sa ani nemáme prečo čudovať. Akurát, že turistický chodník nahrádza asfaltová cesta, ktorá nás bude sprevádzať až na miesto štartu na parkovisko na Lysej poľane. Záver túry nám spríjemňuje hukot Javorinky a sme v Tatranskej Javorine. Z Cesty slobody, pri odbočke k Hohenloheho poľovníckemu zámočku, sa nám naskytujú posledné výhľady na tatranské končiare.

Za každou zákrutou hlavnej cesty túžobne očakávame parkovisko. Nakoniec, presne po 9 hodinách hrubého času prichádzame k autu. Pekná štreka za nami. Čo s načatým dňom, dáme si to ešte raz v opačnom smere, keď sa nám vyčasilo? Ale to niekedy nabudúce.

Fotogaléria k článku

Najnovšie